Písanie o živote …

Udalosti, ktoré sa na nás hrnú posledné roky vyvíjajú veľký tlak na našu psychiku. Najskôr to bol covid a opatrenia proti nemu. A teraz je to vojna na Ukrajine.

Každý sa s tlakom udalostí vysporadúva po svojom, pričom mnohí sú nútení volať na linku dôvery, alebo využiť pomoci psychológov, či psychiatrov.

V článku sa zameriame na dva extrémne protichodné postoje, zaujímané ľuďmi vo vzťahu k súčasnému dianiu. Podrobnejšie si ich popíšeme a ukážeme si, aké by mohlo byť ideálne riešenie.

Prvým základným postojom je postoj väčšiny ľudí, ktorí v snahe byť v obraze a mať prehľad absorbujú veľké množstvo informácií. Ale pretože vojna na Ukrajine je vec negatívna, má ustavičný prílev negatívnych informácií negatívny dopad na ich psychiku. A ľudia ani nevedia ako a pomaly sa prepadávajú do depresie, strachu, úzkosti, obáv, alebo hnevu, nevraživosti, či nenávisti.

Tieto negatívne pocity a emócie nás vnútorne zaťažujú a tlačia nadol, čo sa prejavuje pocitom ťažoby na duši. Vonkajšie negatívne dianie nás je totiž schopné vtiahnuť do seba podobne, ako vťahuje čierna diera do seba všetko, čo sa dostane do jej blízkosti. Ak nejaké objekty v blízkosti čiernej diery prekročia určitú hranicu, začnú ňou byť nasávané a už im niet pomoci. Čierna diera ich doslova zhltne.

A podobné je to aj s neustálym prísunom negatívnych informácií, ktoré sa dnes na nás valia. Ak v tom prekročíme určitú hranicu, doslova nás to zhltne a zamáva to s našou osobnosťou, na základe čoho sa stávame depresiou trpiacimi pacientmi v psychiatrických ambulanciách, alebo ľuďmi, trpiacimi slepou nenávisťou, či pomstychtivosťou.

Ako extrémna reakcia na takýto negatívny dopad na našu psychiku sa vyprofiloval postoj úplne opačný. Spočíva v odstrihnutí sa a odrezaní sa od súčasného negatívneho diania s cieľom uchrániť si svoj vnútorný pokoj a svoju vnútornú harmóniu. Takýto ľudia nepočúvajú rozhlas a nepozerajú televíziu. Vedome sa snažia zostať zameraní len na veci dobré a pozitívne. V určitom slova zmysle sa stávajú akýmisi novodobými pustovníkmi, ktorí sa vzdialili od vonkajšieho sveta a zostávajú naladení iba smerom k Svetlu. V niektorých duchovne orientovaných skupinách na facebooku sa to napríklad prejavilo tak, že tam počas pandémie bolo zakázané zverejňovať príspevky o covide. A teraz, počas vojny na Ukrajine je tam pravdepodobne zakázané zverejňovať príspevky na túto tému, čoho účelom je vyhnúť sa negativite a zostať v pozitívnom naladení.

Je ale takýto prístup správny? Máme byť naozaj len akýmisi skleníkovými rastlinami, dôkladne oddelenými a chránenými pred všetkými vonkajšími poveternostnými vplyvmi? Neprišili sme vari na našu zem preto, aby sme prežívali všetko, čo sa na nej deje? Aby sme k tomu boli nútení zaujať nejaký postoj, a aby sa práve takýmto spôsobom formovala naša osobnosť a dozrieval náš duch?

Ako to teda má byť v skutočnosti?

Je to jednoduché! Treba sa riadiť pravidlom zlatej strednej cesty. Umenie života totiž spočíva v umení spájania sa s vonkajším svetom a zároveň v odpájaní sa od neho.

Nemáme byť skleníkové rastliny! Máme vedieť čo sa deje. Máme pátrať, ktorá strana má bližšie k pravde a dobru. A túto stranu máme podporiť. A máme tiež pátrať, na ktorej strane je lož, nespravodlivosť a pokrytectvo, a voči tejto strane sa máme vyhraniť.

Druhou stranou mince však je, že keď cítime, že všetko to vonkajšie dianie začína na nás príliš doliehať a začína narušovať našu vnútornú harmóniu, je treba dokázať sa načas odpojiť od burácania vonkajších udalostí, aby sme sa nedostali do ich vleku. Aby nás so sebou nestrhli a do seba doslova nevtiahli.

V prvom rade je preto treba dávať pozor na to, aby v našom vnútri ustavične vládla pohoda, mier, pokoj a harmónia. Môžeme ju nájsť a obnoviť si ju napríklad v prírode.

V druhom rade je treba dbať o to, aby sme v sebe niesli radosť. Radosť z najobyčajnejších vecí, ktoré sú zadarmo. Radosť z nového dňa, z krásy prírody, z prítomnosti svojich najbližších, zo zdravia, alebo z chuti pracovať a niečo tvoriť.

V treťom rade je treba v sebe pestovať dôveru. Dôveru v dobro a v to, že všetko bude nakoniec dobré. Dôveru v Stvoriteľa, v jeho pomoc a ochranu.

A vo štvrtom rade je ešte treba pestovať vďačnosť. Vďačnosť za všetko, čoho sa nám dostáva. Vďačnosť za život a celé naše bytie. Vďačnosť, smerovanú nahor k Stvoriteľovi, ako k darcovi všetkého, čoho sa nám dostáva.

Nášmu svetu a dokonca ani sebe samým nepomôžu ľudia, naplnení depresiou, strachom, obavami a úzkosťou. Ani ľudia naplnení hnevom, nenávisťou, zlobou, nevraživosťou a pomstychtivosťou, pretože všetko toto sú ťažké negatívne emócie, ktoré budú nás samotných i náš svet iba zaťažovať a tlačiť nadol do ešte väčšej negativity.

Nášmu svetu i sebe samým pomôžu iba ľudia, naplnení harmóniou, radosťou, dôverou a vďačnosťou. Jedine s takýmto vnútorným naladením je možné zaujímať správne postoje k problémom spoločnosti a následne ich správnym spôsobom riešiť. Takýmto vnútorným naladením zároveň tkáme neviditeľné vlákno smerom k Svetlu, aby sme prostredníctvom neho mohli byť my osobne, ale i celá naša zem k Svetlu stále viac priťahovaní.

Nedajme sa teda strhnúť udalosťami a nedajme sa pohltiť ich negativitou. Nesnažme sa ale od nich ani natrvalo odrezať a izolovať, pretože sme tu preto, aby sme prežívali všetko, čo sa okolo nás deje, a týmto prežívaním má dozrievať naša osobnosť.

Staňme sa majstrami života, schopnými pohybovať sa v strede medzi uvedenými dvomi extrémami, riadiac sa princípom zlatej strednej cesty, na ktorej nech nás trvalo doprevádza harmónia, radosť, dôvera a vďačnosť.

A potom sa temnota začne strácať a Svetlo začne na zemi stále viacej žiariť.