Písanie o živote …

Pojem posledný súd sa nachádza v Biblii, i keď v súčasnosti je to niečo, čo nie je kresťanskými cirkvami príliš stavané do popredia. Skôr naopak, je to zatlačené do ústrania, pretože tento pojem, ako i všetky skutočnosti s ním súvisiace sú až príliš znepokojivé.

Kto má snahu dopátrať sa, o čo konkrétne pri poslednom súde pôjde, môže získať určité vodítko už len analýzou tohto dvojslovného spojenia, ktoré predstavuje neprehliadnuteľnú výstrahu pre celú našu civilizáciu.

Slovo „súd“ značí vynesenie rozsudku, určenie trestu za predchádzajúce previnenie. Odplatu za niečo, čo bolo vykonané nesprávne. Zo slova „posledný“ možno vyčítať, že tých dielčích a menších súdov už bolo pravdepodobne viac. Keďže ale napriek všetkému nedochádzalo k zmene a k polepšeniu, vyvstala nutnosť urobiť konečnú prietrž trvale nesprávneho jednania. Nutnosť podrobiť previnilcov, v tomto konkrétnom prípade celé ľudstvo veľkému, rozhodujúcemu a definitívnemu „poslednému súdu“.

Ale prečo má byť naše vzdelané, civilizované a kultúrne ľudstvo takto prísne súdené? Čím sa previnilo? Čo takého zlého urobilo, alebo doposiaľ robí?

Podobné otázky nesvedčia o ničom inom, ako o veľkej povrchnosti v posudzovaní reálneho života. Lebo žiaľ, pod vplyvom na efekt vypočítaného vonkajšieho lesku a zdanlivého pokroku prestali milióny ľudí vnímať hlbokú vnútornú prehnitosť a dutú prázdnotu toho, čo samo seba klamlivo nazýva slovom „civilizácia“.

Vari je možné ľahkomyseľne sa preniesť ponad oné dielčie „súdy“, prejavujúce sa počas celej ľudskej histórie ohromným a mnohorakým utrpením miliónov ľudských bytostí, či už formou vojen, útlaku, vykorisťovania, alebo iných druhov krutosti človeka voči človeku? Vari je možné ľahkomyseľne sa preniesť ponad oné dielčie súdy, v ktorých ľudia nemilosrdne súdili a odsudzovali sami seba?

Technický pokrok, klamlivo zamieňaný s civilizačnou vyspelosťou iba korunoval a plne odkryl skutočnú, hoci obratne skrývanú pravú tvár ľudstva. V „modernom“ 20. storočí zahynulo v dvoch apokalyptických vojnách také množstvo ľudí, aké ich bolo pobitých vo všetkých doterajších vojnách počas celej histórie ľudstva! Hľa, civilizácia!

Ak však je spoločenstvo ľudí na zemi schopné vo vzájomných vzťahoch medzi sebou jednať takýmto spôsobom a to z čoraz väčšou intenzitou, čoho sa asi ešte dočkáme? Môže byť snáď súčasný morálny stav svetového spoločenstva zárukou, že sa podobné veci už nebudú opakovať?

Žiaľ pri pohľade na televíziu, na internet a do novín, pri počúvaní rozhlasu, ale i bežných rozhovorov ľudí veľmi rýchlo stratíme akúkoľvek ilúziu o výške morálneho stavu populácie. Veľmi rýchlo stratíme akúkoľvek ilúziu o tom, že by to v dnešnej dobe už konečne mohlo byť iné. Je to smutné, ale morálne v skutočnosti ľudstvo takmer vôbec nepokročilo, alebo možno iba o veľmi maličký krôčik. V každom prípade ani zďaleka nie tak, ako by mohlo.

Pri kritickom pozorovaní našej histórie sa nás totiž pomaly začne zmocňovať neodbytné presvedčenie, že niekde tu musí byť nevyhnutne nejaká skrytá a po tisícročia stále pretrvávajúca, tá istá chyba! Niečo hlboko v jadre ľudstva musí byť skazené! Skazené a pokrivené do takej miery, že napriek strašlivým, ba až katastrofickým skúsenostiam sa nehľadajú pravé hodnoty a svet sa aj naďalej tupo klania ozajstného človečenstva nedôstojnej modle zisku!

Každý sa pachtí za hmotou a chce mať čoraz viac! Hromadenie majetkov, luxus a bezbrehé užívanie si pestrej škály pôžitkov poskytuje klamlivé a egoistické zabudnutie na skutočný stav reálneho života miliónov, nachádzajúcich sa naopak v neuveriteľnej biede a zúfalej materiálnej núdzi. Niet snahy, chuti a ani náznaku hľadať, nájsť a odstrániť pravú príčinu, s trvalou pravidelnosťou sa opakujúcich, čoraz tragickejších zlyhaní ľudstva, ktorých jednou z hlavných príčin je práve táto obrovská nerovnosť medzi ľuďmi.

A predsa nám už veľmi dávno bolo jasne ukázané, ako treba správne žiť a do akej podoby treba upraviť vzájomné vzťahy medzi sebou. Už dávno nám bolo predsa povedané o princípe lásky k blížnemu ako k sebe samému, ktorý v praxi znamená, že nikdy nemáme druhým robiť to, čo nechceme, aby druhí robili nám samotným.

