Písanie o živote …

Na svete jestvuje veľa podôb zla, ktoré sa nám javia ako príťažlivé. Konanie takéhoto druhu zla môže byť pre nás dakedy dokonca výhodné a prospešné. Môže ísť tiež o niečo, na prvý pohľad celkom príjemného. Jestvuje veľa takých, ktorí tomu neodolajú a dakedy aj celkom úspešne kráčajú vo svojich životoch cestami zla. Ale predsa len to má jeden háčik a skôr či neskôr sa narazí na istý problém.

Ak totiž bude takýto človek k sebe naozaj úprimný, musí si priznať, že vo svojom najhlbšom vnútri pociťuje nenaplnenie. Pociťuje akúsi vnútornú prázdnotu. A toto nenaplnenie a prázdnota vnútra sa zvlášť intenzívne prejavujú vo chvíľkach samoty a ticha. Duša akoby smútila. Akoby túžila po niečom zvláštnom, čo nevie celkom jasne definovať, čo je však pre ňu veľmi potrebné a jej sa toho nedostáva.

Človek dnešnej doby ale v tomto smere nehľadá a neusiluje sa pochopiť, o čo tu ide. Naopak, snaží sa hlukom, hudbou, zábavou a všemožnými inými vecami prehlušiť toto tiché vnútorné vyciťovanie. Ono ale vždy znova a znova vypláva na povrch a nedovoľuje ľuďom byť plne šťastnými.

Problém totiž spočíva v tom, že prežívanie pravého ľudského šťastia je naviazané na princíp dobra. Iba úsilie o dobro prináša šťastie! Šťastie, trvalé a skutočné, ktoré nemožno zamieňať za to krátkodobé, nestále, prchavé a vratké, ktoré ponúka príťažlivosť zla.

To je prvá veľmi dôležitá vec, ktorú si musíme uvedomiť. A nie len uvedomiť, ale vyvodiť z nej aj reálne dôsledky pre svoj vlastný život. Lebo náš život bude do takej miery kvalitný a šťastný, do akej miery budeme schopní zachovávať princíp dobra vo všetkom, čo činíme. A naopak, náš život bude nekvalitný a nešťastný do takej miery, do akej miery budeme upadať do najrozličnejších, neraz i veľmi príťažlivých foriem zla a tým sa vzďaľovať od princípu dobra.

Druhou dôležitou vecou je skutočnosť, že iba dobro ako také zaručuje nikdy nekončiaci a trvalý vývoj. Naopak, zlo má svoju hranicu, ktorou je sebazničenie. Takto dokonale a múdro je to zariadené v zákonoch univerza, v ktorých môže pretrvať a trvalo sa vyvíjať iba dobro a v ktorých naopak musí napokon zlo zahubiť samo seba. Lebo zlo nie je prvkom konštruktívnym a budujúcim, ale prvkom deštruktívnym a teda k deštrukcii smerujúcim. Zlo sa preto môže rozvíjať a bujnieť len po určitú hranicu.

Z tohto uhla pohľadu sa teraz skúsme pozrieť na našu civilizáciu. Na súčasný spôsob myslenia a jednania ľudí, ktorý je vzhľadom k prírodným a ekologickým limitom našej planéty trvalo neudržateľným. Inými slovami povedané, naša civilizácia nemôže trvalo kráčať tou cestou, ktorou kráča dnes, pretože tento spôsob myslenia a konania ľudí nie je schopná zem zniesť. Od zahájenia priemyselnej revolúcie v 19. storočí a nástupu takzvaného moderného veku sme totiž za pár desiatok rokov zničili našu planétu viac, než všetci naši predkovia, žijúci na nej doposiaľ. A to je už naozaj čo povedať.

Ak sa preto súčasné chybné myslenie a jednanie ľudí, zamerané na hmotárstvo a konzum nezmení, skôr, alebo neskôr musí dôjsť ku všeobecnému kolapsu, pretože cesta zla, nech už je akokoľvek príťažlivá a zahalená do akéhokoľvek zdanlivého dobra, prospechu a modernosti, už z povahy veci samotnej nevyhnutne smeruje ku kolapsu.

