Písanie o živote …

Dnes už asi málokto pozerá ruské filmy o boji proti nemeckému fašizmu v období druhej svetovej vojny. Filmy na túto tému vznikajú v Rusku aj v súčasnosti, a napriek určitým veciam, ktoré by sa im dali vytknúť, pretože nakoniec každému filmu sa dá niečo vytknúť, sú vo všeobecnosti nositeľmi jedného veľmi hlbokého posolstva.

Ukazujú nám totiž, ako obyčajní ľudia, dovtedy žijúci predovšetkým v zmysle nižšieho dobra, zameraného hlavne na vlastný prospech, dokázali prekonať sami seba. V hraničnej situácii sa totiž stávali schopnými hrdinsky položiť svoj vlastný život, všetky svoje nádeje a všetko svoje vlastné súčasné i budúce dobro za dobro vyššie. Za dobro národa, ktorý bol napadnutý dobyvateľmi. Za spravodlivosť, ľudskosť a mier!

Lebo ak odhliadneme od vysokej politiky a všetkých ostatných zákulisných politických machinácií, vojna miliónov obyčajných ruských vojakov proti rozpínavosti nemeckého fašizmu, ktorý náhle vpadol do ich vlasti bola vojnou spravodlivou, pretože bola vojnou obrannou.

Ale aj nemeckí vojaci obetovali svoje životy! Avšak vo vojne dobyvačnej a teda nespravodlivej. Vo vojne, spôsobenej až do obludnosti vystupňovaným, nacionálnym egoizmom, ktorý si právom nadradenej rasy osoboval nový životný priestor na úkor iných, rasovo menejcennejších.

Vojenský konflikt fašistického Nemecka a vtedajšieho Sovietskeho zväzu má teda určitý hlbší a doposiaľ nepoznaný rozmer. Ukazuje nám totiž, do akých rozmerov to až môže dospieť, ak sa orientujeme iba na dobro vlastné, nízke a egoistické. Na dobro hmotné a materiálne, a to hoci aj na úkor iných.

Ukazuje nám, že preferovanie tohto nízkeho druhu „dobra“ stupňuje ľudskú bezohľadnosť, ľudskú chamtivosť, ľudskú nemorálnosť a ľudskú vierolomnosť. Ukazuje nám, že to všetko musí nakoniec nevyhnutne vyústiť do vzájomných konfliktov a vojen.

Ukazuje nám teda, že maximálne vystupňovanie chorého princípu nízko stojaceho dobra vždy zákonite rozbieha vojenskú mašinériu, ktorá môže byť zastavená jedine vtedy, ak sa ľudia stanú opäť schopnými vyšvihnúť sa k dobru vyššiemu. Keď sú ľudia schopní obetovať svoje vlastné dobro i svoje životy za dobro vyššie. Za dobro všeobecné! Keď sú ľudia schopní zomierať v mene spravodlivosti, cti, ľudskosti a mieru.

Lebo jedine vo vyzdvihnutí dobra celku, dobra všeobecného, dobra vysokých a ušľachtilých cností, ktorými je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť a morálka spočíva konštruktívny princíp bytia. Princíp, ktorý je schopný víťaziť nad zlom a eliminovať ho! Princíp dobra ducha, ktorý ak by bol ľuďmi trvalo preferovaný v každodennom živote, naša civilizácia by nepoznala konflikty a vojny, a žila by v harmónii.

Ak ale ľudia vo svojej nepochopiteľnej neschopnosti poučiť sa ustavične preferujú iba ono nízko stojace dobro osobného, hmotného prospechu, v snahe o jeho nadobúdanie začínajú vždy čoraz viacej stupňovať svoj egoizmus. A spolu s ním sa stupňujú tie najnegatívnejšie ľudské vlastnosti, až to nakoniec všetko vyvrcholí v nešťastí vojnového konfliktu, v ktorom sa jedni snažia násilím dosiahnuť „dobra“ a prospechu na úkor iných.

