Veriaci spravidla rozlišujú medzi dvomi vecami. Medzi chrámom a všednosťou, pričom napríklad v rámci jedného týždňa strávia v chráme zhruba hodinu, zatiaľ čo všetok svoj ostatný čas prežijú mimo chrámu v takzvanej všednosti.
Najrozhodujúcejšou je však práve táto všednosť, pretože v nej sa máme stať schopnými aktívne a reálne uplatniť všetky pozitívne podnety, ktoré sme mohli načerpať.
Je ale osobnou tragédiou miliónov ľudí nášho sveta, že osviežujúce duchovné podnety, ktoré mohli rôznymi spôsobmi získať nemajú vôbec nijaký, alebo iba minimálny dosah na ich každodennú všednosť. Že ide v podstate o dve samostatné veci oddelené od seba, bez väčšieho dosahu jednej na druhú.
Na adresu podobného prístupu k životu zaznela svojho času obžaloba, určená ľuďom, ktorí mali byť ostatnej populácii vzorom. Žiaľ, aj keď na začiatku prejavovali odhodlanie, postupne sa stávali takými istými, ako všetci ostatní. Bolo im povedané: „Namiesto toho, aby ste pobožnosť vnášali do všednosti, vniesli ste všednosť do pobožnosti!“
Ide o slová, dokonale vystihujúce náš postoj k vzájomnému vzťahu pobožnosti a všednosti. Bývame totiž postupne tak ďalekosiahle zasahovaní každodennou, otupujúcou všednosťou, že nakoniec začneme pomaly a nebadane vnášať túto šedivosť aj do svojho prístupu k duchovným podnetom, ktoré predtým bývali pre nás osviežujúce.
A pritom to má byť a už dávno malo byť úplne naopak! Ľudia mali posvätnosť a osviežujúcu silu najrozličnejších duchovných podnetov vnášať do svojej všednosti. Mali sa naučiť posväcovať všednosť, aby z nej, ako i z celého svojho života urobili jedinú veľkú pobožnosť. Ale oni žiaľ namiesto toho strhujú zovšednením všetko, čo malo byť a čo pre nich dokonca aj bolo v určitom čase duchovne stimulujúce.
Ľudia totiž vôbec netušia, aký poklad sa pre nich skrýva v tom, čo oni nazývajú všednosťou, ani to, do akých netušených výšok môžu svoju vlastnú, najšedivejšiu všednosť posunúť. Lebo presne tak, ako si kňaz oblieka svoje rúcho a ide slúžiť pobožnosť, aby ňou oslávil Stvoriteľa, presne takýmto istým spôsobom si má každý z nás ráno obliecť svoj šat a zahájiť posvätnú pobožnosť každodenného dňa, v ktorej má úplne všetkým čo činí uctievať a velebiť svojho Pána. Každým pohybom, každou myšlienkou, každým slovom, každým nadýchnutím a každým činom! Všetkým, čím človek je a čo koná! Absolútne všetko je totiž možné premeniť v jedinú, nepretržitú sériu posvätných úkonov, vykonávaných ku cti Pána. Týmto spôsobom je možné zmeniť všednosť na nevšednosť a urobiť z nej čosi posvätné. Urobiť z nej pobožnosť!
Absolútne každý z nás je povolaný k tomu, aby sa stal kňazom! Kňazom všednej každodennosti, ktorej má dať svojim zrelým duchovným prístupom rozmer pobožnosti. Rozmer posvätnej pobožnosti, oslavujúcej Pána všetkých svetov.
Takýto vnútorný prístup ku všednosti okamžite odstraňuje zdanlivú bezobsažnosť tých najobyčajnejších vecí a pred človekom sa zrazu odkrýva ich skutočná hodnota. Zrazu totiž spoznáva, že niet a ani nikdy nebolo nijakej všednosti. Že niet nijakých nepatrných, zanedbateľných a obyčajných vecí, ktoré by vôbec nestáli za reč. Pretože vo chvíli, kedy sa stáva schopným premeniť všetko to všedné a obyčajné, čo musí každý deň vykonávať na akt úcty k Stvoriteľovi, stáva sa to posvätným a veľkým. Ak totiž robíme veci ku cti Najvyššieho, odlesk jeho veľkosti spočinie na každej z nich a oni sa stávajú veľkými, aj keby sa na prvý pohľad zdali akokoľvek nepatrné.
