Písanie o živote …

Nie, v človeku niet absolútne nič božského! A prečo je vôbec potrebné hľadať a nájsť správnu odpoveď na túto otázku? Pretože si o sebe myslíme omnoho viac, než je zdravé. Pretože si neodôvodnene a pyšne pestujeme nezdravé sebavedomie, z ktorého nemôže nikdy vzísť nič dobrého.

Porovnajme si napríklad umelca a jeho umelecké dielo s Tvorcom univerza a človekom, ktorý je taktiež Jeho dielom. Ak napríklad umelec namaľuje nejaký obraz, medzi ním a jeho obrazom sa nachádza obrovský rozdiel, čo sa týka miery ich seba uvedomenia. Človek si je totiž vedomý seba samého, kým jeho dielo zostáva vždy iba nevedomým predmetom. A práve na tento priepastný rozdiel v miere seba uvedomenia maliara a jeho obrazu treba zvlášť poukázať. Je to totiž rozdiel medzi vedomým a nevedomým.

No a rovnaká miera tohto rozdielu, ak nie ešte oveľa väčšia je i medzi mierou seba uvedomenia človeka a mierou seba uvedomenia Stvoriteľa, ktorého dielom je práve človek. Áno, ide tu o rozdiel ešte omnoho, omnoho väčší, ako rozdiel medzi maliarom a ním vytvoreným umeleckým dielom.

Ľudia preto nemajú v sebe absolútne nič božského! Veď ľudia sú predsa duchovní! Nepochádzajú z Boha bezprostredne, a preto nemôžu byť božskí. Pochádzajú z Jeho Ducha – z Božieho Ducha, a preto sú duchovní. To je naša najvnútornejšia podstata.

Človek a celé stvorenie totiž neboli stvorené priamo Najvyšším, ale iba sprostredkovane, a to Jeho Duchom. Veď v Biblii sa predsa pri stvorení sveta jasne píše: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“. V tomto Duchu má teda počiatok aj duch človeka. Preto tvrdenie, že človek má v sebe niečo božského je v určitom zmysle rúhaním a znevažovaním veľkosti Pána, o ktorej nemáme ani len potuchy.

Ľuďom treba preto neustále hovoriť o potrebe pokory! O potrebe pokory pred Pánom, ktorý je Veľký. Tak Veľký, že pozemský človiečik to vo vlastnej malosti a nepatrnosti ani nie je schopný pochopiť. Jedine takéto uvedomenie si svojho reálneho postavenia voči Stvoriteľovi je základom, na ktorom sa dá ďalej konštruktívne budovať.

Musíme preto spoznať svoju malosť! Musíme spoznať a uvedomiť si, kde skutočne stojíme a kde je naše miesto, aby sme z tohto zdravého a reálneho základu mohli začať so svojou výstavbou. Inak totiž budeme vždy vytvárať iba babylonskú vežu, ktorá sa musí skôr alebo neskôr zrútiť a v troskách pochovať svojich pyšných staviteľov, ktorí si mysleli, že majú v sebe niečo božského. Že sú božskými!

Ako teda, vzhľadom k vyššie uvedeným faktom, máme správne chápať svoju elementárnu povinnosť tvora milovať svojho Stvoriteľa a pestovať k Nemu lásku?

Milovať Ho, poznávať Ho a približovať sa k Nemu môžeme len prostredníctvom jeho diela, ktorého sme súčasťou. Do tohto diela totiž vložil Tvorca časť seba samého. Vložil doň svoju Vôľu vo forme dokonalých Zákonov, prostredníctvom ktorých stvorenie samočinne funguje. Ak sa človek učí poznávať tieto Zákony a žiť podľa nich, poznáva tým Vôľu svojho Pána a zachovávaním Jeho Vôle vo svojom živote ho miluje. Týmto spôsobom sa ku Nemu čoraz viacej približuje a ich vzájomný vzťah je čoraz užší.

Pre starých židov bol Stvoriteľ pojmom, o ktorom si nesmeli vytvárať žiaden obraz. Vytváraním akéhokoľvek obrazu o Ňom by totiž muselo vždy dôjsť k Jeho zneváženiu. Z tohto dôvodu sa u židov stala symbolom ich Pána archa úmluvy, v ktorej sa nachádzali Zákony Desatora – čiže vyjadrenie Vôle Najvyššieho vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení vo forme Zákona.

Pre človeka je a má byť jeho Stvoriteľ Zákonom! Zákonmi stvorenia! Má ich poznávať a má podľa nich žiť. Týmto spôsobom miluje svojho Pána a týmto jediným spôsobom sa ku Nemu je schopný približovať.

Ak kedysi Kristus povedal, že tu bude s nami až do skončenia sveta, tak je v tom opäť veľká pravda. On tu naozaj je a bude tu s nami až do skončenia sveta, a to práve prostredníctvom dokonalej Vôle Božej, činnej vo stvorení, ktorá je totožná s dokonalými Zákonmi, ktorým je podrobené celé univerzum.