Písanie o živote …

Duchovno nie je len niečím, čo sa zdá byť absolútne odtrhnuté od života. Aspoň najelementárnejšia znalosť jeho zákonitostí nás totiž môže uchrániť od obrovského a celkom zbytočného utrpenia. No jedným z takýchto konkrétnych príkladov je i rozhodnutie o tom, čo sa udeje s našim telom po smrti. Či budeme pochovaní klasickým spôsobom, alebo budeme spopolnení.

Mnohým to samozrejme bude úplne jedno, pretože podľa ich názoru už nebudú aj tak nič cítiť. Ale to je omyl! Zásadný a osudný! Ide o omyl, spôsobený našim bezduchým materializmom, ktorý žiaľ prinesie mnohým ľuďom obrovské utrpenie.

Kto je materialistom a myslí si, že po smrti už nič nie je, ten nemusí ďalej čítať. Ten nech vo svojej nevedomosti pokojne kráča v ústrety osudu, aký by sme nepriali ani svojim najväčším nepriateľom.

Nasledovné riadky sú určené iba tým, ktorí akceptujú duchovný rozmer bytia, alebo sú týmto skutočnostiam aspoň čiastočne otvorení. Tí totiž vedia, alebo prinajmenšom nevylučujú, že naše bytie pokračuje aj ďalej po fyzickej smrti.

Smrťou naša duša totiž iba opustí svoju fyzickú schránku a vydá sa na cestu svojho ďalšieho duchovného dozrievania. Dozrievania v nadobúdaní ušľachtilosti a vznešených cností, aby raz, ako duchovne úplne zrelá mohla vstúpiť do večnej ríše ducha, totožnej s kráľovstvom nebeským. Lebo do nádhery večného bytia kráľovstva nebeského môžu vstúpiť iba bytosti dobré, spravodlivé, čisté a ušľachtilé. Bytosti znalé Vôle Stvoriteľa a zohľadňujúce ju vo svojich životoch.

V skutočnosti je totiž práve toto zmyslom celého nášho bytia, i keď väčšina ľudí má samozrejme úplne iné predstavy. A to hlavne predstavy hmotné a materiálne, pri ktorých sa vo väčšine prípadov vôbec neberie ohľad na nejaké cnosti. Alebo sa berie ohľad iba minimálny. Rozhodujúce sú predovšetkým hmotné výhody a hmotný prospech, čo má nevyhnutne za následok, že ľudia nie sú duchovne príliš rozvinutí.

Čo sa však s nimi stane bezprostredne po ich smrti? Keď zomrú, ich duša zostane naviazaná na hmotné, pretože nič iného nepoznala. No a nevyhnutnou podmienkou pre život v hmotnosti je fyzické telo. Duša sa preto stále zdržuje v blízkosti svojho hmotného tela, i keď je už mŕtve. Je s ním pevne spojená a je naň naviazaná. Nedokáže sa od neho odpútať a vzlietnuť k výšinám Ducha na krídlach svojich cností, o ktoré nikdy nedbala, ktoré nikdy nerozvíjala a preto ich ani nikdy nenadobudla.

So svojim mŕtvym fyzickým telom zostáva preto stále úzko spojená prostredníctvom takzvanej striebornej šnúry. Neodvažuje sa ju pretrhnúť, ba ani jej to len nepríde na um. Netuší, že má vzlietnuť k výšinám, ako by to musela urobiť každá zrelá ľudská duša, pretože ju to tam úplne prirodzene ťahá. Ťahá ju ku kráľovstvu nebeskému, k Svetlu a k Bohu.

Keďže ale nezrelá ľudská duša vyšší duchovný rozmer nikdy neakceptovala, nikdy nerozvíjala ušľachtilé cnosti a vždy preferovala iba to hmotné, kŕčovito ľpie na svojom mŕtvom tele. A práve prostredníctvom svojho intenzívneho spojenia pociťuje a spolu prežíva všetko, čo sa s jej fyzickým telom deje.

A to v prvom rade znamená, že veľmi ťažko a bolestne prežíva vlastný smrteľný zápas, pretože stále vnútorne veľmi silno ľpie na pozemskom živote. Preto býva zomieranie takýchto ľudí plné utrpenia. Ako telesného, tak i duševného.

V druhom rade to znamená, že ak bola po smrti z nejakých dôvodov nariadená pitva, takáto duša, kŕčovito upnutá iba na hmotné opäť veľmi bolestne spolu prežíva realitu pitvy. A to približne tak, akoby nás niekto rezal za živa.

