Písanie o živote …

Naši pradávni predkovia mali pred príchodom Cyrila a Metoda svoj vlastný typ duchovnosti. Verili v niečo, čo sa dnes považuje za báje a kresťanstvom to bolo tvrdo potlačené.

Ale boli to naozaj báje? Kým boli v skutočnosti dávni slovanskí „bohovia“?

Všetkým nám je jasné, že ľudia v minulosti žili v úplne inom vzťahu k prírode, ako my dnes. Môžeme to vidieť trebárs na živote našich slovenských predkov spred sto rokov. A to samozrejme už ani nehovoriac o ľuďoch spred vyše tisíc rokov, čiže v období veľkej Moravy, o ktorom budeme hovoriť.

Pre vtedajších ľudí bola príroda prirodzeným partnerom. Bola im súperom, s ktorým bolo treba počítať a ktorého nebolo hodné podceňovať. Naši predkovia mali voči nej patričnú úctu, cítili k nej bázeň, ba dokonca až určitú posvätnosť.

No a práve prostredníctvom tohto svojho postoja začali časom nadobúdať schopnosť reálne vnímať vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním prírodného diania.

Iba my dnes si totiž myslíme, že v prírode sa všetko deje akosi samo od seba. Že po jari samo od seba prichádza leto, potom jeseň a zima. Že sám od seba prichádza dážď, vietor, atď.

To je ale omyl, pretože nič sa nedeje len tak samo od seba. Za všetkým týmto dianím stojí vedomá inteligencia, ktorá ho spravuje, riadi a udržuje.

Len si trebárs skúsme spomenúť na staré ľudové rozprávky. Nájdeme v nich množstvo zmienok o rôznych vílach, rusalkách, vodníkoch, škriatkoch, či iných bytostiach, takým, alebo onakým spôsobom spojených s určitým konkrétnym prírodným dianím.

Tieto bytosti však nie sú žiadnym výmyslom, ako sa my dnes domnievame. Sú v skutočnosti personifikáciou a zosobnením vedomej inteligencie, spravujúcej prírodné dianie, pretože naši predkovia ju mohli vnímať, komunikovať s ňou a čiastočne s ňou i spolupracovať.

Celkom prakticky to teda znamená, že trebárs vedomú inteligenciu, ktorú vnímali za spravovaním vodstva nazvali vodníkmi. Vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním rastlín a stromov nazvali elfami. Vedomú inteligenciu, stojacu za starostlivosťou o pôdu nazvali gnómami. Vedomú inteligenciu, schopnú hýbať pohoriami nazvali obrami, a tak ďalej, a tak ďalej.

Podstata duchovnosti našich slovanských predkov teda spočívala v uctievaní vedomej inteligencie, stojacej za prírodným dianím.

A ak sa pozrieme na prírodu, na jej nádheru, účelovosť a poriadok, na to, že v podstate umožňuje život človeka na Zemi musí nám byť jasné, že inteligencia za ňou stojaca môže byť len pozitívna. Že môže stáť jedine v službách Svetla!

Keď totiž čítame v evanjeliách, že bez Vôle Stvoriteľa nespadne na zem ani len lístoček zo stromu, tak je to práve táto vedomá inteligencia, stojaca za prírodným dianím, ktorá Vôľu Stvoriteľa vo svete prírody reálne naplňuje. Predstavuje to teda nespočetné množstvo verných služobníkov Najvyššieho, naplňujúcich v prírodnom svete jeho Vôľu.

Skúsme sa teraz pozrieť na niektorých konkrétnych týchto služobníkov, a pozrime sa na nich nie len z hľadiska slovanskej mytológie, ale aj s prienikom do mytológie starogermánskej, gréckej, či rímskej, pretože všetky tieto dávne národy mali svoje vlastné kontakty s onou vedomou inteligenciou a samozrejme, nazvali ju svojimi vlastnými menami. Pri hlbšom pozorovaní je ale zjavné, že tu vždy ide stále o to isté.

Najvyšším slovanským vládcom živlov bol hromovládny Perun, správca hromov, bleskov a búrok. Jeho obdobou v starogermánskej mytológii bol Thor. V gréckej mytológii zase Zeus a v rímskej Jupiter.

Najvyšší vládca sveta prírody, nazvaný rôznymi národmi rôznymi menami mal svoje sídlo na určitej hore. V starovekom Grécku sa volala Olymp, zatiaľ čo starí Germáni ju nazvali Valhalla.

Ale vráťme sa naspäť k slovanským menám vládcov najrozmanitejšieho prírodného diania. Tak napríklad Svarog bol vládcom Slnka a ohňa, čiže vedomou inteligenciou, stojacou za spravovaním Slnka a ohňa.

Morena bola vládkyňou zimy a smrti.

Vesna vládkyňou jari, mladosti a života. Zaháňala Morenu, oživovala zamrznutú prírodu a prinášala sviežu zeleň.

Devana bola Perúnovou dcérou a vládla svetlu nebeskému i svetlu pozemskému.

Vo svete vedomej inteligencie prírody však vládlo určité hierarchické usporiadanie. Začínalo to od spravovania najmenších rastlín, potom stromov, pohorí a pokračovalo to cez správu živlov, až po správu tých najväčších celkov. A tak existuje napríklad i vedomá inteligencia, ktorá má na starosti planétu Zem a nazýva sa Erda, alebo inteligencia, spravujúca Mesiac, nazvaná Luna.

Staroveké národy však prostredníctvom svojho jemnejšieho zrenia dospeli ešte k vyššiemu poznaniu. A síce, že určitý druh vedomej inteligencie stojí i za spravovaním všetkých vysokých a ušľachtilých cností.

