Písanie o živote …

Ak ľudia usporiadavajú vlastné záležitosti v rozpore so zákonitosťami univerza, musia vyprodukovať blud, ktorý až bizarným spôsobom deformuje ich spoločenské vzťahy. No a jedným z takýchto excelentných príkladov je súčasné ponímanie emancipácie, ignorujúce vesmírny zákon doplnenia celku.

Tento zákon funguje ako vzájomná príťažlivosť dvoch protikladných častí. Tie sa priťahujú preto, aby spoločne vytvorili jediný, harmonicky fungujúci celok.

Vezmime si konkrétny príklad, a síce deň a noc. Ide o dva protiklady, ktoré tvoria vo vzájomnom spojení harmonický dvadsaťštyrihodinový cyklus. V ňom je opäť harmonickým spôsobom vymedzený čas aktivity a odpočinku. Ďalšími príkladmi je trebárs teplo a zima, príliv a odliv, nádych a výdych a podobne. Jednoduchý princíp harmonického spolupôsobenia dvoch protikladných prvkov môžeme vidieť naozaj všade okolo nás.

No a do tejto kategórie patrí i vzájomný vzťah muža a ženy. Muž a žena predstavujú totiž dva protipóly, dva úplne rozdielne svety. Muž túži po žene a žena po mužovi, aby vytvorili spoločne celok a s ním spojené prežívanie stavu harmónie.

Čo je ale potrebné, aby takýto harmonický celok medzi mužom a ženou mohol vzniknúť a mohol sa aj trvalo udržať?

Základným predpokladom je, aby muž zostal mužom a žena ženou. Aby každý z nich bol plným spôsobom tým, čím byť má a aby práve takýmto spôsobom jednal. Ich pôsobenie a úlohy sa nesmú miešať, pretože potom vzniká čosi neharmonické a nesprávne, čo sa nie je schopné dlhodobo udržať.

V prvom rade však musíme vedieť, ako má vyzerať ideál správnej ženy a ideál správneho muža. Ideál nie z hľadiska ľudských predstáv, ale z hľadiska vyšších Zákonitostí univerza, ktoré v sebe nesú vysoký morálny a etický rozmer.

Poďme teda najprv k žene. Každému bude na prvý pohľad jasné, že žena je bytosť jemnejšieho a krehkejšieho charakteru. Tejto prirodzenej jemnosti ženy má zodpovedať aj jej profesijné uplatnenie v spoločnosti. Žena má predovšetkým pomáhať, ochraňovať a dopĺňať. Jej aktivity by sa mali vyznačovať porozumením a láskavosťou.

Doménou a prioritou každej ženy by malo byť vytvorenie harmonického domova. Harmonického domova ako oázy a opory pre muža a deti.

No a úplne najprirodzenejšou a najzásadnejšou súčasťou ženy by malo byť dbanie o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. A táto čistota a ušľachtilosť jej citov a myšlienok by sa potom mala reálne premietať i do hierarchie jej hodnotového systému. Mala by sa premietnuť do hodnôt, ktoré uznáva, do priorít, o ktoré usiluje, do výchovy detí, do jej vzťahu k mužovi, i trebárs do jej odievania. Jednoducho úplne do všetkého.

Muž by sa mal vyznačovať predovšetkým aktívnym pôsobením, budovaním a formovaním. Ak je doménou ženy domáci krb, doménou muža má byť aktívne vonkajšie pôsobenie. Avšak toto pôsobenie by malo byť úplne iného druhu, než je tomu dnes. Muž, inšpirovaný ušľachtilosťou ženy má budovať a pretvárať svet v duchu cti a spravodlivosti. Má byť v istom zmysle rytierom, ktorý bojuje vo vonkajšom svete za ušľachtilé ideály a privádza ich k praktickému životu.

Toľko teda k ideálu muža a ženy z hľadiska vyšších Zákonitostí. A teraz si už naozaj môžeme otvorene povedať, v čom spočíva súčasné pokrivené a pomýlené vnímanie emancipácie. Jej scestnosť je v tom, že za základ všetkého sa zobralo pôsobenie mužsky aktívneho druhu. Emancipácia je teda chápaná tak, že ženy sa majú v aktívnom druhu pôsobenia vyrovnať mužom. Majú podávať rovnaké výkony a dosahovať rovnaké výsledky.

Emancipovaná žena je teda taká, ktorá sa snaží čo najviac podobať mužovi. A tak sa mnohé súčasné moderné ženy vydali tuto cestou a začali prenikať i do povolaní, ktoré boli dovtedy vždy iba doménou mužov. Za jeden z vonkajších symbolov ich pomužštenia je možné považovať nosenie nohavíc, ktoré bolo do dôb súčasného, moderného chápania emancipácie u žien nemysliteľné.

