Písanie o živote …

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! Týmito slovami dáva kresťanský svet najavo, že utrpenie je akási výsada. Že práve utrpením Najvyšší obdarúva svojich priaznivcov. A tento mylný náhľad vyvrcholil napokon až tým, že mnohí mnísi, či iné duchovné osoby si sami úmyselne spôsobovali utrpenie, aby sa zapáčili Pánovi. A mnohí z nich boli časom dokonca uznaní za „svätých“.

Vnímanie utrpenia ako zvláštneho vyznamenania od Pána je však omyl! Veď niečo takéhoto sa vôbec nezlučuje s podstatou Stvoriteľa, ktorý je Láskou. A Láska, to je predsa šťastie, mier, radosť a harmónia! Veď Láska Stvoriteľa predsa chce, aby ľudia boli šťastnými a nie aby trpeli. A preto Pán v nijakom prípade ľuďom nenadeľuje utrpenie, ako nejaké zvláštne vyznamenanie. Preto úslovie: koho Pán miluje, toho krížom navštevuje nemôže byť správne. Takéto niečo by totiž Tvorca, ktorý je Láskou nikdy nerobil.

Utrpenie ľudí neprichádza z rúk Najvyššieho! Utrpenie si spôsobujú ľudia samotní! Utrpenie vzniká na základe Zákona spätného pôsobenia, ktorý vo veľkom diele Pána zabezpečuje fungovanie Spravodlivosti.

Tento dokonalý Zákon a Spravodlivosť s ním súvisiacu možno vyjadriť jednoduchými slovami: čo si kto zaseje to aj zožne. Kto teda konal dobro, vráti sa mu v Zákone spätného pôsobenia v znásobenej miere dobro. Kto však konal zlo, vráti sa mu v účinkoch toho istého Zákona zlo. Takto prosto a jednoducho to funguje. Ide tu o čistú Spravodlivosť, pretože každému sa dostane iba toho, či si on sám vo svojej minulosti zasial. V minulosti nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej. Ba dokonca až v minulosti presahujúcej hranicu jedného pozemského života. Áno, dokonalý Zákon spätného pôsobenia ďaleko presahuje hranicu jediného pozemského života a to smerom do budúcnosti ako i smerom do minulosti.

Smerom do budúcnosti v tom zmysle, že bytie človeka kontinuálne pokračuje aj po pozemskej smrti a smerom do minulosti v tom zmysle, že na zemi nikto z nás nebol iba jeden jediný raz, ale boli sme tu už viac krát. V poznaní zákonitosti opätovných príchodov ľudí na zem tkvie pochopenie toho, prečo napríklad trpia deti, prečo sa každý z nás rodí do rozličných životných pomerov a podobne. Preto neraz utrpenie, ktoré nás stretá, môže mať svoju príčinu v našom predchádzajúcom bytí na tejto zemi.

Aj keď teda človek nepozná dávnu príčinu, prečo konkrétne trpí, môže si byť stopercentne istý, že netrpí nespravodlivo. Môže si byť stopercentne istý, že jeho utrpenie je absolútne spravodlivým prejavom Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého k nám môže prísť a vždy prichádza iba to, čo sme sami vo svojej minulosti zasiali. Lebo neochvejne platí: čo kto zaseje, to aj zožne!

Ak sme teda v minulosti siali zlo, či už svojimi slovami, alebo činmi, alebo v skrytej podobe prostredníctvom svojho cítenia a myslenia, v prežívaní utrpenia sa nám toto, nami sformované zlo jedného dňa určite vráti. Tak to vyžaduje Spravodlivosť, na základe ktorej musíme vlastným prežitím za všetko zaplatiť a to až do posledného haliera.

Čo je pritom ešte treba zvlášť podotknúť je fakt, že Zákon spätného pôsobenia berie na zreteľ i naše cítenie a myslenie, čiže náš skrytý, vnútorný život, na ktorého kvalitu vôbec nedbáme. Ak však vo svojom cítení a myslení, ktoré nikto nevidí sejeme zlo, ak v sebe prechovávame závisť, nenávisť, nečisté myšlienky, nečestnosť a podobne, neznamená to, že za to nebudeme braní na zodpovednosť. Práve naopak! Naše nekontrolované cítenie a myslenie, náš nečistý, povrchný, skazený a prázdny vnútorný život býva príčinou mnohého nášho utrpenia. Lebo Zákon, čo kto zaseje to aj zožne sa bez výhrady vzťahuje aj k nášmu skrytému, vnútornému životu.

Ak sa teda niekedy budeme pýtať, prečo trpíme, alebo prečo musia trpieť zdanlivo dobrí ľudia okolo nás, tak pravá príčina utrpenia môže spočívať trebárs práve v nezriadenom a nečistom vnútornom živote. Vo vnútornom živote, ktorého zásadný vplyv na ľudský osud nám doteraz unikal. Vo vnútornom živote, ktorý však v žiadnom prípade neuniká účinkom Zákona spätného pôsobenia.

Utrpenie na nás teda nezosiela Stvoriteľ! Spôsobujeme si ho iba my samotní! Utrpenie je ovocím našich vlastných činov! Je žatvou našej vlastnej sejby! Je prejavom veľkej Spravodlivosti Najvyššieho, na základe ktorej každý z nás musí zaplatiť prežívaním vlastného utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré on sám spôsoboval v minulosti iným.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! A predsa je v tomto úsloví aj zrniečko pravdy tak, ako bolo spomenuté na začiatku. Avšak iba na základe predchádzajúceho výkladu možno z tohto úslovia ono zrniečko pravdy správne vylúpnuť. Spočíva v pochopení, že utrpenie je v určitom zmysle predsa len milosť. Milosť, ktorú dokáže pochopiť a prijať iba človek znalý a preto zrelo prijímajúci vlastné utrpenie. Človek, prijímajúci vlastné utrpenie ako možnosť zaplatiť za staré viny a vyrovnať staré účty. Ako možnosť oslobodiť sa od všetkého zlého, čo sám kedysi spôsobil. Ak bude takto zrelo pristupovať k svojmu utrpeniu, stane sa pre neho cestou k postupnému oslobodeniu sa. Cestou k zaplateniu a vyrovnaniu všetkých svojich vín, aby potom, po vyrovnaní svojich starých účtov mohol žiť život bez akéhokoľvek utrpenia. Aby mohol žiť už iba v šťastí, radosti a mieri. Ak dosiahne tohto bodu a potom bude svojimi citmi a myšlienkami, svojimi slovami a činmi siať iba dobro, bude k nemu v účinkoch Zákona spätného pôsobenia prúdiť už len dobro. Lebo ten, kto má vyrovnané všetky svoje účty a už iba šťastie a dobro rozdáva, musí zákonite iba šťastie a dobro žať.

Kiež by sa čo najviac ľudí dostalo až sem. Kiež by čo naviac ľudí dokázalo obrátiť účinky železného Zákona spätného pôsobenia vo svoj prospech tak, ako sa ešte dnes deje v ich neprospech. K tomu je však potrebné, aby sme sa aspoň do určitej miery stali znalým týchto Zákonitostí, ktoré nie sú vôbec zložité a predovšetkým, aby sme sa zmenili k lepšiemu. Aby sme konečne pochopili, že prostredníctvom svojich citov a myšlienok, i prostredníctvom svojich slov a činov musíme šíriť iba dobro, ak chceme iba dobro a šťastie žať.

Kto ale dobro nečiní, nech zo svojho utrpenia neobviňuje Stvoriteľa, ale nech hľadá jeho príčinu iba v sebe samotnom.