Písanie o živote …

Človek je duchovný a preto musí mať duchovný rozmer i všetko, čo činí. Teda i jeho intimita. Nedomnievajme sa totiž, že ak uzavrieme napríklad manželstvo v kostole, ktoré sa tým pádom stáva zväzkom posvätným, že si už potom v rámci neho môžeme robiť absolútne čokoľvek, čo sa týka uspokojovania našej telesnosti. Že bude všetko v poriadku, nech by sme sa dopúšťali akýchkoľvek bizarností. Že to zostane stále v rámci počestnosti, pretože punc tejto počestnosti tomu dalo posvätenie cirkvou.

Toto je však zásadný omyl, pretože skutočnú posvätnosť môžu dať vzájomnému telesnému spojeniu iba partneri samotní, pričom rôzne nemravné, ba až zvrátené praktiky ich manželskú intimitu poškvrňujú a znečisťujú. A nijaká sviatosť manželstva na tom nemôže absolútne nič zmeniť. Nemôže posvätiť a očistiť to, čo je nemravné a nečisté.

Tí, ktorí chcú stáť v tomto smere správne tak, ako by ako skutočné ľudské bytosti stáť mali si musia uvedomiť, že k manželskému telesnému aktu je treba pristupovať s určitou mierou čistoty a ušľachtilosti. To môže ich pudovo zmyselnú vášeň pozdvihnúť na vyššiu, ušľachtilejšiu a ľudskej bytosti dôstojnejšiu úroveň.

Vezmime si napríklad skutočnosť, že zvieratá zostávajú pri tomto akte čisté a prirodzené. Ale ľudia nie, pretože práve ich rozum, ktorý zvieratá nemajú, sa im stáva kameňom úrazu. Pretože mnohokrát práve vo svojej mysli a fantáziách strhujú tento akt do nízkosti, ba často až do zvrátenosti.

A jedinci, ktorí nie sú ešte celkom mravne otupení to aj jasne cítia, avšak pokiaľ žijú v manželskom zväzku, posvätenom nejakou cirkvou uspokojujú sa zvyčajne tým, že práve oným cirkevným posvätením je to úplne v poriadku. Tým ale iba prehlušujú vlastné svedomie, ktoré každú bytosť upozorňuje, že pri uspokojovaní svojej telesnosti prekročila hranicu od mravne, a teda duchovne akceptovateľného k mravne i k duchovne neakceptovateľnému. Že človek prekročil hranicu a klesol pod vlastnú dôstojnosť.

Tieto skutočnosti vyciťuje naozaj každý, či už veriaci, alebo neveriaci. Záleží čisto iba na jednotlivom človeku, či bude akceptovať tiché napomínanie svojho svedomia a bude sa snažiť aj pri tomto akte zachovávať určitú úroveň mravnosti a ušľachtilosti, hodnej bytosti zvanej človek, alebo bude toto vnútorné nabádanie ignorovať a svojim oddávaním sa nemravnosti a nízkosti klesne hlboko pod vlastnú úroveň.

Treba totiž vedieť, že pri vysokých kritériách mravnosti sú ľudia schopní dosiahnuť až čohosi takého, ako je nepoškvrnené počatie. To jest počatie, pri ktorom nie je vzájomné telesné spojenie poškvrnené zmyselnou nečistotou, čoho nevyhnutným dôsledkom musí byť úplne iná kvalita plodu, ako pri počatí zmyselnosťou poškvrnenom.

Bude preto určite veľmi poučné pozrieť sa na to, ako tomu bolo v skutočnosti v prípade Márie z Nazareta. Mária mala vnútorné videnie, v ktorom jej bolo zvestované, že sa jej narodí Boží Syn a že bude počatý z Ducha Svätého.

Na zemi sa však môže zrodiť nový človek jedine zo vzájomného telesného spojenia muža ženy, pretože práve takto to funguje v zákonitostiach nášho univerza, utvorených podľa Vôle Stvoriteľa.

A Syn Boží, ktorý ku nám zavítal na našu zem napokon sám zdôraznil, že neprišiel zákony rušiť, ale naplniť. A preto musel byť aj v prípade jeho pozemského príchodu naplnený zákon nevyhnutného spojenia muža a ženy, predchádzajúci zrodeniu každého nového človeka.

Tentokrát však išlo o počatie nepoškvrnené, pretože Mária, vnútorne silno upriamená na splnenie veľkého prisľúbenia zo Svetla, prežila nepoškvrnené telesné spojenie s rímskym stotníkom Kreolom, ktorého milovala. Kreolus jej sľúbil, že po svojom návrate do Ríma požiada cisára o ukončenie svojej vojenskej služby, vráti sa do Nazareta a vezme si Máriu za manželku.

Ale žiaľ, trvalo to tak dlho, že Mária kvôli pokračujúcemu tehotenstvu, ako i kvôli židovským zvykom už nemohla viac čakať a preto bola duchovne privedená k Jozefovi, ktorý sa mal stať jej náhradnou pozemskou ochranou a záštitou.

No a napokon v čase, kedy do rastúceho detského telíčka vstupuje duša, do lona Márie z Nazareta zostúpil prostredníctvom Ducha Svätého Syn Boží Ježiš.

Čo však má byť vzhľadom k našej téme týmto všetkým povedané? No predsa to, že ideálu nepoškvrneného počatia môže na zemi dosiahnuť každý ľudský pár, ktorý bude pri telesnom spojení dbať o čistou a ušľachtilosť. A to tým, že budú ľudia vo svojej mysli i v celom svojom živote upriamení k vysokým a vznešeným ideálom, ako je dobro, láska, ohľaduplnosť, čestnosť, vnútorná čistota a duchovnosť.

Za takýchto okolností ich to potom nebude ani pri telesnom spojení strhávať nadol, až k živočíšnej zmyselnosti, čím sa ich telesné spojenie, ako i počatie z neho stane nepoškvrneným. Nepoškvrneným nízkou zmyselnosťou, ale ušľachtilé a ľudskej bytosti hodné.

A ak sa ušľachtilé vnútorné naladenie v zmysle vyššie spomínaných hodnôt stane úplne prirodzeným a bude teda prirodzene pokračovať aj po počatí, duša, ktorá sa v príslušnom čase vtelí do tela plodu nemôže byť iná, ako krásna a ušľachtilá, pretože budúca matka si práve stavom svojho vnútra takúto dušu pritiahla. Lebo jednoducho ovocím ušľachtilosti môže byť len ušľachtilosť, zatiaľ čo ovocím nízkosti môže byť len nízkosť.

Takýmto spôsobom môžu teda ľudia svojim prístupom k intimite posúvať náš svet k lepšiemu, vyššiemu a krajšiemu. Alebo ho môžu naopak strhávať stále nižšie a hlbšie, až do úplnej mravnej a neskôr nevyhnutne aj reálnej skazy.