Kto nechce, alebo nie je schopný vidieť blížiace sa príznaky tohto diania, či už ide o množiace sa prírodné anomálie, vysokú mieru znečistenia prostredia, alebo nakoniec i rozklad a deštrukciu medziľudských vzťahov, ten je naozaj slepý. Náš svet kráča do záhuby a nevyhnutne je s tým treba niečo robiť, kým nebude neskoro.

Náš svet kráča cestami zla, cestami straty všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt a to, čo nás čaká, ak túto cestu neopustíme si môžeme priblížiť nasledovným príkladom:

Keď robíte diagnostiku počítača antivírusovým programom stáva sa, že nájde vírus. Ako prvá možnosť býva liečenie napadnutého súboru. Ak sa súbor úspešne vyliečiť nepodarí, druhou možnosťou je jeho zmazanie.

No a nejako takto obdobne to prebieha aj v našom univerze. Aj v jeho obrovskom celku sa objavil „vírus“ v podobe príklonu ku zlému a nesprávnemu. V podobe príklonu k materializmu, nespravodlivosti, neľudskosti, chamtivosti, bezohľadnosti, podvodu, klamstvu, zvrhlosti, zvrátenosti a tak ďalej, a tak ďalej.

Najskôr bola spustená funkcia s názvom „liečenie“. Oným liečením bolo poskytnutie veľkého časového priestoru na to, aby ľudstvo v prežívaní dôsledkov princípu zla, akými sú vojny, bieda a utrpenie toho najrozmanitejšieho druhu spoznalo na vlastnej koži neudržateľnosť spôsobu myslenia a prístupu k životu, ktorí sme si zvolili.

Ak ale poskytnutý časový priestor nebude správne využitý, ak ľudstvo nedospeje k poznaniu svojho nesprávneho jednania, ak teda „liečenie“ nebude úspešné, prichádza nevyhnutné na rad druhá funkcia s názvom „vymazanie“. Vymazanie škodlivého „vírusu“ zla z tohto krásneho stvorenia. Zla, ktoré z neho prostredníctvom ľudí urobilo chliev.

A tak teda budú musieť byť „vymazaní“ a zničení všetci tí, ktorí podľahli, verili a klaňali sa zlu vo všetkých jeho príťažlivých, lákavých a zaujímavých podobách. Budú musieť byť „vymazaní“, ako škodcovia, ktorým sa tak definitívne vezme možnosť ďalej otravovať život okolo seba. Dôjde k tomu prostredníctvom samočinne fungujúcich Zákonov vo stvorení, reprezentujúcich dokonalosť a Spravodlivosť ich Tvorcu, konkrétne prostredníctvom Zákona spätného účinku.

Dajme si preto pozor, aby sme vo chvíli, až nastane čas, neboli prerastení „vírusom“ zla, pretože účinky dokonalých Zákonov univerza tlačia svetové dianie k osudovej klávesnici „delete“.

Avšak keby v ľudstve došlo k radikálnemu obratu, k snahe o všeobecné pochopenie nesmierneho významu univerzálnych Zákonitostí, Zákonitostí dobra, cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti a duchovnosti a o ich realizáciu v každodennom živote, jednoducho povedané k príklonu k dobru v celosvetovom merítku, potom by nemuselo k žiadnej katastrofe vôbec dôjsť.

A ak by k nej aj vinou ľudí napokon došlo, i naša vlastná, osobná zmena k lepšiemu má nesmierny význam. Môže totiž aspoň do určitej miery prispieť k eliminovaniu prichádzajúcich, negatívnych dôsledkov.

Vskutku teda veľmi záleží na osobnej snahe a osobnom postoji každého jednotlivého človeka. Tým môžeme totiž svojou vlastnou mierou prispieť buď k pádu a zrúteniu tohoto sveta, alebo naopak, k jeho záchrane.