Písanie o živote …

Kedykoľvek niekde odchádzame na dlhšiu dobu, spravidla sa na tento náš možno zásadný životný krok dobre pripravíme. A rovnako by to malo byť aj v prípade nášho odchodu na druhý svet. Aj na tento krok, nie možno, ale celkom určite zásadný by sme sa mali dobre pripraviť.

Ako? No predsa nadobúdaním aspoň elementárnej znalosti o tom, čo nás tam čaká!

Prečo? Aby sme v najrozličnejších úrovniach druhého sveta nemuseli zbytočne stráviť celé stáročia. A nakoniec, aby sme tam, ako ryby chytené do siete, nemuseli prísť v nevyhnutnom rozklade hrubej i jemnej hmoty o celé svoje bytie.

Kto sme? Odkiaľ pochádzame? Kam smerujeme? To nie sú len nejaké teoreticko filozofické otázky. To sú pre každého z nás základné otázky života a smrti! Otázky bytia, alebo nebytia!

Ich neznalosť má totiž za následok, že musíme vo stvorení nevyhnutne blúdiť po falošných cestách, na ktorých budeme fatálnym spôsobom strácať čas, určený na zdokonalenie nášho ducha natoľko, aby sme sa mohli povzniesť do kráľovstva nebeského, nachádzajúceho sa nad hmotnou časťou stvorenia, a tým sa vyhnúť jej rozkladu.

Ak totiž nebudeme schopní správne využiť svoj čas a oslobodiť sa z dosahu hmoty, zostaneme s ňou zviazaní a budeme musieť byť taktiež spolu s ňou, či už s jej hrubohmotnou časťou, alebo s jej jemnohmotnou časťou, strhnutí do rozkladu. Lebo ako vieme, všetko hmotné podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.

Kto teda sme? Odkiaľ pochádzame? A kam máme smerovať?

Sme iskry ducha a pochádzame z ríše Svetla – z ríše Ducha. Odtiaľ sme kedysi dávno, na počiatku svojho vlastného vývoja vstúpili do hmotnosti, aby sme prostredníctvom rozvíjania dobra a vysokých cností rozdúchali v sebe svoju pôvodnú, nevedomú iskričku ducha v žiarivú pochodeň zrelej duchovnej osobnosti, ktorá sa môže vo svojej plnej zrelosti opätovne navrátiť do ríše Svetla a žiť tam večne.

Ak ale toto nevieme, musíme nevyhnutne blúdiť. Svojou pomýlenou honbou za hmotnými prioritami musíme potom v sebe beznádejne zahrabať to najcennejšie, čo vôbec máme. Potenciál vlastnej iskričky ducha k večnému životu v ríši Svetla.

Pozrime sa preto teraz trochu podrobnejšie, kadiaľ má viesť naša cesta do kráľovstva nebeského a aké na nás pri tom číhajú nebezpečenstvá.

V súčasnosti žijeme v hmotnom svete, nám všetkým dôverne známom. Našim jediným, skutočným a pravým cieľom je ale dosiahnutie kráľovstva nebeského. Kráľovstva Svetla a kráľovstva Ducha.

Po fyzickej smrti však býva iba málokto natoľko dokonalý, že môže vojsť ihneď do kráľovstva nebeského. A to teda znamená, že medzi kráľovstvom Ducha a hmotným svetom, v ktorom žijeme teraz, musí existovať určitá medziúroveň. Medziúroveň, kam odchádzame po smrti fyzického tela ako duše.

Kresťania túto úroveň veľmi výstižne nazývajú očistec. Je to onen takzvaný druhý svet, alebo inak povedané, jemnohmotnosť.

V očistci, na druhom svete, alebo v jemnohmotnosti musíme teda stráviť kratší, ale spravidla dlhší čas, v ktorom prebieha naše ďalšie duchovné zdokonaľovanie v cnostiach a naše očisťovanie od chýb a necností, aby sme nakoniec úplne čistí a ľudsky dokonalí mohli vstúpiť do kráľovstva nebeského.

Toto je normálna cesta. Čiže cesta ľudí, ktorí kráčajú vedome nahor tým, že sa usilujú o dobro, spravodlivosť, ušľachtilosť a o ostatné vysoké cnosti.

Žiaľ, táto normálna cesta nie je ale normálnou pre ľudí dnešnej doby. Tí totiž dávno zabudli na to, kým sú, odkiaľ prišli a kam majú smerovať. Zabudli, že sú duchovné iskry, že prišli z ríše Ducha do hmotnosti ako nezrelí, a že do ríše Ducha sa vo svojom plnom rozvinutí cnostného a ušľachtilého života majú vrátiť nazad ako zrelé duchovné osobnosti, schopné večného, vedomého života v kráľovstve nebeskom.

Realita je preto žiaľ taká, že ľudia odchádzajú po fyzickej smrti do jemnohmotnosti obťažkaní najrozličnejšími chybami, necnosťami a náruživosťami. V jemnohmotnom svete sa potom, na základe zákona rovnorodosti, dostanú presne do takej úrovne, ktorá je ich chybám rovnorodá.

Konkrétne to teda znamená, že nemravníci sa dostanú k nemravníkom, násilníci k násilníkom, klamári ku klamárom, závistlivci ku závistlivcom, a tak ďalej. Dostanú sa teda do prostredia, ktoré si kvalitou svojej duše plne zaslúžia.

Treba si totiž uvedomiť zásadný rozdiel medzi jemnohmotnosťou druhého sveta a hrubohmotnosťou fyzickej úrovne, ktorý spočíva v tom, že v jemnohmotnosti vládne striktné vzájomné oddelenie ľudí na základe zákona rovnorodosti.