Tak napríklad starovekí Gréci nazvali inteligenciu, stojacu za spravovaním cnosti múdrosti Pallas Athénou. Inteligenciu, stojacu za spravovaním cnosti cudnosti Artemis. Inteligenciu, stojacu za spravovaním cnosti vernosti a materstva Héra, a tak ďalej, a tak ďalej.

Dávne národy teda neuctievali iba vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním prírodného diania, ale aj inteligenciu, stojacu za spravovaním vysokých a ušľachtilých cností. A tieto skutočnosti, či už priamo, alebo nepriamo kládli na stúpencov tohto typu duchovnosti požiadavku zachovávať vysoké a ušľachtilé cnosti vo svojom každodennom živote. V podstate tu teda išlo o všestranný osobnostný rast jednotlivcov prostredníctvom rozvíjania ušľachtilých cností.

Máte dojem, že všetko toto sú iba nejaké výmysly, ktorých reálne potvrdenie nie je možné nikde nájsť? Ak áno, tak sa mýlite, pretože o týchto skutočnostiach existujú dokonca historické písomné zmienky. V určitých kľúčových momentoch dejín totiž vyššie zmienená inteligencia zasahovala celkom reálnym a viditeľným spôsobom do vývoja vecí ľudských. Uveďme si konkrétne príklady:

V evanjeliách môžeme nájsť príbeh o tom, ako sa učeníci plavili s Ježišom v loďke po mori a on zaspal. Po čase sa strhol vietor a začali sa vzdúvať veľké vlny, až hrozilo, že sa loďka potopí. Vtedy prišli učeníci za Pánom a riekli: „Pane, ty si tu spíš a nedbáš o to, že hynieme“. A Pán vstal, pohrozil vetru i moru, takže okamžite nastala veľká tíšina.

Príbeh popisuje zázrak, ale my dnes môžeme poznať charakter tohto zázraku, ktorý nebol ničím iným, ako vedomou komunikáciou s inteligenciu, stojacou za spravovaním živlu vetra a mora. A táto inteligencia, stojaca v službách Stvoriteľa musela okamžite uposlúchnuť príkaz toho, kto sám priamo od Stvoriteľa na Zem prišiel.

Alebo ďalší príklad z Biblie, a síce prechod Izraelitov cez Červené more, keď prešli jeho stredom suchou nohou a ako je napísané: „voda stála ako múr po ich ľavej i po ich pravej strane“.

Ide tu opäť o krásnu ukážku toho, ako inteligencia, nachádzajúca sa za prírodným dianím ochraňovala národ, ktorý bol povolaný k priamej službe Stvoriteľovi.

Alebo ešte iný príklad z našej najaktuálnejšej súčasnosti. Je tomu pár rokov dozadu, kedy ázijské krajiny zasiahla vražedná vlna cunami, ktorá mala na svedomí tisíce ľudských životov. Ba šlo to dokonca až do desiatok tisícov.

Zaujímavé ale je, že všetky voľne žijúce zvieratá sa dokázali včas vzdialiť do bezpečia, takže sa im nič nestalo. A tak paradoxne, ten najmenší slimáčik sa bezpečne plazil pár centimetrov od miesta, kam až dosiahla vražedná prívalová vlna, ktorá mala na svedomí tisíce ľudských životov.

Prečo sa zvieratá zachránili, ale ľudia nie? Pretože zvieratá majú svoje spojenie s inteligenciu, stojacou za spravovaním prírodného diania a tá ich včas varovala a dala im presne vedieť, koľko stoviek metrov od pobrežia sa nachádza bezpečná zóna.

A táto inteligencia by samozrejme varovala aj ľudí, keby boli čo i len trochu otvorenejší. Ale žiaľ, ľudia sú predsa realisti! Ľudia predsa neveria v žiadne povesti, bájky a rozprávky! A preto títo racionálni ľudia dnešnej doby museli vlastnými životmi zaplatiť za svoju nevieru.

Alebo sa pozrime trebárs na liečivé rastliny, ktoré každodenne používame. Myslíte si, že ich liečivé účinky boli objavené iba náhodne?

Vôbec nie? Toto poznanie k nám prišlo prostredníctvom vnímavých jedincov, schopných komunikovať s inteligenciu, stojacu za spravovaním prírodného sveta, ktorá im prezradila, aké konkrétne rastliny majú liečivé účinky na ten, alebo onen ľudský neduh.

A ďalších, podobných príkladov by sa dalo samozrejme uviesť ešte oveľa viac.

Čo dodať na záver? Snáď iba to, čo kedysi riekol Kristus: „Ak by ste mali viery čo i len ako horčičné semienko a povedali by ste tejto hore: vstaň, zdvihni sa a vrhni sa do mora, veru hovorím vám, stane sa tak!“

Ak sa ale takéto a im podobné veci dnes na zemi nedejú, neznamená to, že by sa diať nemohli. Znamená to iba, že ľuďom chýba podobná viera. Ľudia totiž nemajú ani len za máčny máčik skutočnej a pevnej viery v Stvoriteľa, a už vôbec nie vieru v nejakú vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním prírody, ktorá je však práve tu na zemi schopná vo svete prírodného diania reálne naplňovať Vôľu Najvyššieho, v určitých zlomových momentoch rovnajúcu sa zázrakom.

A preto realistickí ľudia dneška majú iba svoje vlastné zázraky. Zázraky svojho rozumu, vedy a techniky, ktoré sú však žiaľ iba úbohou náhradou toho, čo by bol človek na Zemi schopný vykonať prostredníctvom svojej pravej a pevnej viery v Pána a za podpory, pomoci a spolupráce vedomej inteligencie, stojacej za spravovaním prírodného diania.