Písanie o živote …

Radikáli islamského sveta sú vždy pripravení obetovať vlastný život prostredníctvom samovražedných atentátov, zatiaľ čo v pomýlenej Európe sa rozmáha úplne iný druh radikalizmu. Dobročinného radikalizmu, smerujúceho k samovražde európskych národov. Na jednej strane je tu teda extrémny fanatizmus, idúci aj cez mŕtvoly a na druhej strane zase extrémna dobročinnosť určitých skupín obyvateľstva, slabošsky, nekriticky a naivne otvárajúca dvere multikultúrnemu obohateniu.

V čom sa ale skrýva príčina tohto stavu? Kde hľadať korene pseudohumanizmu, ktorý z dlhodobého hľadiska ohrozuje identitu európskych národov?

K pochopeniu príčin sa musíme pozrieť do minulosti. Dnes je už Európa ateistická a materialistická. Dnes už podľahla konzumnému spôsobu života. Ale pomerne v nedávnej dobe tomu tak nebolo. Vtedy bola Európa kresťanská. Verila v Boha a duchovné snaženie ľudí bolo prirodzenou súčasťou ich spôsobu života.

Avšak práve v spomínanom duchovnom snažení došlo svojho času v zásadnej chybe. K veľkému omylu, ktorý v súčasnosti, aj napriek dnešnému ateizmu a materializmu, podprahovým spôsobom prerastá do už spomínaného, pseudohumanistického prístupu politikov a európskych inštitúcií k imigrantom. Ide o neblahé dedičstvo zmäkčilého kresťanstva, ktoré sa v súčasnej ateistickej dobe pretransformovalo do falošného princípu prehnanej tolerancie a samovražednej dobrosrdečnosti.

Skôr, ako začneme so samotným objasňovaním treba ale zvlášť zdôrazniť, že kresťanstvo ako také patrí k vrcholom duchovných snáh na našej planéte. Všetko, čo Európa dosiahla a čo tu dnes máme bolo vybudované práve na jeho základe a prostredníctvom hodnôt, s ním úzko spojených.

Kresťanstvo vo svojej zdravej a pravej podobe bude totiž vždy predstavovať učenie, ktoré ak je reálne aplikované do života, musí mať ten najblahodárnejší vplyv na celkový osobnostný rozvoj každého jednotlivca i celej spoločnosti.

Treba však podotknúť, že kresťanstvo musí nevyhnutne zostať zdravé a pravé. Ak sa totiž jeho učenie zakalí a dostanú sa do neho rôzne omyly a chyby, musí potom takto znehodnotené učenie priviesť ľudí i celú spoločnosť do nešťastia. A tomu žiaľ v súčasnosti dochádza práve v podobe seba deštruktívneho humanizmu.

Takže poďme k podstate celého problému. Dokonale ho ilustruje nápis nad vstupnou bránou istého chrámu, kde bolo napísané: Boh je Láska.

V tejto jedinej krátkej vete, ktorú nikoho ani len nenapadne považovať za mylnú sa skrýva celá tragédia kresťanského sveta, ako i tragédia súčasnej Európy. Táto veta totiž nie je pravdivá! Lebo Boh vždy bol, vždy je a navždy zostane Láskou a Spravodlivosťou! Neoddeliteľnou jednotou Lásky a Spravodlivosti!

Veď predsa už samotné zostavenie Biblie tomu jasne nasvedčuje. Biblia sa skladá zo Starého a Nového Zákona. Starý Zákon predstavuje Zákon Spravodlivosti. Spravodlivosti prísnej, až drsnej.

Nový Zákon je Zákon Lásky. Lásky tolerantnej a odpúšťajúcej. No a to pravé a správne môže vzísť jedine zo vzájomného spolupôsobenia oboch princípov. Jedine tak môže vzniknúť harmónia.

Dokonca i Ježiš, ako časť Božej Lásky zvlášť zdôraznil, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. Alebo doplniť! Neprišiel teda spravodlivosť Starého Zákona negovať, ale zavŕšiť poznaním princípu lásky k blížnemu, aby ľudstvo v harmonickom spolupôsobení oboch princípov mohlo dospieť k harmónii.

Žiaľ, dnešné kresťanstvo spomínané Ježišove slová akoby nebralo na vedome. Len choďte do akéhokoľvek z kresťanských chrámov a pozorne počúvajte. Budete počuť hlavne a predovšetkým o láske. Princíp spravodlivosti bol odsunutý kamsi bokom, akoby ho Ježiš svojim učením skutočne zrušil. Akoby ho svojim učením potrel. Kresťania teda žiaľ skĺzli presne k tomu, pred čím ich Kristus vystríhal: uviazli v láske a odsunuli spravodlivosť.

Avšak ak spravodlivosť bez lásky musí byť nevyhnutne tvrdá a prísna, naopak láska bez spravodlivosti sa musí nevyhnutne stať slabošskou a zmäkčilou.

