Písanie o živote …

Nebude asi veľmi lichotivé, ak zadefinujeme človeka dnešnej doby ako bytosť obmedzenú. Obmedzenú v zmysle správneho vnímania reality, pretože žiaľ, okolitú realitu skutočne vníma veľmi obmedzeným spôsobom. Nie takú, akou ona naozaj je v celej jej komplexnosti.

Na základe svojho dobrovoľného obmedzenia z nej totiž vníma iba jej časť a túto časť považuje za celok. Za absolútne celú realitu. Za niečo, okrem čoho nič iného v nijakom prípade neexistuje.

A všetko jeho myslenie a uvažovanie, všetky jeho závery a rozhodnutia, celá jeho životná orientácia stojí na tomto nesprávnom základe.

Avšak takáto obmedzenosť vo vnímaní nemôže mať za následok nič iného, ako človeka obmedzeného. Obmedzenca! Obmedzenca so všetkými dôsledkami, ktoré z jeho obmedzenia vyplývajú a ktoré jeho obmedzenosť automaticky produkuje a prináša.

O čom to vlastne hovoríme? Predsa o materializme! O tom, že všetko myslenie, vnútorné prežívanie, uvažovanie a samozrejme aj konanie ľudí je zamerané iba a jedine na hmotnú realitu. Je to totiž to jediné, čo podľa nich jestvuje, čo má nejakú cenu a čo je hodné námahy a snaženia.

Rodina, práca, oddych, záujmy a koníčky, týchto zopár okruhov rozvinutých do miliónov jednotlivostí tvorí stredobod životného úsilia väčšiny ľudí tejto zeme. Všetci spoločne to nazývajú reálnym životom a v ich myslení, cítení a snažení niet už miesta absolútne pre nič, čo by nejakým spôsobom vybočovalo z rámca tohto, takzvaného reálneho života. A ak na také niečo natrafia, nie je to podľa nich vôbec hodné pozornosti, záujmu, a už vôbec nie nejakého snaženia.

A je zarážajúce, že podobný prístup k životu môžeme vidieť aj u tých, ktorí sa považujú za veriacich, čiže ľudí akceptujúcich fakt, že by mohlo jestvovať ešte aj niečo iné, ako viditeľná a hmotná realita. I oni vo väčšine prípadov vôbec nijakým spôsobom nevybočujú zo všeobecného rámca absolútneho pripútania k hmotnej realite.

Väčšina veriacich je totiž presne takých istých, akými sú materialisti, pretože presne také isté je ich myslenie, uvažovanie, jednanie i snaženie. Vôbec ničím sa neodlišujú! Možno snáď iba svojou vierou, že jestvuje aj niečo iné, ako to hmotné. Ale tým to pre nich hasne, pretože z tohto neistého tušenia nevyvodzujú pre seba a pre svoj spôsob života žiadne dôsledky. Žijú, myslia, uvažujú a jednajú presne tak isto, ako všetci ostatní. Celý svet preto pokojne možno nazvať materialistickým. Materialisticky obmedzeným!

Skúsme si teraz predstaviť hustú hmlu s viditeľnosťou dvadsať až tridsať metrov. Pre cestnú premávku to predstavuje veľké nebezpečenstvo, na základe ktorého musí byť zodpovedajúcim spôsobom znížená rýchlosť.

A teraz si skúsme predstaviť, že by sme v takejto hustej hmle žili trvalo. Že by sme sa do takéhoto stavu narodili a nikdy v živote by sme iným spôsobom nevideli. Videli by sme vždy iba dvadsať až tridsať metrov pred seba, pričom by sme nemali ani poňatia o tom, čo sa skrýva za touto hranicou. Je celkom pochopiteľné, že tomuto dlhotrvajúcemu obmedzeniu by sme sa plne prispôsobili a stalo by sa pre nás vo všetko smerodatným. I naše myslenie a uvažovanie by sa celkom logicky pohybovalo iba v hraniciach tohto obmedzenia.

No a presne takto žije väčšina ľudí s ich duševným obzorom, schopným vnímať iba hmotnú realitu. Toto obmedzené vnímanie reality prijali ako to jediné, čo jestvuje a bezvýhradne sa tomu vo všetkom prispôsobili. Niet ničoho v ich myslení a snažení, čo by túto hranicu prekračovalo. A tak žije ľudstvo ako v hustej hmle, s možnosťou maximálneho rozsahu vnímania v onom pomyselnom rozmedzí dvadsať až tridsať metrov.

A teraz si predstavme viditeľnosť počas jasného, slnečného letného dňa, keď sa krása krajiny rozprestiera až do takmer nekonečnej diaľky a my všetko vidíme jasne a zreteľne.

Rozdiel je neporovnateľný! Tento rozdiel je rozdielom medzi plnohodnotnosťou a plnokrvnosťou života v porovnaní s obmedzenosťou vnímania a videnia v hustej hmle.

