Písanie o živote …

Žijeme v dobe, v ktorej nie je človek celkom človekom. V dobe, v ktorej míľovými krokmi pokračuje naše odľudštenie a my sa stávame čoraz väčšími karikatúrami človeka. Čoraz väčšími karikatúrami toho, akými sme v skutočnosti mali byť. No a k tomuto katastrofálnemu stavu sme dospeli takýmto spôsobom:

Naša najvnútornejšia podstata je duchovná a pochádza z duchovnej ríše, ktorá sa nachádza nad hmotnou časťou univerza. Duchovná podstata vstupuje do hmotného sveta za účelom vývoja. Za účelom osobnostného a duchovného dozrievania.

Vstupom do hmotnosti sa duch zahaľuje hmotným telom a to znamená, že v tom najzákladnejšom členení sa pozemský človek skladá z dvoch podstát. Z podstaty telesnej, vonkajšej a fyzickej, a z podstaty najvnútornejšej, čiže duchovnej.

Duchovná podstata v nás sa prejavuje čistým citom a naša hmotná podstata sa prejavuje rozumom. Alebo inak povedané, náš čistý cit je rečou ducha a náš rozum je rečou hmoty.

Ale pretože človek je bytosť duchovná, prichádzajúca do hmotnosti z duchovnej ríše, je tým pádom určená správna hierarchická štruktúra jeho dvoch podstát.

Na vrchole našej vnútornej hierarchie má stáť čistý cit, čiže hlas nášho duchovného jadra. Pozemský človek má byť teda bytosťou citu. Veď nakoniec aj naše svedomie, ktoré sa nás snaží v každodennosti života upozorňovať, ako máme správne jednať, je elementom citu.

Rozum má byť zložka podriadená. Má stáť v službách čistého citu. Cit má viesť a rozum má duchu pomáhať formovať hmotnosť v súlade s hodnotami ducha. A hodnotami ducha je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ušľachtilosť, ľudskosť a iné, podobné cnosti. Takto je to normálne, takto je to správne a takto by to malo byť.

Ale žiaľ nie je, pretože u ľudí pod vplyvom hmoty došlo k postupnej tragickej zámene hierarchického usporiadania citu a rozumu, čiže ducha a hmoty.

A práve v tejto nešťastnej zámene môžeme nájsť príčinu všetkého zla vo svete. Tá príčina spočíva v nadradení rozumu nad čistý cit, čiže v nadradení našej hmotnej podstaty nad našu podstatu duchovnú.

Rozum sa stal v ľuďoch vedúcim. Stal sa pánom a to citové v nás zatlačil do úzadia. S človeka sa stal iba človek rozumu, ktorý zabudol na svojho ducha. Tým stratil kontakt s vlastným svedomím a už nevie, kým vlastne je. Nevie, že je zrnko ducha, ponorené do hmotnosti za účelom dozrievania, ktoré má prostredníctvom rozvíjania hodnôt Ducha smerovať k výšinám kráľovstva nebeského.

Zlo vzniká na zemi preto, lebo človek je už schopný vidieť všetko len hmotársky a rozumovo. Len racionálnym spôsobom obmedzene.

Chýba veľkosť ducha a všade vládne malosť a úzkoprsosť rozumu. Preto sa rozmáha rozumové sebectvo, egoizmus, zištnosť, vypočítavosť, chladné kalkulovanie a bezohľadný racionalizmus.

A tento rozumový človek, ktorý už nie je schopný vnímať vôbec nič mimo rámca hmotného, sa postupne začal takýmto spôsobom pozerať aj na náboženstvá, ktoré boli ľuďom darované z Ducha, aby ich duchovne viedli nahor.

Rozumový človek ich strhol, oklieštil a sploštil. Konkrétny príklad môžeme nájsť trebárs v evanjeliách, v podobe zákonníkov a farizejov. Celý život študovali Písma, ale bolo to len čisto rozumové. Keď totiž prišiel Ježiš a priniesol učenie z Ducha, popudzovalo ich to, nepochopili to a brojili proti nemu.

Alebo iný príklad. A síce náboženstvo Aztékov. V jeho začiatkoch je čitateľné pravé poznanie, spočívajúce v tom, že srdce človeka je najdôležitejšie. Že najdôležitejšie je jeho čisté, dobré, spravodlivé a ušľachtilé srdce. Že jedine takýto človek je Bohu milý.

