Písanie o živote …

Aby sme pozemsky prežili, musíme si šesť dní v týždni plniť svoje mnohé pozemské povinnosti, či už v práci, alebo doma. Aby sme duchovne prežili, musíme si v deň sviatočný plniť svoje základné duchovné povinnosti.

Ak sa raz nejakých dôvodov rozhodneme neplniť si svoje pozemské povinnosti, nemusíme síce hneď zomrieť, ale rozhodne sa celkom určite postupne dostaneme na okraj spoločnosti a budeme živoriť. Ak sa rozhodneme neplniť si a ignorovať svoje duchovné povinnosti, v hierarchii univerza, ktoré je duchovné, zostúpime na najspodnejšie priečky a staneme sa duchovne mŕtvi, čo bude v postupnej následnosti viesť k definitívnemu a absolútnemu zániku našej osobnosti.

Pozemský človek, ako bytosť materiálne duchovná si teda musí nevyhnutne plniť aj svoje pozemské, aj svoje duchovné povinnosti, ak chce prežiť naozaj plnohodnotný život a nechce len živoriť. Ale pretože väčšina ľudí našej planéty fatálnym spôsobom zanedbáva povinnosti, vzťahujúce sa k ich vlastnej duchovnej podstate, žijú životy výrazne znehodnotené, i keď oni sami si to nemyslia. Chýba im totiž jeden rozmer bytia a preto žijú asi tak, ako keď niekomu chýba jedna ruka, alebo noha.

Ako teda vidieť, nie len plnenie pozemských povinností je dôležité. Rovnako dôležité je i plnenie povinností duchovných, a to presne v zmysle slov: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie“. Čiže v našom prípade: dajte hmote, čo prináleží hmote a dajte aj duchu, čo prináleží duchu. No a my sa teraz podrobnejšie pozrime na práve tie naše duchovné povinnosti, ktoré súvisia s dňom sviatočným.

Takmer všetci veriaci sú presvedčení, že ide hlavne o nedeľnú návštevu chrámu. U nás sú to prevažne chrámy kresťanské, a k jedným z vrcholných momentov kresťanských pobožností patrí čítanie z evanjelií a po ňom kázeň. V kázni kňaz podrobne vyloží, vysvetlí a v rámci súčasných reálií objasní, čo sa čítalo v evanjeliách. Evanjeliá a kázeň sú teda tým, čo má vedomie veriacich duchovne posúvať nahor. A to tak, že majú v prvom rade premýšľať o tom, čo bolo povedané. No a potom samozrejme sa to majú snažiť uplatniť aj vo svojom každodennom živote. Pri tejto schéme sa vychádza z názoru, že kňaz je na základe svojho teologického štúdia najkompetentnejšou osobou k tomu, aby všetko takzvaným laikom správne vysvetlil.

Avšak práve v tomto bode dochádza k zásadnému neplneniu duchovných povinností zo strany veriacich, za čo nesú vinu obe strany. Nesie za to vinu kňaz i veriaci. Má to byť totiž úplne inak, ak to má byť správne.

Ako?

Ľudia si musia konečne uvedomiť, že to, o čom káže kňaz v kázni na základe čítania z evanjelií je vždy iba jeho osobný pohľad na vec. Že ide čisto o jeho individuálne videnie veci. Že hovorí o tom, ako to práve on osobne chápe.

Znamená to teda, že kňaz môže ľuďom vždy sprostredkovávať len svoj individuálny a osobný pohľad. Jedine takto to musí byť vnímané! Ako kňazom samotným, tak i veriacimi.

Kázne nijakého kňaza nemôžeme preto glorifikovať a prisudzovať im väčší význam, než v skutočnosti majú. Slová kňaza nás môžu inšpirovať, môžu nás povzbudiť, môžu nás prinútiť k zamysleniu. Ale nikdy ich nemôžeme stavať na roveň samotných evanjelií, pretože vždy to bude len názor človeka. Človeka takého, ako je každý iný.