Materialista nevníma život plnohodnotne a plnokrvne! Vníma a vidí len jeho hmotnú realitu a považuje ju za realitu jedinú. Nie je schopný vytušiť, vycítiť a uvedomiť si, že za ňou je ešte realita iná, jemnejšia a že obe tieto reality spoločne tvoria jeden neoddeliteľný a vzájomne prepojený celok. Že obe tieto reality tvoria jedinú pravú a skutočnú realitu.

Obrazne vyjadrené, materialista jedná a myslí v rozmedzí vlastného vedomia v rozsahu dvadsať až tridsať metrov. Jedine to, čo sa nachádza v týchto hraniciach považuje za rozhodujúce. Toto je však dôvod, prečo neraz jedná sebecky, chamtivo, bezohľadne, nečisto a nespravodlivo, len aby dosiahol svoje hmotné ciele, ktoré považuje za najpodstatnejšie. Veď predsa podľa neho človek žije len raz a musí si užiť života plnými dúškami.

Práve takýmto spôsobom jednajú tisíce ľudí a spôsobujú si tým vzájomne mnoho utrpenia, drancujúc a devastujúc celú zem. Jednajú tak však jedine pre svoju obmedzenosť. Ak by totiž mali širší duševný rozhľad, ak by vo svojom myslení, konaní a snažení zohľadňovali veľkú, celkovú a skutočnú realitu, zahŕňajúcu v sebe to, čo je hmotné i to, čo je jemnejšieho charakteru, potom by muselo byť všetko ich jednanie úplne iné. Potom by nemohli činiť, hovoriť, ba ani myslieť tak, ako to pokojne robia dnes.

Potom by totiž veľmi dobre vedeli, že za všetko, čo človek vykoná ho čaká spravodlivá odplata a že ak sa táto odplata nedostaví hneď teraz v tomto hmotnom živote, celkom určite sa dostaví potom, v onej jemnejšej realite bytia. Tisíce vecí by človek nemohol robiť tak, ako ich robí, keby si bol vedomý tejto skutočnosti. Nemohol by tak činiť lebo by vedel, že spravodlivá odplata ho neminie a to ani vtedy, keby sa jej tu na zemi dokázal šikovne vyhnúť. Áno, jedine obmedzenosť vo vnímaní skutočnej reality dovoľuje ľuďom jednať bezohľadne, sebecky, nespravodlivo, nečestne a nečisto.

Svojim vlastným, obmedzeným zredukovaním vnímania iba na hmotné však ľudia nedokážu poprieť realitu skutočnú. Celkovú realitu, v ktorej jestvuje bezpodmienečná Spravodlivosť, ktorej účinky sa nevyhnutne naplnia buď ešte tu na zemi, a ak nie tu, tak potom určite tam, v jemnejšej úrovni bytia, ktorej existenciu nezvratne spoznáme po svojej smrti.

Kto sa snaží konať dobro, kto sa usiluje o spravodlivosť a čestnosť, ten sa nemusí ničoho obávať. Kto však popiera dobro, čestnosť a spravodlivosť v mene dosiahnutia hmotných cieľov, ktoré považuje za jediné a prvoradé, toho možno považovať za chudáka, jednajúceho takýmto spôsobom jedine z titulu vlastnej obmedzenosti. Z obmedzenosti, neschopnej ho uchrániť pred neblahými dôsledkami, ktoré bude mať jeho jednanie a ktoré bude musieť zožať z hľadiska kontextu celkovej reality bytia.

Človeče, nebuď obmedzencom! Nepreži celý svoj život ako v hustej hmle, s hranicami svojho vedomia v pomyselnom rozpätí dvadsiatich až tridsiatich metrov. Snaž sa vytušiť, pochopiť a preniknúť do poznania jemnejšej reality bytia, aby sa ti otvorili oči a ty si uvidel veci také, aké naozaj sú. Aby si uvidel nádhernú, slnečnú a dokonale krásnu, skutočnú realitu bytia, v ktorej víťazí, dobro, spravodlivosť, čestnosť a ušľachtilosť a v ktorej bude bité a nakoniec i definitívne zničené všetko nedobré, nespravodlivé, nečestné a nízke.

Pamätaj človeče, že sa budeš musieť zodpovedať za každý svoj čin! Tu, alebo tam! A nie len za každý čin, ale aj za každé slovo! Ba i za každú myšlienku! Lebo jestvuje len jedno veľké, celistvé bytie, v ktorom vládne pravečná Spravodlivosť. Ak si myslel, hovoril a konal nedobre, jej odplata ťa zaručene dostihne. Buď už tu, alebo potom tam. Nemysli si, že tejto Spravodlivosti je možné nejakým spôsobom šikovne uniknúť. To je ilúzia a klam! Ilúzia a klam vyplývajúce z tvojej vlastnej obmedzenosti! Ilúzia a klam, ktoré sa ti raz veľmi trpko vypomstia!