Písanie o živote …

Odvaha nie je potrebná iba v živote, ale aj v duchovnej oblasti. Ide o odvahu vážne skúmať všetko, čo je nám ako Pravda predkladané rôznymi duchovnými autoritami. Ide o odvahu naozaj kriticky preskúmať vlastnú vieru, ako aj o odvahu podrobiť svoje vierovyznanie otvorenej konfrontácii s inými vierovyznaniami a duchovnými učeniami.

Takéto hlboké skúmanie je založené na skutočnosti, že ak to, čo vlastním je naozaj absolútnou Pravdou tak, ako sa mnohí veriaci domnievajú, nie je sa vôbec treba báť nijakej konfrontácie. Naopak, podobnou konfrontáciou sa môže moje presvedčenie iba utvrdiť a moja viera iba posilniť.

Ak ale nestranná konfrontácia s inými názormi otrasie tým, čo som považoval za absolútnu Pravdu, treba si potom odvážne priznať, že moja domnienka bola nesprávna a že skutočnú Pravdu treba ešte len nájsť.

Skúsme sa teraz z tohto uhla pohľadu pozrieť na kresťanské cirkvi. Vo svojich začiatkoch stálo kresťanstvo v Pravde a bolo skutočne svetlom a požehnaním pre celú zem. Žiaľ, časom začalo byť svetlé jadro kresťanského učenia čoraz viacej obaľované rôznymi ľudskými názormi a vylepšeniami, až nakoniec behom stáročí to ľudské takmer úplne potlačilo ono pôvodne, zdravé a správne.

Niečo podobného sa už raz v dejinách stalo! Stalo sa to s Mojžišovým Zákonom, predstavujúcim Božiu Vôľu, podľa ktorej mal žiť povolaný židovský národ.

Keď totiž o niekoľko stáročí prišiel na Zem Syn Boží, to pôvodné zdravé a správne bolo už natoľko prekryté ľudským, že vtedajší najvyšší cirkevní predstavitelia už neboli schopní spoznať v Kristovej náuke onú pôvodnú Pravdu, ktorú im kedysi dávno priniesol Mojžiš.

No a žiaľ, presne toto isté urobili ľudia aj s učením Ježiša Krista. Človek by preto mal byť na veľkom pozore a mal by sa snažiť dôsledne rozlišovať medzi pôvodným Kristovým učením a rôznymi cirkevnými pravidlami, dogmami, nariadeniami a poúčkami, ktoré sú iba náukami ľudskými. Takéto dôsledne rozlišovanie je veľmi potrebné obzvlášť preto, lebo žiaľ to cirkevné paradoxne neraz priamo popiera onú pôvodnú, čistú Pravdu, prinesenú Mojžišom a neskôr i Ježišom.

Žiaľ, náuky cirkví a skutočná Pravda sú teda mnohokrát dve úplne rozdielne veci. Aby sme si to dokázali, uveďme konkrétny príklad:

Druhé prikázanie, hovorí: Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! To znamená, že ak budeme niekedy vyslovovať toto meno, malo by to byť vždy s tou najväčšou úctou a vrúcnosťou, s tým najväčším citovým zanietením, akého sme schopní. Takéto živé citové vzplanutie, hoci trebárs iba krátke, môže potom v sile vrúcneho citu vystúpiť až k Božiemu trónu.

Ako protipól si však vezmime modlitbu ruženca, v ktorom je Otec i jeho Syn spomenutý niekoľko desiatok krát za sebou v domnienke, že čím viac, tým lepšie. Takýto spôsob modlitby je však sám o sebe nesprávny, pretože pri podobnom, častom opakovaní mien Najvyššieho nie je človeku jednoducho možné vložiť do každého z nich požadovanú vrúcnosť. Takáto modlitba sa potom zvrháva v mechanické, bezmyšlienkovité odriekavanie, zbavené akéhokoľvek citu.

Podobný druh modlitby bez citového zaujatia sa teda priamo prieči druhému prikázaniu, ako aj slovám Ježiša Krista: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobujte ich!“

Čo teda dodať na záver? Absolútna Pravda súvisí s kresťanstvom a to s pôvodnou, čistou Kristovou náukou. I súčasné kresťanstvo má k tejto Pravde najbližšie spomedzi všetkých svetových náboženstiev. Táto Pravda však žiaľ nie je totožná so stanoviskami a učením žiadnej z mnohých kresťanských cirkvi.