No a potom, ak nemá byť celý svet absolútne podmanený, zotročený a spustošený týmto typom „dobra“ a jeho prisluhovačmi, musia sa ľudia vo svojom odpore voči nemu vždy opätovne hrdinsky vyšvihnúť k dobru vyššiemu. V hraničnej situácii agresívneho vystupňovania zvráteného princípu nízko stojaceho dobra musia byť neraz ochotní obetovať svoje vlastné životy za vysoké a vznešené princípy, akými je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, morálka, alebo právo prežiť ľudsky dôstojný život na zemi bez otrockej slučky na krku. Ak by ale ľudia dokázali žiť v takomto vysokom mravnom a morálnom naladení natrvalo a vždy opäť nanovo neklesali k uctievaniu nízkeho, osobného dobra ako stredobodu všetkého, žiadne vojny by nikdy byť nemuseli.

Keď sa ale aj v súčasnosti celkom vážne hovorí o vojne mocností a keď sa na ňu intenzívne pripravuje, je to len a len svedectvom toho, že v ľuďoch našej modernej doby sa opäť začínajú na maximálnu mieru stupňovať všetky negatívne vlastnosti, spojené s uctievaním a vyzdvihovaním spomínaného, nízkeho typu „dobra“.

A aby nebol svet opäť uvrhnutý do skazy vojnového šialenstva, musia ľudia dneška v sebe dokázať zmobilizovať princíp vyššieho dobra a všetky, s ním spojené vyššie a ušľachtilejšie hodnoty. Lebo ak to nedokážu teraz, na úsvite novej vojny, budú k tomu donútení vo vojnových hrôzach, ktoré sa na našej Zemi pravidelne opakujú vždy z týchto istých dôvodov.

Na každom jednotlivcovi záleží, či sa rozhodne dať svojmu životu vyšší rozmer. Rozmer ducha, rozmer dobra všeobecného, ktoré je jediným skutočným dobrom, alebo mu dá iba nízky rozmer dobra čisto egoistického a materiálneho. „Dobra“, ktoré sa nakoniec predsa len vždy ukáže, ako to najzhubnejšie zlo!

Uvedomme si teda, že nie je dobro ako dobro! Uvedomme si, že jestvuje dobro vyššie, nás a naše vlastné, osobné záujmy presahujúce a dobro nižšie, zohľadňujúce jedine naše vlastné, hmotné a materiálne záujmy.

No a podľa toho, k akému typu dobra sa my sami prikláňame sa radíme medzi ľudí buď vysoko, alebo nízko stojacich. A podľa toho, ktorých z nich je väčšina sa utvárajú dejiny tejto civilizácie.

Žiaľ, história našej civilizácie je históriou vojen, vraždenia a neslýchaného utrpenia, spôsobovaného jednými ľuďmi druhým. Toto je jasným svedectvom úbohej nízkosti takzvaného „dobra“, ktoré preferujeme a ktoré je iba dobrom čisto materialisticko egoistickým, bez vyššieho, duchovno morálneho rozmeru. Bez zohľadňovania dobra absolútne pre všetkých.

A preto každý, kto takto nízko myslí a jedná je podporovateľom a strojcom vojny, pretože ním podporované, nízke a egoistické materiálne „dobro“ vo svojom nevyhnutnom stupňovaní vždy doteraz zákonite vyústilo do konfliktných situácií, do agresivity a vojen.

Strojcom mieru a harmonického, trvalo udržateľného spôsobu života na Zemi je jedine ten, kto vo všetkom, čo myslí a činí berie vždy do úvahy dobro vyššie. Dobro celku! Dobro ducha, spočívajúce v preferovaní vysokých a ušľachtilých cností. Jedine takýto človek je skutočne človekom, ktorý chce mier a preto si aj mier zaslúži.

Kto však uctieva zlo svojim nízkym a egoistickým ponímaním dobra, toto ním živené zlo bude nakoniec musieť tvrdo dopadnúť na jeho vlastnú hlavu, aby sa v hrôzach a bolesti napokon predsa len vyšvihol ku skutočnému, vyššiemu dobru, ktoré ho presahuje a ktoré je jediným pravým dobrom.

Alebo potom, ako to nedokáže, aby v týchto hrôzach a bolesti, ním samým privolanými biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou hodnotovo fatálne zdegenerovanej duše.

Záverečné poučenie: Človeče, ži čestne, spravodlivo, skromne a ľudsky! Lebo ak takým nebudeš, tvoja vlastná nečestnosť, nespravodlivosť, neskromnosť a neľudskosť ťa nakoniec dotlačia k tomu, že s nasadením života budeš raz musieť bojovať za česť, spravodlivosť a najelementárnejšiu ľudskosť na Zemi.