Vyzuj svoju obuv človeče, lebo pôda na ktorej stojíš je posvätná! Lebo realita, v ktorej prebývaš je plná tých najčarovnejších vecí, pretože nijaká všednosť nikdy nejestvovala! Lebo v skutočnosti niet ničoho, čo je bezvýznamné a nepatrné! Lebo zo všetkých strán a všade okolo teba, zo stromov, z pôdy, z vetra, z dažďa, či spevu vtákov znie tichá a ustavičná pieseň chvály Najvyššiemu. Iba my ľudia sme slepí a nič nevnímame, považujúc mylne všetko okolo nás za všedné a bezvýznamné.
Človeče, uč sa poznávať veľkosť všetkého, čo sa nachádza v tvojej bezprostrednej blízkosti! Vo hviezdnej oblohe spoznaj nesmiernosť stvorenia, v strome za dedinou nádheru prírodného sveta a v lienke na tvojom prste neuveriteľnú rozmanitosť života. V chlebe na tvojom stole dobrotu zeme živiteľky a v kvapke dažďa požehnanie vodstva.
Človeče, stojíš v zázračnom chráme nesmierneho stvorenia, sformovaného ku cti Pána a v tomto chráme sa máš stať kňazom. Kňazom na mieste, na ktorom sa práve nachádzaš!
Človeče, začni žiť svoj život s týmto vedomím a učiň z každého svojho dňa pobožnosť a z každej, z ľudského hľadiska nepatrnej veci posvätný úkon, vykonávaný ako výraz úcty a vďaky Najvyššiemu. Tým zmeníš svoju všednosť v nevšednosť! V jediný, nepretržite trvajúci zázrak života a bytia.
Človeče, uč sa vnímať nevšednosť všednosti a zázračnú veľkosť hodnoty tých najobyčajnejších vecí, aby si mohol nájsť pravé šťastie, ktoré v skutočnosti pramení iba z poznania hodnoty všednosti.
Človeče, uč sa posväcovať všednosť vzdávaním úcty Stvoriteľovi všetkým čo činíš, aby si tým mohol premeniť svoju každodennosť v pobožnosť a svoje bytie v pieseň chvály Najvyššiemu.
Človeče, chop sa svojho kňazského úradu v nádhernom stvorení tvojho Boha, v ktorom sa nachádza jeden zázrak vedľa druhého a v ktorom čosi také, ako šedivá všednosť mohlo vzniknúť iba kvôli tvojej vlastnej neschopnosti vnímať tieto zázraky.
Človeče, nájdi svoj vlastný kľúč k objaveniu tajomstva hodnoty všednosti, pretože každý z ľudí je úplne iný a preto jedine každý sám za seba môže nájsť v tomto smere svoju vlastnú cestu a tým i svoje vlastné šťastie. Lebo ten, kto nie je schopný nájsť šťastie a spokojnosť v tých najprostejších veciach okolo seba, nenájde ho nikde inde presne tak, ako sa o to márne snažia ľudia súčasnosti, tak prázdni, rozorvaní a nenaplnení vo všetkom tom svojom dnešnom blahobyte a dostatku.
Lebo ten, kto dokáže posvätiť všednosť sa stáva v prenesenom slova zmysle schopným nachádzať všetky zázraky stvorenia hoci aj vo väzenskej cele, zatiaľ čo tomu, kto toho schopný nie je sa stáva celý svet so všetkými jeho možnosťami užívania si jedinou obrovskou väzenskou celou, plnou vnútornej prázdnoty. Lebo ak sa nestaneme schopnými objaviť poklad všednosti, v našej duši nezavládne mier, ani keby sme vlastnili všetky poklady sveta.
Lebo nakoniec práve a jedine to, čo dnes vo svojej slepote a nevedomosti nazývame všednosťou, bude rozhodovať o ďalšom duchovnom, ale aj hmotnom osude každého z nás. O našom ďalšom bytí, alebo nebytí.
Celá debata | RSS tejto debaty