Písanie o živote …

Ľudia sa hmýria po zemi ako hmyz a ich dni sú naplnené horúčkovitou aktivitou. Pracujú až do úmoru ale to, čo vytvárajú nemá ducha. Je to bezduché a prázdne. Je to všetko len ako pestro pomaľovaná váza, vo vnútri ktorej nie je absolútne nič. Nič, čo by uhasilo smäd duše.

Ľudia ale nesmú byť takýmito prázdnymi nádobami, vytvárajúcimi veci duchovne prázdne. Ľudia musia vedieť, že vo vnútri každého z nás sa nachádza nesmierna hodnota. A je ňou naša duchovná iskra!

Musia vedieť, že sme tu preto, aby sme roznietili svoju pôvodnú, malú a nevedomú duchovnú iskru v šľahajúci plameň ducha, čím sa staneme plne vedomou duchovnou bytosťou, stojacou správne vo stvorení a žijúcou v bezvýhradnom súlade s jeho Zákonmi.

Toto je skutočným zmyslom nášho bytia a k tomuto cieľu by malo smerovať naše celoživotné snaženie. Máme neustále rásť v poznávaní stvorenia, v poznávaní jeho Zákonitostí a tak dozrievať až k plnej dokonalosti, aby sme raz, ako dokonalé duchovné bytosti mohli opustiť hmotnosť a dostať do daru korunu večného života v žiarivej ríši ducha.

Ale žiaľ, realita je úplne iná. Stačí sa iba pozrieť okolo seba. Koľko ľudí naozaj zameriava svoje životné snaženie správnym smerom? Tisíce, ba milióny majú úplne iné starosti a ani len netušia, čo je skutočným zmyslom ich bytia. Bezhlavo sa ženú za peniazmi, za kariérou, za majetkami, za hmotnými pôžitkami, za drahými a príjemnými dovolenkami, za lepšími autami a tak ďalej a tak ďalej.

Ich duchovná iskra, ktorú majú samozrejme aj oni preto iba slabo a mihotavo bliká, zamurovaná, zabudnutá a zasypaná tam, kdesi v ich najhlbšom vnútri. Títo jedinci sú na míle vzdialení od šľahajúceho duchovného plameňa, ktorým po toľkých stáročiach vývoja na zemi a v tomto stvorení už mali dávno byť.

Žiaľ, milióny ľudí premrhali svojim materiálnym prístupom k životu už desiatky vlastných minulých inkarnácií a verní tejto tradícii, premrhávajú aj súčasné pozemské bytie, pričom netušia, že ďalších príležitostí k precitnutiu už vôbec nemusí byť veľa.

Mnohí spali hlbokým duchovným spánkom už pred 2000 rokmi. Stali sa neschopnými vnímať duchovný rozmer bytia a preto akákoľvek snaha pomôcť im sa javila ako viacmenej zbytočná. Z tohto dôvodu musel sám Veľký Učiteľ vo vzťahu k nim prehlásiť: Nehádžte perly sviniam.

Tvrdé slová, ale žiaľ pravdivé, pretože bytosť, ktorá zahrabala svoju duchovnú iskru a zabudla na ňu, takúto bytosť nemožno nazvať v plnom slova zmysle človekom.

Každý z nás má teda ducha – duchovnú iskru. Kto s ňou však stratil akýkoľvek kontakt, toho možno celkom oprávnene nazvať bezduchým a Veľký Učiteľ, ktorý bol Láskou nazval takýchto ľudí mŕtvymi.

Možno sa mnohým bude zdať zvláštne, prečo Kristus, ktorý bol stelesnením Lásky používal takéto dosť, nazvime to expresívne výrazy. Práve preto, lebo bol paradoxne Láska! Avšak Láska pravá a skutočná, ktorá v sebe nesie prísnosť tak, ako ruža tŕne. Pravá láska totiž dáva blížnemu nie to, čo je mu príjemné, ale to, čo je pre neho užitočné. Pravá láska preto pomenováva veci pravým spôsobom, ktorý sa práve svojou prísnosťou môže ešte dotknúť človeka, zanedbávajúceho svoju, už pomaly vyhasínajúcu a zaspávajúcu duchovnú iskru. A taký človek, hlboko si uvedomiaci trpkú pravdu, sa ešte môže s vypätím všetkých síl, ktoré mu zostali duchovne vyšvihnúť tam, kde mal už v súčasnej dobe stáť. Je to možno jedna z jeho posledných šancí!

Lebo žiaľ, v Zákonitom chode tohto stvorenia je pevne vymedzená hranica, dokedy musí každý z nás splniť určité vyššie duchovné požiadavky, ktorých splnenie nás bude oprávňovať k ďalšiemu životu vo stvorení. K životu na omnoho vyššej úrovni.

Kto tieto požiadavky ale nesplní, bude vymazaný z knihy života, pretože bol duchovne príliš lenivý. Vôbec sa totiž neusiloval napĺňať skutočný zmysel svojho života a mnohé iné veci považoval za omnoho dôležitejšie.

O ničom inom, ako práve o tomto deji hovorí známe podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie prvé boli pripravené, čiže duchovne zrelé, čím sa kvalifikovali na ďalší, vyšší stupeň života vo stvorení. Naopak pred tými druhými, ktoré zostali nepripravené, čiže duchovne nezrelé, zostane navždy zatvorená nedobytná železná brána a oni bolestne pochopia, že prehrali celé svoje bytie.

Každý z nás má slobodnú vôľu a môže sa preto sám rozhodnúť, ktorým smerom bude kráčať. Či smerom k duchovným hodnotám, čiže k právu na ďalší život, alebo smerom k „hodnotám“ hmotného druhu, čo však znamená istú záhubu. Slobodná vôľa v rozhodovaní nemôže byť a ani nebude nikomu upretá. Niet ale v silách človeka uniknúť dôsledkom, ktoré mu jeho slobodné rozhodnutie prinesie.

Toto je zodpovednosť, ktorú má každý z ľudí k sebe samému a o ktorej dôsledkoch by mali byť všetci otvorene a pravdivo informovaní. Informovaní preto, aby sa po hlbokom zvážení všetkého boli schopní samostatne a slobodne rozhodnúť správnym spôsobom.