No a za tretie, ak vzápätí potom nasleduje spopolnenie, duchovne nezrelá ľudská duša, ešte neuvoľnená a neodpútaná od vlastného tela opäť bolestne prežíva proces spopolnenia asi tak, akoby nás niekto upaľoval za živa. Je skutočne desivé, koľko neuveriteľnej bolesti musí bezprostredne po svojej smrti podstúpiť človek duchovne nevedomý a duchovne nezrelý.

Ak by totiž boli ľudia duchovne vedomejší a zrelší, mohli by sa všetkému tomuto zbytočnému utrpeniu veľmi ľahko vyhnúť.

V prvom rade by sa mohli vyhnúť ťažkému smrteľnému zápasu, pretože na základe poznania, že život kontinuálne pokračuje aj po fyzickej smrti nebudú kŕčovito ľpieť na svojom zomierajúcom tele, ale jednoducho príjmu fakt, že v prirodzenom behu vecí nastal čas opustiť svoju fyzickú schránku a vydať sa na ďalšiu púť k výšinám Ducha.

Takýto zrelý duchovný postoj môže potom spôsobiť, že duša stojí vnútorne odpútaná vedľa svojho zomierajúceho tela a necíti jeho smrteľný zápas. Jej zrak sa už totiž začína upierať k Svetlu Ducha, ktoré jasne vníma a ktoré ju neodolateľne priťahuje. A to teda reálne znamená, že vznášajúc sa k výšinám, ponecháva hmotné telo svojmu osudu, pretože už je to len čosi neživé, čo doslúžilo a splnilo svoje poslanie.

Spopolniť, alebo pochovať? Čo je teda lepšie?

Vzhľadom k všeobecne veľmi nízkej duchovnej zrelosti obyvateľstva a vzhľadom k ich materialistickej orientácii, ktorú považujú za to najpodstatnejšie je pre nich tisíckrát lepšie dať sa pochovať, ako spopolniť, pretože pri klasickom pochovaní má nezrelá ľudská duša dostatok času na to, aby začala postupne chápať realitu. Aby sa začala postupne odpútavať od svojho rozkladajúceho sa tela a akceptovaním novej reality bytia, ktorú dovtedy nechcela nikdy pripustiť začala postupne a pomaličky kráčať nahor.

Tento text môže byť pomocou pre všetkých, ktorí sú, alebo budú postavení pred realitu smrti svojich blízkych, alebo pred realitu smrti seba samého. Má to byť určitá informácia o tom, aké deje prebiehajú bezprostredne po našej fyzickej smrti a ako sa máme v danej situácii správne zachovať.

Na každom z nás osobne záleží, ako sa k týmto skutočnostiam postaví. Či sa ich rozhodne akceptovať, alebo ignorovať. Každopádne však všetky dôsledky svojho rozhodnutia ponesie jedine on sám, alebo prípadne jeho najbližší, o ktorých osude bude v tomto smere rozhodovať.

Je teda naozaj iba čisto na nás, či sa rozhodneme akceptovať vyššie spomínané duchovné zákonitosti a tým sa vyhnúť obrovskému utrpeniu, alebo sa naopak všetko rozhodneme ignorovať a toto utrpenie podstúpiť.

To však, čo je úplne najdôležitejším je poznanie, že ochrany a pomoci sa v tomto univerze dostane jedine tomu človeku, ktorý sa už teraz, vo svojom súčasnom pozemskom živote snaží vedome rozvíjať všetky vysoké a ušľachtilé cnosti. Ktorý sa snaží rozvíjať spravodlivosť, dobro a ušľachtilosť. Ktorý sa usiluje o čistotu svojich myšlienok. Ktorý sa snaží o poznanie Vôle Stvoriteľa a o jej akceptovanie vo svojom vlastnom živote. Ktorý vzhliada ku kráľovstvu nebeskému a k jeho hodnotám. Ktorý vzhliada k Svetlu a k Bohu.

Jedine takýto človek sa nemusí báť ničoho. Ani vo svojom súčasnom pozemskom živote, ani v hodine vlastnej smrti, ani vo svojom ďalšom, nasledujúcom bytí po smrti.

Avšak žiaľ na človeka, toto všetko ignorujúceho budú musieť jeho vlastnou vinou dopadnúť hrôzy, o akých sa mu nesnívalo ani len v tých najhorších snoch.