A teraz sa dostávame k samotnému jadru veci, pretože základnou povinnosťou každého veriaceho je urobiť si vlastný názor na to, čo mu bolo pri návšteve chrámu predostreté v evanjeliách, alebo celkove v Biblii. On sám musí o tom premýšľať! On sám musí uchopiť význam povedaného svojim vlastným spôsobom!

Lebo každý z nás je iný! Každý má iné možnosti, danosti a predpoklady. Každý z nás musí preto tvorivo uplatniť slová Písma vo svojom vlastnom živote a svojim vlastným spôsobom, ktorý je výsostne individuálny. Ktorý je neopakovateľný.

Veriaci nesmú preberať názory iných a prijímať ich za svoje bez vlastného uvažovania! Takéto niečo nie je hodné osobnosti človeka! Takéto niečo je trestuhodnou duchovnou nesamostatnosťou!

A je veľmi veľkou chybou, že v cirkvách a v chrámoch nie sú ľudia vedení k duchovnej samostatnosti. Že nie sú vedení k vlastnému zvažovaniu, premýšľaniu, bádaniu a skúmaniu Písma. Že sú len ako nedospelé deti neustále držaní za ručičku prostredníctvom predkladania hotových názorov duchovných autorít, o ktorých sa už hlbšie nepremýšľa a ktoré sa len prijímajú.

Toto je však cesta k trvalej nesamostatnosti a nie k požadovanej samostatnosti! Každý človek si musí sám vybudovať svoj vlastný názor! Každý sám musí skúmať, čo práve jemu osobne Písmo hovorí! Toto je základnou duchovnou povinnosťou každého z nás, ktorá nemôže byť nahradená nikým iným!

Správny kňaz a kazateľ má byť teda osobnosťou, ktorá vedie veriacich k duchovnej samostatnosti. Osobnosťou, ktorá má pomáhať prebúdzať v iných ich vlastnú individualitu a vlastné, individuálne osobné poznávanie Slova Písma.

Každý človek musí predsa stáť na vlastnom presvedčení a nie sa iba donekonečna opierať o presvedčenie iných! Veď čo je dobré pre jedného, nemusí byť dobré pre druhého! Ak totiž iba všetko bezmyšlienkovite preberáme od iných, stávame sa cudzincami sami sebe! A to nie je skutočný život, ale živorenie!

Cestu k Výšinám musí nájsť každý sám za seba, aby mohol po nej kráčať! V tom mu nikto nepomôže! Nijaká autorita! To je neprenosné! On sám ju musí objaviť a po nej ísť! A objaviť ju môže len tak, že sa zamýšľa nad vecami! Že samostatne skúma v slovách Písma a názory iných ľudí sú mu len nápomocné! Presne tak, ako naznačuje múdre úslovie: Ľudí počúvaj, ale svojho rozumu sa drž!

Jedine toto je cesta prevzatia plnej osobnej zodpovednosti, ktorá z nás učiní zrelú, samostatnú osobnosť, kráčajúcu k Svetlu a k Pravde. Takto sa máme stavať k pravdám ducha a toto je základná povinnosťou každého z nás! Túto povinnosť má každý vo vzťahu k sebe samému a časový priestor k jej naplneniu je mu poskytnutý práve v deň sviatočný. V deň sviatočný, ktorý má byť správne využitý k nášmu individuálnemu, osobnému duchovnému skúmaniu, pretože jedine ono je prvým nevyhnutným krokom k nášmu duchovnému vzostupu.

Nápomocnou nám k tomu môže byť návšteva chrámu, nápomocnou nám k tomu môže byť kázeň kňaza, ale to hlavné musí urobiť každý sám za seba, pretože len tak sa môžeme stať zrelými, samostatnými osobnosťami, aké chce mať Pán vo svojom stvorení. Jedine k tejto méte má ľudí viesť každý správny duchovný vodca, kazateľ a učiteľ.