Načo sú však ženám všetky ich emancipačné úspechy a spoločenské ocenenia, ak sa tým spreneverujú svojej najvnútornejšej podstate? Ak síce dosahujú také isté úspechy a také isté výkony ako muži, či dokonca ich neraz predbehnú, ale prestávajú byť ženami? Môžu sa vari ženy naozaj beztrestne spreneverovať svojmu predurčeniu a životnému poslaniu, ktoré ako ženské bytosti majú?

Život nám ukazuje, že takéto niečo nie je žiaľ možné bez ujmy a že takýmto spôsobom nemôžu byť ženy, ale ani muži šťastnými. Uveďme si jeden z mnohých príkladov:

Keď sa ženy vo svojej kariére a vo svojej práci snažia vyrovnať mužom a keď v tom idú ambiciózne až na doraz, musí to mať nevyhnutne určitý väčší, alebo menší vplyv na ich prioritnú úlohu, ktorou je vytváranie harmonického domova. Moderná, emancipovaná a pracovne preťažená žena na to jednoducho mnohokrát nemá čas a nestíha to.

A tak, ak žije žije v partnerskom zväzku, snaží sa to suplovať jej muž. Avšak takýmto spôsobom dochádza k tomu, že žena pomaly prestáva byť v pravom slova zmysle ženou a zároveň i muž v pravom zmysle mužom. Obaja sa v určitej miere začínajú odkláňať od vlastného predurčenia a z tohto dôvodu postupne strácajú schopnosť vytvárať skutočnú harmóniu. Žena totiž prestáva byť ženou a muž mužom.

No a podobných príkladov, kedy si muži a ženy vzájomne preberajú svoj špecifický druh pôsobenia je naozaj mnoho. Či už osobnom živote, v zamestnaní, alebo kdekoľvek inde. To je ale skutočnosť, ktorá samozrejme spoločne s inými faktormi, významným spôsobom prispieva súčasnej rozvodovosti.

Dnešné ponímanie emancipácie je v skutočnosti ponižovaním ženského sveta, pretože to mužsky aktívne sa stavia za vzor, čím je nepriamo povedané, že ženský druh pôsobenia je menejcenný a emancipovať sa pre ženy znamená vyrovnať sa mužom.

Skutočná a pravá emancipácia však spočíva v niečom úplne inom! Spočíva v rovnoprávnosti osobnosti muža a ženy so všetkými ich rozdielnosťami a špecifikami, pretože oba druhy pôsobenia sú pre vytvorenie harmónie potrebné rovnakým spôsobom. Takto nám to totiž diktuje veľký vesmírny Zákon doplnenia celku.

Ako sa teda nedá iba stále nadychovať, ale musí existovať rovnováha medzi výdychom a nádychom, ako nemôžeme byť iba stále aktívnymi bez toho, že by sme to nekompenzovali pasivitou a odpočinkom, rovnako musí byť muž mužom a žena ženou, aby mohlo vzniknúť niečo harmonické.

A presne v tomto duchu je preto potrebné chápať i to, čo nazývame emancipáciou. Emancipácia má spočívať v absolútnej rovnoprávnosti medzi mužským, aktívnym druhom pôsobenia a medzi ženským, subtílnym a jemným pôsobením. Oba sú rovnako potrebné a rovnako dôležité. Ani jeden preto nie je možné uprednostňovať a stavať do popredia, pretože inak to musí nevyhnutne priniesť disharmóniu a škodu.

Zatiaľ ale žiaľ žijeme v dobe, v ktorej je chápanie emancipácie úplne pomýlené. Pokým si však spoločnosť uvedomí svoj omyl a zjedná v ňom nápravu, dovtedy každý, či už muž alebo žena, ktorí o týchto veciach vedia, nech sa snažia žiť svoj osobný život v čo najmaximálnejšej možnej miere v súlade s univerzálnym Zákonom doplnenia celku a teda v súlade so svojou najvnútornejšou mužskou alebo ženskou podstatou. Jedine takýmto spôsobom totiž môžu kráčať cestou vlastného bytostného predurčenia, môžu sa stať schopnými vytvárať harmonické vzťahy a byť šťastnými.

Tým sa zároveň stanú akýmisi priekopníkmi nového poňatia emancipácie, opierajúceho sa o poznanie vyšších Zákonitostí univerza, ktoré ľudia jednoducho musia zapracovať do svojho života i do svojho zákonodarstva ak chcú, aby sa im darilo a voči ktorým sa nemôžu stavať tak ignorantským spôsobom, ako je tomu dnes bez toho, že by im to nespôsobilo škodu.