S postupným odsúvaním ducha v podobe čistého citu do úzadia a nadobúdaním prevahy rozumu začalo u Aztékov degenerovať aj toto pravé poznanie. Až nakoniec rozum, úplne odtrhnutý od citu, a teda od ducha, to dotiahol až tak ďaleko, že Aztékovia ako obeť božstvu vytrhávali ešte bijúce srdce z hrudí ľudí a kládli ho na obetný oltár. Tento príklad je naozaj názornou ukážkou toho, ako dokázal človek rozumu zmaterializovať pôvodné, vznešené a pravé duchovné pravdy, a spraviť z náboženstva tragickú karikatúru.

A takýmto katastrofálnym spôsobom nadvláda rozumu v človeku zmaterializovala a sploštila nie len náboženstvá, ale úplne všetky oblasti života.

Všetko zlo na svete má na svedomí človek chladného rozumu, ktorý zapudil svojho ducha, prejavujúceho sa čistým citom.

To človek chladného rozumu s okliešteným citom zdiera iných, kradne, zotročuje, vraždí, plánuje vojny, baží po moci a po svetovláde! To človek chladného rozumu bez citu drancuje zem a prírodu! Ničí vodu a vzduch a nemá stále dosť. To človek rozumu má ruky od krvi, a to práve on spotvoril náboženstvá na svoj vlastný obraz.

Príčina svetového zla teda tkvie v nesprávne nastavenej, vnútornej hodnotovej hierarchii. Ak ľudia opäť nenadradia čistý cit nad rozum, tento svet nemôže zachrániť absolútne nič, pretože nech by prišiel akýkoľvek dokonalý spoločenský systém, akákoľvek dokonalá filozofia, či akékoľvek dokonalé náboženstvo, ľudia rozumu nakoniec pokrivia, znehodnotia a zdegenerujú všetko. A všetko, nech by to bolo akokoľvek dobré, nakoniec podriadia svojej mocichtivosti a svojim bezohľadne nenásytným rozumovým snahám presne tak, ako je tomu v súčasnosti.

Odstránenie zla je teda možné jedine správnym nastavením hierarchickej štruktúry každej jednotlivej ľudskej bytosti, ktorá musí učiniť tento nevyhnutný krok sama za seba.

Na základe všetkých týchto skutočností vyvstáva zásadná otázka: ako by sme sa mohli stať opäť ľuďmi čistého citu? Ako sa stať opäť skutočne ľuďmi a nie otrokmi rozumu, akými sme dnes? Ako prispieť k opätovnému nadradeniu toho citového, čiže duchovného v nás nad rozum?

Lebo kráľovstvo nebeské, do ktorého máme raz vojsť, ako do cieľa svojho bytia, je kráľovstvom Ducha. A kráčať k nemu môžeme len vtedy, keď sme duchovní. Duchovní, čiže živí v cite. A keby sme sa takými stali už tu na zemi, boli by sme aj tu na zemi schopní vybudovať pozemský odlesk kráľovstva nebeského. Kráľovstva dobra, spravodlivosti, lásky, ľudskosti a ušľachtilosti.

Takže ako nato? Ako oživiť vlastné čisté cítenie a postaviť ho na najvyššie miesto našej osobnosti?

Súčasný vnútorný život väčšiny populácie sa podobá kalným vodám, plným balastu a nízkosti. V našom vnútri sa totiž zaoberáme najrozličnejšími nečistotami. A práve kvôli svojmu nečistému vnútru, ktoré si tak ľahkomyseľne pestujeme, nie sme schopný vnímať impulzy ducha v podobe čistého citu a svedomia. Alebo ich vnímame len veľmi slabo, ako čosi nejasné za špinavým sklom okna. Tým špinavým sklom je náš nečistý vnútorný život, ktorý kalí naše čisté cítenie.

Prispieť k odstraňovaniu príčiny zla v nás samotných, ale aj v celosvetovom meradle môžeme teda jedine tým, že začneme dbať na čistotu a ušľachtilosť nášho vnútorného života. Že sa vedome prestaneme zapodievať nečistými myšlienkami a že budeme vo svojom vnútri rozvíjať iba dobré chcenie.

