Existujú situácie, pri ktorých z ľudí neočakávane vyjde na povrch, akí skutočne sú. Situácie, ktoré odkryjú nelichotivú stránku ich osobnosti. No a práve na túto tému som si prednedávnom vypočul jedno krátke rozhlasové zamyslenie. Veľmi ma pobúrilo a svoje pobúrenie som jednoducho musel ventilovať práve napísaním tohto článku.
Spomínaná relácia bola postavená na vzájomnom kontraste. Na kontraste hladu na jednej strane a nenažranosti na strane druhej. Najskôr redaktorka uviedla, že v minulom roku trpelo na celom svete hladom 80 miliónov ľudí, zatiaľ čo v roku 2018 to bolo už 120 miliónov. No a v protipóle s touto smutnou skutočnosťou spomenula svoj osobný zážitok z dovolenky. Išlo o dovolenku „all inclusive“, to znamená: máte v cene všetko, čo hotel ponúka.
Jedla bolo od výmyslu sveta a možnosť neobmedzene si naberať dohnala mnoho ľudí k obrovskému plytvaniu. Dovolenkári si naberali na tanier kopcom, skúsili dve tri sústa a keď neboli spokojní, tanier jednoducho odložili, zobrali si iný a naložili si naň novú, štedrú porciu.
Vždy po takomto hodovaní zostávali plné stoly pobabraných morských špecialít, jediný raz nahryznutých kuracích stehien, banánov a mnohých iných jedál a ovocia.
Ide o jednanie už samo osebe skutočne poburujúce, a zvlášť ešte v porovnaní s počtom hladujúcich na našej planéte. A preto som ja osobne nemohol súhlasiť s tým, ako nakoniec redaktorka svoje zamyslenie uzavrela.
Uvažovala totiž asi tak, že aj keby sa hostia správali normálne a jedlom by neplytvali, aj tak by sa pravdepodobne nikdy nedostalo k hladujúcim. Redaktorka jednanie týchto ľudí neschvaľovala, ale bolo presvedčená, že nie sú až takí zlí. Že keď sa vrátia domov z dovolenky, možno niektorí z nich nejakou formou pomôžu tým, čo sú v núdzi a trpia nedostatkom. Že to všetko bol v podstate len nejaký bezvýznamný dovolenkový úlet.
Celé toto krátke rozhlasové zamyslenie mňa osobne hlboko pobúrilo, a to hneď dvojakým spôsobom. Za prvé tým, ako sa dovolenkári správali. A za druhé tým, aký zmierlivý a nekonfliktný záver z toho napokon redaktorka vyvodila.
To, ako sa títo ľudia správali totiž hovorí o ich vnútornom uznávaní princípu nenásytnej nenažranosti. Ak totiž mám možnosť, mám príležitosť a mám to v cene, musím z toho predsa vyžmýkať, čo sa len dá. Musím si predsa čo najviac užiť, bez ohľadu na čokoľvek iného.
Ale práve celosvetové uznávanie a vyživovanie tohto zvráteného princípu ničí svet, zotročuje ľudí a drancuje celú planétu. Spomínaní dovolenkári mali možnosť jednať podobným spôsobom vo vzťahu k strave, ktorú mali v cene a túto možnosť využili až do extrémov tým, že sa zahrali na kráľov, ktorí odhadzujú kuracie stehná po prvom zahryznutí.
Uvažujme však, že ak by títo ľudia mali tie isté možnosti, ako majú trebárs vlastníci veľkých korporácií a rôznych nadnárodných spoločností, kvôli uspokojovaniu svojich mocenských, alebo trebárs aj svetovládnych chúťok by naši milí, obyčajní dovolenkári neváhali rovnako, ako oni, zotročovať ostatných a drancovať planétu, len aby sa topili v nadbytku a potom ním enormne plytvali.
Za stav nášho sveta sú preto podľa mňa vinní aj jedni aj druhí úplne rovnako. Jedni preto, lebo tieto možnosti majú a plne ich využívajú a druhí preto, že po tom taktiež túžia a keby tieto možnosti mali, aj oni by ich plne využívali. Obe skupiny totiž uznávajú rovnaké „hodnoty“, ibaže každý ich realizuje podľa svojich momentálnych možností.
No a smutným dôsledkom ich spoločného uctievania zvráteného princípu nenásytnej nenažranosti je oných 120 miliónov hladujúcich na našej planéte, za čo nesie morálnu zodpovednosť každý, kto arogantne plytvá jedlom. A nie len to! Dôsledkom tohto zvráteného princípu sú zotročené národy, vydrancované prírodné zdroje a blížiaci sa ekologický kolaps celej našej planéty.
A za daného stavu, keď sa nakoniec už aj svedomie arogantných bohatých ľudí, stojacich na vrchole pyramídy konzumu pohne, dávajú títo ľudia nepatrný zlomok zo svojho nadbytku na charitu, alebo na rôzne ekologické projekty. Ich charita a ľudomilnosť je však jedným veľkým pokrytectvom, pretože nikto z dotyčných sa nehodlá zrieknuť princípu nenásytnej chamtivosti, ktorý vytvára biedu a drancuje planétu. Tento princíp budú ďalej udržovať, ďalej vyživovať a ďalej v súlade s ním jednať.
A preto si ja osobne myslím, že v nijakom prípade nie je možné ospravedlniť našich milých dovolenkárov, správajúcich sa vyššie uvedeným spôsobom, pretože tu išlo o jasnú demonštráciu uctievania princípu sebeckej nenásytnosti, ktorá nehľadí na nič iné, ako na svoje sebecké dobro a svoje brucho, bez ohľadu na to, že to má za následok nehorázne plytvanie. Že to má za následok honbu za nadbytkom, ktoré ničia ľudí, národy i celú planétu.
