Písanie o živote …

Existuje spravodlivosť, ktorá presahuje všetky ľudské merítka. Spravodlivosť, ktorá berie do úvahy celú našu minulosť na zemi, siahajúcu ďaleko za hranice nášho súčasného života. Spravodlivosť, v ktorej účinkoch musíme v súčasnosti platiť za všetko to, čo zlé sme spôsobili. A to hoci aj v našej, veľmi dávnej minulosti, na ktorú sa už vôbec nepamätáme.

Takáto ďalekosiahlosť spravodlivosti sa však žiaľ často nestretá s pochopením. V kresťanských kruhoch je striktne odmietaná. Jednou z výhrad býva napríklad pochybnosť o etickom účinku vyššie popísaného zákona karmy. Pochybnosť o tom, ako môže človeka zušľachtiť trest, ktorým pyká za činy spáchané v minulých životoch, o ktorých nič nevie a ktorých morálny dosah si už nepamätá. Podľa zástancov uvedenej tézy je zákon karmy iba chabým a naivným pokusom o obhájenie spravodlivosti Najvyššieho uprostred sveta plného utrpenia.

Všetko skutočne veľké je však jednoduché! A oná prostá jednoduchosť veľkých vecí sa môže prekomplikovaným ľuďom dnešnej doby javiť ako naivita. Ale to len preto, lebo v nich niet úprimnej snahy o pochopenie najhlbšej podstaty prostého zákona karmy. Jedine pre ich vlastné nepochopenie veľkosti skutočnej jednoduchosti ho potom môžu potierať tvrdením, že niet nijakého morálneho ani etického významu v tom, ak niekto trpí za svoje činy z predchádzajúcich životov. Ak trpí za niečo, čoho obsah si už vôbec nepamätá.

Nasledujúce riadky sú preto určené len všetkým tým, ktorí chcú pochopiť najhlbší zmysel zákona karmy, prostredníctvom ktorého k nám prichádza utrpenie ako dôsledok za zlo, ktorého sme sa dopustili v našich predchádzajúcich životoch na zemi.

Vezmime si napríklad panovačného človeka. Má určitú negatívnu duševnú vlastnosť a ona je súčasťou jeho osobnosti. Prostredníctvom svojej panovačnosti spôsobuje mnoho utrpenia iným.

Máme tu teda panovačnosť, ako zlú duševnú vlastnosť a potom zlé činy, vykonané prostredníctvom nej. Panovačnosť je teda príčinou zlých skutkov, takže oboje je vzájomne pevne previazané.

A raz sa stane, že tento človek zomrie. Svojou smrťou si so sebou odnáša i všetky negatívne duševné vlastnosti. Preto si pri svojom opätovnom pozemskom zrodení jeho duša so sebou znovu prináša silný sklon k panovačnosti. Avšak na jeho panovačnosť sú pevným vláknom naviazané všetky jeho predchádzajúce zlé činy, ktoré kedysi vykonal vo svojom predchádzajúcom pozemskom bytí. Na základe spravodlivého zákona karmy sa po tomto vlákne ku nemu navracia vo forme utrpenia ovocie jeho vlastného negatívneho jednania.

On si však vôbec nemusí a vôbec nepotrebuje pamätať, za aké konkrétne zlé činy ho utrpenie stíha, pretože dôsledky jeho zlých činov sú naviazané predovšetkým na jeho negatívny duševný sklon k panovačnosti. Na sklon k panovačnosti, ktorý tento človek vo svojej duši stále nesie a ktorý sa stal základným popudom k vykonaniu všetkých jeho zlých skutkov v minulom živote.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy je teda naviazaný predovšetkým na našu konkrétnu negatívnu duševnú vlastnosť, ktorú v sebe prechovávame a prostredníctvom ktorej všetky naše zlé činy vznikli.

Preto človek vôbec nepotrebuje vedieť, za aké svoje konkrétne činy pyká. To vôbec nie je dôležité ani podstatné. On totiž pyká predovšetkým za to, že v sebe neustále tvrdošijne prechováva tú istú negatívnu duševnú vlastnosť. Práve ona je hlavnou príčinou všetkých jeho minulých zlých činov a práve na ňu je naviazaná jeho karma.

V poznaní týchto skutočnosti sa však zároveň skrýva i možnosť vyslobodenia sa z účinkov karmy. Je skrytá v našom polepšení sa! Spočíva v rozpoznaní toho, akú negatívnu vlastnosť v sebe nesieme a v snahe o jej odstránenie.

Ak teda na začiatku spomínaný človek odstráni svoju panovačnosť, všetko to negatívne, čo prostredníctvom nej v minulosti vykonal a čo by ho na základe zákona karmy malo bolestivo zasiahnuť, všetko toto sa už zrazu nemá o čo v jeho duši zachytiť. Nenachádza to už žiadnu rovnorodosť, pretože človek sa polepšil a tým sa spojenie s jeho predchádzajúcimi zlými činmi prerušilo.

Jeho zlá karma, predstavujúca bolestivé dôsledky jeho predchádzajúcich zlých skutkov, ktoré kedysi na základe svojej panovačnosti vykonal ho už nemôže zraniť, pretože už v ňom nijakej panovačnosti niet. Pretože on už spoznal, pochopil a uvedomil si, že je to niečo zlého a zmenil sa k lepšiemu.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy nie je teda naviazaný na naše konkrétne činy, ktoré si už nepamätáme, ale na naše negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe skrývame a na základe ktorých boli naše zlé činy vykonané. Najdôležitejším a najpotrebnejším preto je, aby sme tieto negatívne duševné vlastností dokázali rozpoznať a zbaviť sa ich.

Dovtedy, dokedy tak neučiníme a nepolepšíme sa, nás bude biť karma. Budú nás biť dôsledky našich negatívnych činov, ktoré sme vykonali v predchádzajúcich životoch, aby sme boli nakoniec pod tlakom vlastného utrpenia donútení spoznať, čo zlé neustále prechovávame vo svojej duši. Aby sme sa rozhodli odstrániť to a zmeniť sa k lepšiemu. A ak sa polepšíme, zbavíme sa zlej karmy.

Na vysporiadanie sa so svojou zlou karmou nie je teda vôbec potrebné poznať konkrétne negatívne činy, za ktoré nás stíha. Na vysporiadanie sa so svojou karmou treba predovšetkým spoznať svoje negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe nosíme a ktorých sa musíme zbaviť. Musíme sa ich zbaviť ak chceme, aby sme neboli neustále podrobovaní utrpeniu, ktoré sa nás snaží dotlačiť k tomu, aby sme rozpoznali a odstránili všetko, čo je v našej duši zlé a nesprávne, a na základe čoho by sme iným naďalej spôsobovali iba utrpenie. Utrpenie, za ktoré by sme potom museli my samotní neustále trpieť.