Hrubohmotnosť pozemskej úrovne je odlišná v tom, že tu vládne naopak rôznorodosť. To znamená, že na zemi sú pospolu zlí, ale aj lepší, nečestní, ale aj čestnejší, nemravní, ale aj mravnejší, a podobne. Zem je teda miestom, kde môže každý z nás nájsť človeka v niečom lepšieho od seba. Môže teda nájsť vzor, ktorého nasledovaním sa môžeme veľmi výrazným spôsobom posunúť duchovne nahor, a tak si ušetriť celé tisícročia pobytu v rôznych úrovniach jemnohmotnosti, kde vládne iba prísna rovnorodosť.

V nízkych jemnohmotných úrovniach dochádza k tomu, že tam rozličným zlom zaťažené ľudské duše zraňujú svojimi chybami a vášňami ostatných, a tí im to oplácajú presne rovnakou mierou.

Peklo teda naozaj existuje! Sú ním nízke jemnohmotné úrovne, kde sa sebe rovnorodí ľudia navzájom zraňujú prostredníctvom vlastných necností po celé stáročia.

Tu niet pozitívnych vzorov, ktorých dobrý príklad by bolo možné nasledovať tak, ako na zemi. Tu jednoducho musí človek precitnúť sám v sebe. Tu sa musí doslova zhnusiť sám sebe vo svojom konaní zla, ktoré mu ostatní oplácajú naspäť rovnakou mierou. A vo svojom zhnusení nad sebou i nad prostredím, v ktorom sa nachádza musí zatúžiť vymaniť sa z neho. Vymaniť sa z neho tak, že sa začne usilovať byť lepším. Že začne intenzívne pracovať na svojom vlastnom polepšení. Kým však ale ľudská duša dospeje vo vlastnom pochopení až sem, môžu prejsť doslova celé tisícročia.

Z tohto hľadiska je teda pozemské zrodenie síce krátkym, ale nesmierne dôležitým okamžikom nášho celkového bytia. Dostávame v ňom na zemi, medzi rôznorodými, obrovskú príležitosť posunúť sa duchovne smerom nahor, čo v jemnohmotnosti nie je z vyššie uvedených dôvodov možné.

Je však nesmierne trestuhodné, ak ľudia tu na zemi, vo svojom oslepení hmotou premeškajú tuto výnimočnú príležitosť svojho osobného duchovného vzostupu, prostredníctvom nasledovania pozitívnych vzorov, alebo inšpiratívnych duchovných učení. Alebo čo je ešte horšie, nasledujú negatívne vzory, ktorých nie je v pozemskej úrovni vôbec málo, na základe čoho klesnú duchovne, čiže morálne a mravne ešte oveľa hlbšie, než boli pred tým, keď na zem z jemnohmotnosti prišli.

Skúsme si totiž uvedomiť, že ak sa mnohí ľudia tu na zemi vedome nestávajú lepšími, hoci majú pred očami pozitívne vzory, ako i prístup k rôznym hodnotným duchovným náukám, ako a hlavne za akú dlhú dobu môžu potom precitnúť a posunúť sa aspoň o kúsok nahor v jemnohmotnosti, kde im v prísne rovnorodom prostredí budú chýbať takéto príležitosti a podnety?

Fatálne strácanie času a veľmi pomalé duchovné dozrievanie v jemnohmotných úrovniach môže mať potom za následok, že ich práve na tomto mieste, ako duchovne nezrelých, zastihne nevyhnutný rozklad hmoty, ktorému podlieha ako hrubohmotnosť, tak i jemnohmotnosť. A preto osobnosť týchto s hmotou zviazaných ľudí bude musieť byť strhnutá do rozkladu všetkého, čo je hmotné a čo je s hmotou pevne zviazané.

Žiaľ, o týchto vážnych veciach sa v súčasnosti na zemi veľmi málo vie. Ľudské oslepenie materiálnym svetom a jeho pôžitkami má za následok vzďaľovanie sa od skutočných hodnôt. Od hodnôt ducha! Od spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti i od všetkých ostatných vyšších cností. Preto sa žiaľ v súčasnosti čestnosť a spravodlivosť na zemi nenosí. Preto je dobro považované za naivitu, cudnosť za zaostalosť, bezohľadnosť za šikovnosť, agresivita za priebojnosť a poctivosť je na smiech.

Ľudia zabudli kým sú, odkiaľ prišli, kam majú smerovať a upriamili sa iba na hmotu, pričom vo svojej materialistickej obmedzenosti sprofanovali všetky vyššie cnosti.

Ale aj keď je na zemi situácia taká, aká je, každý človek, ktorý čo i len trochu chce, má tu predsa len stále možnosť nájsť svetlé vzory, hodné nasledovania, ako i rôzne inšpiratívne duchovné učenia, ktorých princípy ho môžu výrazným spôsobom duchovne posunúť nahor.

Vždy bude preto záležať predovšetkým na osobných prioritách každého jedinca, čo si vyberie. Či cestu do pekiel nízkych jemnohmotných úrovní a večné zatratenie svojej osobnosti, ktorá sa nestihne včas odpútať od hmoty, smerujúcej do rozkladu.

Alebo si naopak vyberie cestu vzostupu ducha, ktorý sa na krídlach dobra, spravodlivosti, ušľachtilosti a všetkých ostatných vysokých cností dokáže včas povzniesť z hmotného sveta do nádhery a bezpečia kráľovstva nebeského.