Písanie o živote …

Odpoveď je jednoduchá a jednoznačná! V cite! V ňom a v jeho preferovaní je skrytá najhlbšia podstata človečenstva! Ak tohto niet, musí všade nevyhnutne zavládnuť chlad pragmatizmu, racionality, vypočítavosti a hmotárstva. Tak vzniká spoločnosť, ktorá stavia na vrchol svojej hodnotovej hierarchie iba veci hmotné a nie záujmy človeka. Tak sa stávajú peniaze, moc, majetky a zisk pre ľudí všetkým, pričom vo svojej bezohľadnosti pri ich dosahovaní neváhajú zneužívať iných, alebo hnať celé národy do vojnových konfliktov.

Hlboká tragédia ľudstva teda spočíva v tom, že zostúpilo z piedestálu pravej ľudskosti. A zostúpilo z neho tým, že to citové zatlačilo do úzadia a do popredia postavilo to rozumové. Do popredia postavilo rozum, ktorý je vynikajúcim sluhom pod vládou citu, ale veľmi zlým pánom ak má vládnuť samostatne.

No a tento sluha, ktorý sa nezaslúžene dostal na miesto svojho pána si ihneď uvedomil, že ide o miesto, ktoré mu nepatrí. A preto, aby z neho nebol rýchlo zosadený tam, kam skutočne patrí, postaral sa o to, aby bol zákonitý vládca maximálne eliminovaný, odsunutý do úzadia, neustále potieraný a zosmiešňovaný.

A tak sa teda stalo, že ľudstvu i každému jednotlivému človeku osobne panuje rozum, dôsledkom čoho zavládla na celej zemi chladná rozumovosť bez citu. A práve z uctievania tejto chladnej rozumovosti povstalo všetko zlo.

Veď sa len napríklad pozrime na najhoršie ľudské vlastnosti, akými sú chamtivosť, bezohľadnosť, nečestnosť, nepoctivosť, nespravodlivosť, nenávisť, závisť a mnohé iné. Ak sa nad nimi zamyslíme zistíme, že všetky majú svoj koreň práve v chladnej rozumovej vypočítavosti. Zistíme, že ak by človek zostal bytosťou citu, ktorá svojou citovosťou kultivuje i vlastný rozum, mnohé, ba takmer všetky zo spomínaných negatívnych vlastností by ani nikdy nemohli vzniknúť.

Veď sa len trebárs pozrime na najväčšie hrôzy ľudstva, a to napríklad na fanatickú inštitúciu inkvizície. Ide o niečo, čo by bolo absolútne neprijateľné, keby boli ľudia bytosťami citu. K podobným veciam, ktorých sa dopúšťala inkvizícia mohlo dôjsť jedine preto, lebo ľudia zatlačili svoj cit hlboko do úzadia, alebo ho v sebe dokonca celkom eliminovali, takže im vládol už len chladný rozum. Lebo jedine rozum, nekorigovaný citom sa mohol dopustiť takýchto a mnohých iných hrôz, ktoré bohato doprevádzajú celé dejiny našej civilizácie.

V rannom období nášho vývoja sa teda ľudstvo ocitlo na akomsi rázcestí, kde sa malo rozhodnúť, ktorou z dvoch možných ciest sa vydá. Či to bude cesta citu, ktorému bude podriadený rozum i všetko ostatné, alebo to bude naopak cesta rozumu, ktorý bude rozhodovať absolútne o všetkom. Ľudstvo sa rozhodlo pre vládu rozumu a tým začala tragédia civilizácie na planéte Zem.

Ak by niekto mal dojem, že tieto slová o konflikte citu a rozumu sú iba nejakým teoretizovaním a od každodennosti odvrátenou filozofiou, veľmi sa mýli. Naopak, ide o veci výsostne praktické, s ktorými sme ustavične konfrontovaní. Každý deň sme totiž postavení pred malé i veľké rozhodnutia, či danú situáciu vyriešime tak, že sa prikloníme k svojmu citovému stanovisku, alebo tak, že dáme predovšetkým na svoj rozum. No a podľa toho, ako sa rozhodneme, sa potom ďalej vyvíja náš osud.