Aký by bol dnes tento svet, keby ľudia pri všetkom čo plánujú vykonať zohľadňovali, či je to naozaj vec, ktorá by bola i pre nich samotných akceptovateľná, ak sa ich osobne dotkla? Aký by bol dnes svet, ak by sa ľudia naučili brať ohľad na iných presne v takej miere, v akej ho berú sami na seba alebo na svojich najbližších?

Avšak preto, že ľudia na iných takýto ohľad nikdy nebrali a doposiaľ neberú, práve preto mohlo byť a môže byť na svete toľko biedy, bezohľadnosti, surovosti, utrpenia, zdierania a vojen. Ľudia jednoducho opovrhli vesmírnym princípom Lásky, ktorého poznanie nám priniesol Kristus. Po tomto princípe vzájomnej lásky jedných voči druhým dennodenne šliapu, nemilosrdne tým odsudzujúc iných k bolesti, utrpeniu, strádaniu, biede, hladu či nedostatku.

Svojou vzájomnou neláskou ľudstvo samo seba odsudzuje a nemilosrdne súdi. Nespočetné druhy a spôsoby utrpenia zažil už tento svet. Je to dlhá a nekonečná séria malých, dielčich súdov, v ktorých jedni súdili a odsudzovali iných. V ktorých sa súdilo a odsudzovalo na základe farby pleti, na základe náboženského vyznania, na základe národnej a etnickej príslušnosti, na základe ekonomických a sociálnych pomerov, na základe politického presvedčenia a ešte na základe mnohých iných vecí.

A práve pre toto všetko prichádza k ľuďom posledný súd! Posledný súd, ako konečná prietrž ich vzájomného odsudzovania sa! Posledný súd ako nevyhnutný dôsledok tisícov dielčich súdov, v ktorých odsudzoval k utrpeniu jeden človek druhého. Posledný súd ako definitívny koniec všetkým starým praktikám a ako začiatok novej kvality života, spočívajúcej na princípe vzájomnej lásky.

Posledným súdom teda to staré a skazené skončí a to nové a lepšie začne. Posledný súd bude totiž vzájomným oddelením dobrého a zlého, ktoré doposiaľ žilo pospolu. Bude oddelením dobrých od zlých! Oddelením tých, ktorí majú predpoklady a sú schopní žiť na základe princípov vzájomnej lásky od tých, ktorí toho schopní nie sú a nikdy sa o to ani nesnažili. A tento deň sa blíži!

Opis toho, akým spôsobom tento súd prebehne a aké hodnoty v ňom budú považované za rozhodujúce nájdete v nasledovných silných a výstižných slovách:

Vtedy veľký Sudca zhromaždí všetkých, jedných po svojej pravici a druhých po svojej ľavici. A potom riekne tým, ktorí budú stáť po jeho pravici:

Poďte ku mne vy všetci, ktorí ste ma videli hladného a dali ste mi jesť, ktorí ste ma videli smädného a dali ste mi piť, ktorí ste ma videli bez šiat a zaodeli ste ma, ktorí ste ma videli v žiali a utešili ste ma. Vy, ktorí ste ma navštívili, keď som bol chorý, ktorí ste mi pomohli v mojej biede, brali ste na mňa ohľad a prejavili ste mi súcit.

A vtedy oni začudovane povedia: Pane, kedyže sme ťa videli hladného a dali sme ti jesť a kedy smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli bez šiat a zaodeli sme ťa, kedy sme ťa videli v žiali a utešili ťa? A kedy sme ťa navštívili, keď si bol chorý a kedy sme ti pomohli v tvojej biede? Kedy sme brali na teba ohľad a kedy sme ti prejavili súciť?

A on im odpovie: Veru hovorím vám, čo ste urobili hoci len jednému z mojich najmenších, mne ste urobili. A odídu títo smerom k bránam nového a lepšieho života.

Potom sa však obráti ku tým, ktorí budú stáť po jeho lavici a riekne im:

Odstúpte odo mňa zlorečení, lebo nedali ste mi jesť, keď ste ma videli hladného a nedali ste mi piť, keď ste ma videli smädného. Lebo ste ma nezaodeli, keď som bol bez šiat, ani neutešili, keď som bol v žiali. Lebo ste ma nenavštívili, keď som bol chorý, ani ste mi nepomohli v mojej biede. Lebo ste nebrali na mňa ohľad a neprejavili so mnou súcit.

Vtedy oni zhrození zvolajú: Pane, kedyže sme ťa videli hladného a nedali sme ti jesť a kedy smädného a nedali sme ti piť? Kedy sme ťa videli bez šiat a nezaodeli sme ťa, kedy sme ťa videli v žiali a neutešili ťa? A kedy sme ťa nenavštívili, keď si bol chorý a kedyže sme ti nepomohli v tvojej biede? Kedy sme nebrali na teba ohľad a kedy sme ti neprejavili súciť?

A on im odpovie: Veru hovorím vám, čo ste neurobili hoci len jednému z mojich najmenších, mne ste neurobili. A odídu títo na cestu utrpenia, končiaceho ich záhubou.