Správne pôsobenie týchto princípov nájdeme trebárs v ideálnom pôsobení muža a ženy. Muž by mal reprezentovať princíp spravodlivosti a spravodlivej prísnosti. Žena naopak princíp lásky a láskavej tolerantnosti. No a z takéhoto ideálneho vzájomného pôsobenia muža a ženy má vzísť pravý a zdravý harmonický vzťah, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre správnu výchovu budúcej generácie.

Žiaľ, jednostranné zameranie sa kresťanstva iba na princíp lásky z neho učinilo náboženstvo zmäkčilosti a slabosti. No a práve tento nezdravý postoj sa v novodobej, ateisticko materialistickej súčasnosti transformuje do slabosti a zmäkčilosti európskej politiky voči imigrantom.

Vsádzaním iba na lásku a toleranciu a odmietaním spravodlivej prísnosti sa stáva Európa slabošskou a neživotaschopnou. A duchovní pastieri kresťanských cirkví už ani nie sú schopní vnímať smrteľné nebezpečenstvo zániku vlastnej viery, ktorá vo svojej zmäkčilosti nebude schopná odolať rozpínavosti islamu. Islamu, ako náboženstva so silným akcentom spravodlivosti, ktorému žiaľ naopak chýba práve láska.

Ako sa teda, na základe všetkých uvedených skutočností postaviť k praktickému riešeniu problému imigrácie. Ako sa k nemu postaviť z hľadiska hodnôt skutočného a pravého kresťanstva?

Ak dnes predstavitelia cirkví a politici hovoria o láske k blížnemu, ktorému je treba pomáhať v jeho nešťastí je to v poriadku. Je to správne, kresťanské, ľudské a humánne. Ale je to iba jedna strana mince! Ak totiž berieme do úvahy lásku, je nevyhnutne zobrať do úvahy i spravodlivosť. Dokonalú Spravodlivosť Božiu, prostredníctvom ktorej je každému jednotlivému človeku na tejto zemi určené jeho pozemským zrodením presne to miesto na zemi, ten národ a tie pomery, ktoré mu prináležia. Dokonalá Spravodlivosť Najvyššieho totiž každému z nás určí, kde sa narodí a teda kde má žiť a kde sa má hmotne, osobnostne i duchovne rozvíjať.

Toto treba jednoznačne rešpektovať, pretože takto to predsa určuje autorita Najvyššia! Lebo nech sú už pomery, do ktorých sme sa zrodili akokoľvek ťažké, práve v konfrontácii s nimi môže naša osobnosť správnym spôsobom rásť a po všetkých stránkach sa vyvíjať.

Ak to ale človek nerešpektuje a z najrozličnejších dôvodov odchádza niekam inam, protiví sa určeniu Vyššej Spravodlivosti a duchovne tým stráca, pretože v nových pomeroch nie je jeho osobnosť vonkajšími podmienkami tak ideálne stimulovaná, akoby to bolo pre jeho osobný a duchovný rast potrebné.

Veď nakoniec, čo je človeku osožné, ak by sa i mal pozemsky lepšie, ak tým uškodí svojej duši? Ak síce žije v blahobyte, ale duchovne pri tom stráca? Lebo hoci sa aj svojou emigráciu nateraz vyhne pomerom, ktoré mu určila Vyššia Spravodlivosť jeho zrodením na zemi, nabudúce sa bude musieť ocitnúť v pomeroch ešte oveľa ťažších. Alebo si človek vari myslí, že je schopný prekabátiť dokonalú Spravodlivosť Božiu?

Celkom prakticky to znamená, že na základe zohľadnenia princípu spravodlivosti je neprípustná akákoľvek imigrácia za účelom zlepšenia svojich životných pomerov. Takíto imigranti by mali byť okamžite posielaní domov.

Dočasná pomoc v duchu kresťanskej lásky, v duchu ľudskosti a humanizmu má byť poskytnutá iba imigrantom, ktorí utekajú v strachu o holý život. Má im byť poskytnutý dočasný azyl a to dovtedy, kým sa pomery v ich krajine neupravia natoľko, aby sa mohli vrátiť naspäť. Zo strany svetovej verejnosti má byť preto vyvíjané úsilie, aby sa životné pomery v takýchto krajinách čo najskôr upravili.

Takýmto spôsobom bude potom učinené zadosť i láske, ktorá pomáha iným v ich núdzi, ale i spravodlivosti, ktorá dbá o to, aby každý prežíval svoj život na mieste, kde sa narodil.

V dodržiavaní princípov pravého kresťanstva, ktoré berie na zreteľ ako Lásku, tak i Spravodlivosť spočíva teda správne riešenie problematiky imigrácie.

Ak však budeme problém riešiť inak, rozumovo, pseudohumanisticky, zmäkčilo a slabošsky, v príkrom rozpore s harmóniou, spočívajúcou v jednote princípov Lásky a Spravodlivosti, prinesie nám to iba problémy, spoločenské pnutia, konflikty, či dokonca kultúrnu i hmotnú deštrukciu celej Európy.