Uveďme si konkrétny príklad zo života. Mladé dievča má rada chlapca. Chce si ho vziať, ale časom zistí, že má sklon k alkoholu. Vo svojom vnútri cíti slabučké nabádanie k tomu, aby si ho nebrala.

Ale keďže ho má rada, začne uvažovať asi v tom zmysle, že sa to možno časom zmení, že sa bude snažiť na svojho partnera pozitívne vplývať, že prídu deti a potom bude cítiť väčšiu zodpovednosť za rodinu a podobne.

Nakoniec si ho teda predsa len vezme, ale žiaľ, jeho náklonnosť k alkoholu sa rokmi nezlepší, ale naopak, ešte viac zhorší.

Uvedený príklad je klasickým príkladom toho, ako sme vždy pri dôležitých životných rozhodnutiach varovaní svojim citom a ako potom všetko začneme zvažovať rozumom. A nakoniec sa na svoju vlastnú škodu podriadime „rozumnej“ argumentácii svojho rozumu.

Mali by sme však vedieť, že cit v nás dokáže zvažovať bleskurýchlo a onen takzvaný prvý dojem býva zväčša vždy správny. A preto by sme pri svojom rozhodovaní mali dať práve na tento prvý dojem.

Rozum je totiž predsa len trošku pomalší, takže rozumové zvažovanie trvá o malinkú chvíľočku dlhšie. A aj keď to v našom vnútri prebehne všetko veľmi rýchlo, mali by sme sa to v našom vlastnom záujme naučiť rozlišovať.

Prečo je to práve takto a prečo má pravdu náš cit?

Pretože náš cit je prejavom nášho ducha. A náš duch nepochádza z hmotného sveta, ale zo sveta duchovného, nachádzajúceho sa nad hmotnosťou. A práve z tohto dôvodu má náš duch patričných nadhľad nad vecami. Dokáže totiž všetko vnímať v oveľa širších súvislostiach a svojim spôsobom vidí aj do budúcnosti. Vidí do budúcnosti v tom zmysle, že dokáže rozpoznať, čo je pre nás dobré z dlhodobého hľadiska.

Naopak, náš rozum je iba produktom hmoty. Je produktom nášho hmotného mozgu a preto nachádza svoje vynikajúce uplatnenie v hmotnom prostredí. Jeho nedostatkom ale je, že je hranicou hmotnosti neprekonateľne obmedzený. Nie je preto schopný dostať sa nad ňu ako náš duch a to znamená, že z dlhodobého hľadiska nedokáže veci správne vnímať. Vidí ich výhodnosť len z krátkodobého hľadiska.

Ak preto ponecháme rozhodovanie nášmu rozumu, môže sa nám krátkodobo dariť, avšak z ďalekosiahleho a dlhodobého hľadiska sa to napokon predsa len začne všetko postupne rúcať, až sa to nakoniec celkom rozsype.

Preto sa nám napríklad môže z krátkodobého hľadiska nášho rozumového obmedzenia zdať ako výhodné klamať, kradnúť, podvádzať, byť vypočítavý a podobne. Avšak z dlhodobého hľadiska, z hľadiska dlhodobých dopadov, či už hmotných, alebo duchovných nám to bude musieť vždy priniesť veľmi neblahé následky.

A práve preto by sme mali v každej situácii a v každom našom rozhodovaní, nech už je veľké, alebo malé, uprednostňovať náš cit a naše svedomie, čo je v podstate to isté, pričom oboje je hlasom nášho ducha.

Každý človek by mal vedieť o týchto mimoriadne dôležitých veciach a mal by o nich hlbšie uvažovať. A napokon, ak naozaj chce sebe samému dobro, dobro nie len z hľadiska krátkodobého, ale aj z dlhodobého, mal by svojim životom začať kráčať cestou ducha. To jest, cestou svojho citu a svojho svedomia.

Nemal by sa teda už viac nechať vodiť za nos svojim rozumom, ktorý je hmotou obmedzený a preto nie je vôbec schopný kompetentne rozhodovať o tom, čo je pre nás ako pre ľudské bytosti – bytosti ducha naozaj dobré.