Týmto spôsobom začneme čistiť ono špinavé okno, ktorým bol náš doterajší vnútorný život, a tým pádom začneme čoraz jasnejšie vnímať podnety nášho čistého citu a svedomia.

Tak potom, prostredníctvom svojho pevného chcenia k dobrému a prostredníctvom svojej snahy o zachovávanie čistoty myslenia nakoniec nadviažeme spojenie so svojim čistým citom. To jest, so svojim duchom, ktorý nás začne od tej chvíle viesť hlasom čistého citu a svedomia k výšinám Ducha.

Tieto podnety čistého citu by sa potom mali stať pre nás určujúce. Nimi by sme sa mali riadiť a na základe nich by sme sa mali vo všetkom rozhodovať. Tak sa staneme pravými ľuďmi, ktorými sme dovtedy, pod nadvládou rozumu neboli.

Až potom môže začať náš osobný duchovný vzostup a tiež aj postupné zlepšovanie pomerov na zemi. Lebo vonkajšie pomery sú vždy v podstate len vonkajším odzrkadlením toho, akí vnútorne sme. Ak sme ľudia rozumu, odrazom toho bude svet rozumovej úbohosti, v akom žijeme v súčasnosti.

Ak sa ale staneme ľuďmi čistého citu, odrazom toho bude svet predchnutý hodnotami ducha, o akom sa nám dnes ani nesníva. A cesta k nemu vedie jedine prostredníctvom prvého a nevyhnutného kroku, ktorým je vedomé zachovávanie čistoty a ušľachtilosti nášho osobného vnútorného života. Ktorým je zachovávanie čistoty nášho chcenia a čistoty nášho myslenia.

PS. V súčasnosti napríklad existuje názor, že západné národy sú už národmi čisto materialistickými a že duchovne živé sú iba slovanské národy. Na tomto tvrdení bude čosi pravdy, ale je to pohľad až príliš čiernobiely.

Veď predsa aj na západe je možné nájsť ľudí skutočným spôsobom duchovných a naopak, medzi Slovanmi existuje množstvo materialisticky orientovaných zradcov a judášov.

Objektívna pravda je ale taká, že jedine na každom jednotlivom človeku osobne záleží, aké je jeho vnútorné hierarchické usporiadanie. Či teda je človekom ducha a čistého citu, alebo bytosťou chladného racia a hmoty.

Na druhej strane je však tiež pravdou, že oveľa viac racionálne obmedzených ľudí sa v súčasnosti nachádza na západe, a viac duchovne otvorených ľudí na východe. Viď príslovečná slovanská srdečnosť, ktorá je vlastnosťou citu, čiže ducha.

Absolútne všetky národy sveta sú však vo svojej podstate dobré. I každý ľudský jedinec je vo svojej podstate dobrý. Ľudia a národy sa ale môžu stať materialistickými a hodnotovo zdegenerovanými vtedy, ak v sebe nadradia rozum nad čistý cit. To jest hmotu nad ducha.

No a žiaľ, k čomusi takémuto sa postupne dopracovali západné národy, ktoré pre svoj blahobyt a pre svoje plné bruchá zabudli na svojho ducha. Vybudovali si svoj materialistický raj už tu na zemi. Ibaže to má samozrejme háčik, spočívajúci v tom, že ich raj na zemi je v mnohých prípadoch na úkor iných, ktorých zdierajú. Alebo je na úkor celej planéty, ktorá už prestáva byť schopná ďalej znášať vysoké nároky blahobytného, západného štýlu života.

A tak sa žiaľ, pre svoju orientáciu iba hmotu a rozum, stali západné národy takmer duchovne mŕtve. Ich duch vyhasína a vládne už len rozum, so všetkými príznačnými znakmi duchovnej degenerácie, ako je gender ideológia voľnej zameniteľnosti pohlaví, alebo homosexuálne partnerstvá povýšené na normu.

Východné národy sú ešte duchovne živé, pretože prostredníctvom citu sú ešte aspoň čiastočne schopné vnímať svojho ducha. Nie sú ešte v takom vysokom štádiu duchovného úpadku ako západ, a preto sa prirodzene bránia rozličným zvrátenostiam, odtiaľ ku nim prichádzajúcim.