Písanie o živote …

Ničím iným nie sú si kresťania tak veľmi istí, ako práve láskou Stvoriteľa, ktorá sa nad nimi skláňa a ustavične nad nimi bdie. Ale je to naozaj tak? Je ich istota skutočne oprávnená? Je to čosi, na čo majú jedine kresťania prednostné právo?

Milí kresťania, práva vznikajú len tam, kde sa plnia povinnosti! Kde ale niet plnenia povinností, tam niet ani žiadnych práv! Toto je zásadná a rozhodujúca skutočnosť, z ktorej je treba vychádzať. Skúsme sa preto pozrieť na celú vec jasným pohľadom a odhrnúť závoj z jednej najzásadnejších téz kresťanského sveta, ktorej skutočná podstata je žiaľ úplne iná.

Kresťanstvo je nazývané náboženstvom lásky, pretože učí o láske Stvoriteľa, ktorý poslal na zem svojho Syna, aby ľuďom zvestoval prevratné a dovtedy nevídané posolstvo lásky. Lásky k blížnemu ako k sebe samému, na základe ktorej nemá človek činiť druhému nič, čo nechce, aby bolo činené jemu samotnému. Alebo inak povedané, človek sa má správať k iným ľuďom vždy a v každej situácii iba tak, ako chce, aby sa vždy a v každej situácii ľudia správali k nemu samotnému.

Plnenie povinností voči svojmu Stvoriteľovi a prejavovanie lásky voči Nemu totiž začína plnením si povinností a preukazovaním ohľaduplnosti, lásky a porozumenia voči našim blížnym.

Kto takto koná, miluje svojho Boha, pretože miluje jeho obraz vo svojom blížnom. A kto miluje Pána takýmto spôsobom, toho i On miluje a zahŕňa ho svojou podporou, ochranou a milosťou.

Takýto človek je skutočným a pravým kresťanom a to bez ohľadu na to, v akej cirkvi sa nachádza, ba dokonca bez ohľadu na to, či sa vôbec v nejakej cirkvi nachádza.

A teraz si položme zásadnú otázku: Jednajú ľudia medzi sebou navzájom takýmto spôsobom? Nerobia mnohokrát iným to, čo by v nijakom prípade nechceli, aby iní robili im? Je kresťanský svet naplnený láskou k blížnemu, ktorá sa na nerozoznanie podobá láske človeka k sebe samému? Jednajú takto tí, čo sa nazývajú kresťanmi, alebo nejednajú?

Ak takto jednajú, potom žijú v láske Najvyššieho a tým i v Jeho priazni, ochrane a podpore.

Ak však takto nejednajú, potom celkom logicky nežijú v láske Najvyššieho. Ak ale nežijú v Jeho láske, čo ich potom oprávňuje dúfať v Jeho milosť, podporu a ochranu? Vari to nie sú práve oni sami, ktorí sa spreneverujú princípu lásky Božej tým, že si neplnia svoju základnú ľudskú povinnosť voči svojmu Stvoriteľovi, spočívajúcu v zachovávaní úcty, ústretovosti a ohľaduplnosti voči blížnemu?

Pravda je žiaľ taká, že nie len kresťania, ale i celý svet, ba každý jednotlivec, ktorý nemá lásku k blížnemu je odtrhnutý od lásky Najvyššieho. A tým je odtrhnutý od Jeho podpory, ochrany a milosti.

Pravda je taká že svet, ktorý odmieta lásku k blížnemu ako k sebe samému sa z tohto dôvodu nachádza v nemilosti Stvoriteľa, pretože opovrhuje Jeho najvyšším princípom.

Lebo len chamtivosť, závisť, nenávisť, egoizmus, nespravodlivosť a neľudskosť vládnu tomuto svetu a to žiaľ neraz i medzi kresťanmi. A preto je dnes klamstvom a zavádzaním ubezpečovať ľudí tohto sveta o priazni Najvyššieho, ktorá sa nad nimi dobrotivo skláňa. Lebo predsa tam, kde niet plnenia povinností, neprichádzajú do úvahy ani nijaké práva, pretože všetky práva vznikajú iba na základe plnenia povinností!

Biblické zjavenie začína Starým Zákonom, plným drsnej prísnosti. Princíp, v ktorom sa zachvieva Starý Zákon je princípom spravodlivosti. Spravodlivosti neúchylnej, tvrdej a nekompromisnej.

Kristom prinesený Nový Zákon je Zákonom Lásky. Zákonom Lásky a úcty k blížnemu. Je to bezprecedentná možnosť stať sa Bohom milovanými, ak sa staneme schopnými naučiť sa žiť v láske k blížnemu ako k sebe samému.

Avšak Biblia napokon predsa len končí spisom Apokalypsa, ktorý je akoby opätovným návratom onej drsnej a prísnej straozákonnej spravodlivosti. Apokalypsa totiž hovorí o dopade úderu Božej Spravodlivosti na ľudstvo, ktoré odmietlo prijať za svoj Kristov princíp lásky a zrealizovať ho vo svojom každodennom živote.

Apokalypsa je teda dôsledkom veľkej, premárnenej šance. Je spravodlivou odplatou za to, že bol odmietnutý Kristov princíp lásky a bolo ním opovrhnuté. Je to výstraha, aby sa ľudia včas spamätali a stali sa milujúcimi seba navzájom, aby k niečomu takému, ako sa opisuje v Apokalypse nikdy nemuselo dôjsť.

Človek, jednotlivec, kresťan i celý svet môžu počítať s priazňou Božej Lásky iba vtedy, ak budú žiť v láske ku sebe navzájom. Potom ich Stvoriteľ bude milovať a zahrnie ich svojou priazňou. Potom môžu žiť svoj mieruplný život na zemi s týmto blaženým vedomým.

Ak však princípom vzájomnej lásky a ohľaduplnosti k sebe žiť nebudú, ak budú svojim blížnym závidieť, ak v nich budú vidieť nepriateľov, či konkurentov, ak sa ich budú snažiť oklamať, ošmeknúť a zneužiť, potom je pre takýchto jednotlivcov, kresťanov i celý svet nachystaná iná alternatíva, podrobne popísaná v záverečnej kapitole biblického zjavenia s názvom Apokalypsa.

Je teda v istom zmysle klamstvom a zavádzaním ľuďom donekonečna paušálne opakovať o istote lásky Najvyššieho, ak si oni sami sebe navzájom túto lásku nepreukazujú.

Kto žije Kristovým princípom lásky k blížnemu ako k sebe samému, ten sa nemusí báť žiadnej Apokalypsy. Nad tým bude bdieť Láska Najvyššieho a ochraňovať ho, nech už sa bude diať čokoľvek.

Kto však princípom lásky k blížnemu nežije, tomu sú určené drsné slová Apokalypsy. Nech ich berie ako výstrahu! Nech ich berie ako impulz k nevyhnutnej zmene seba samého k lepšiemu, pretože ak tak neurobí, stanú sa slová Apokalypsy jeho vlastným, osobným osudom.