A je potom doslova výsmechom a do očí bijúcim pokrytectvom, ak niekto veľkopansky daruje drobné zrnká svojho bohatstva na podporu najbiednejších a na záchranu jeho vlastnou chamtivosťou a vlastným plytvaním zničenej planéty.
Skutočná pomoc a skutočná záchrana je totiž otázku princípu! Otázkou zmeny princípu! Otázkou nahradenia doterajšieho zvráteného princípu sebeckej nenásytnosti princípom jednoduchosti, skromnosti, prostoty a nenáročnosti života.
Takýto človek teda jedná so skromnosťou a s úctou k jedlu, či k iným zdrojom už v princípe. A preto jedlom neplytvá, aj keď má možnosť plytvať, pretože to má zaplatené. Jednoducho mu to nedá!
Buď totiž sme ľuďmi skromnými a prostými už v zásade a v každej situácii, alebo naopak ľuďmi, v ktorých prepuká pažravá nenásytnosť a obludné plytvanie okamžite, akonáhle k tomu majú čo i len najmenšiu príležitosť.
Naša planéta je v súčasnosti už natoľko zničená a vydrancovaná, že život na nej môže byť zachovaný jedine prostredníctvom skromnosti. Prostredníctvom skromnej jednoduchosti a prirodzenej nenáročnosti, ako hlavných princípov bytia a prežitia.
A predsa, v ostrom rozpore s touto, každým rokom čoraz nástojčivejšou nevyhnutnosťou, vládne všade, kde sa len pozriete uctievanie modly nenásytnej, egoistickej chamtivosti, pažravosti a sebectva, ktoré nemá nikdy dosť. Vyznavačov tejto modly môžeme nájsť vo všetkých spoločenských vrstvách, od tých najnižších, až po tie najvyššie. A každý z nich uplatňuje svoje sebecké nároky spôsobom, na aký má.
Niekto pažravosťou na dovolenke a iný nenažranou chamtivosťou vo vzťahu prírodným zdrojom a bohatstvu iných národov. Vždy je to však tá istá chamtivosť a to isté nenažrané sebectvo.
A tieto vlastnosti, na ktoré všade narážame, tento hlad a tá neovládateľná túžba po stále ďalších veciach, majetkoch, peniazoch, celá táto nenásytnosť v skutočnosti nie je ani hladom tela, ani našou nenásytnosťou po materiálnych pôžitkoch! Všetky tieto prejavy sú hladom duše! Hladom duše po hodnotách ducha!
Ale pretože žijeme v materialistickej dobe a duchovné hodnoty sa vo všeobecnosti neuznávajú, snažia sa ľudia svoju vnútornú prázdnotu a vnútorné nenaplnenie uspokojovať honbou za materiálnymi hodnotami a pôžitkami. Ale keďže v skutočnosti je hladnou duša a nič materiálneho ju nemôže nasýtiť, vnútorné nenaplnenie pretrváva, ibaže sa ho materialisticky pomýlení ľudia snažia zaháňať čoraz väčším stupňovaním svojej egoisticky materiálnej chamtivosti. A to bez ohľadu na všetko, čo to spôsobuje a čo to privoláva. Bez ohľadu na utrpenie ľudí, bez ohľadu na devastovanie národov, bez ohľadu na drancovanie prírody a bez ohľadu na ničenie planéty.
A predsa zostáva duša prázdnou a nenaplnenou, pretože nie je sýtená hodnotami ducha! Čiže hodnotami života, žitého v súlade s princípom spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti a ľudskosti. V súlade s hodnotami smerovania duše do kráľovstva Ducha.
Čo je ale vzhľadom k našej téme najdôležitejšie je skutočnosť, že snaha človeka o naplňovanie vyššie zmienených duchovných hodnôt z neho formuje osobnosť jednoduchú, prostú a prirodzenú. Osobnosť, ktorej materiálne postačuje to, čo naozaj potrebuje. A preto sa nemusí pachtiť, ani naháňať za nadbytkom, aby s ním potom plytvala a vo svojom plytvaní sa domýšľavo cítila ako kráľ.
Každý, kto takto činí vydáva iba svedectvo o prázdnote vlastnej duše, ktorá nie je naplnenou, ani šťastnou, pretože takýmto spôsobom ani šťastnou byť nemôže, aj keby sa jej podarilo celý svet získať.
Život na tejto, ľudským sebectvom ťažko skúšanej planéte, je možné trvalo udržať jedine prostredníctvom skromnosti. A prirodzenosť skromnosti v človeku vzniká iba jeho úsilím o dosiahnutie a naplňovanie hodnôt ducha. Hodnôt spravodlivosti, cti, pomáhajúcej lásky, ušľachtilosti a ľudskosti. Jedine človek týchto hodnôt vníma skromnosť ako čosi prirodzené a nevynútené. Je totiž vnútorne naplnený prežívaním pravého šťastia, ktorým ho napĺňa jeho život v súlade s hodnotami ducha, a preto materiálne nepotrebuje k svojmu šťastiu viac, ako skutočne potrebuje. On predsa už šťastný je!
Avšak človek, ktorý nedospel k takémuto druhu šťastia a hľadá ho v honbe za materiálnymi vecami sa nedokáže trvalo uspokojiť s ničím, pretože nebude mať nikdy dosť, nech by mal akokoľvek veľa. Vždy bude chcieť stále viac a to aj za cenu zničenia celej planéty. A že jej zničením zničí nakoniec aj sám seba, to mu v jeho sebecky egocentrickej nenažranosti vôbec nedochádza.
Celá debata | RSS tejto debaty