Písanie o živote …

Sme ľuďmi, alebo len živočíchmi? Ak ale sme ľuďmi, musíme svoj život naplňovať ľudskými hodnotami. Tie však v nás môžu vzniknúť a plne sa prejaviť jedine prostredníctvom nášho spojenia so Svetlom, v ktorom sú všetky pravé hodnoty ľudskosti obsiahnuté.

Kto sa preto o toto spojenie snaží, približuje sa svojim snažením k méte pravého človečenstva. Kto sa však o toto spojenie nesnaží, tým vo väčšine prípadov hýbu iba nízke, živočíšne hodnoty, pretože ho nemá čo ťahať nahor.

No a práve modlitba je jednou z ciest, ako spojenie so Svetlom nadviazať, udržovať a rozvíjať.

Na hodinách náboženstva sme sa svojho času učili, že anjeli v nebi neustále chvália Stvoriteľa. Že mu dňom i nocou spievajú jasavú pieseň chvály.

Priznám sa, že vtedy sa mi to zdalo ako čosi nudné. Dnes však už viem, alebo aspoň tuším, že je to tá najnádhernejšia vec, ktorú môže akákoľvek bytosť vo stvorení vykonávať a že dokonca i človek tu na zemi je schopný dosiahnuť toho, čo anjeli v nebi. Že je schopný chváliť, velebiť a uctievať Pána takpovediac dňom i nocou.

Ako je to možné a čo vlastne bolo myslené onými anjelskými chorálmi, znejúcimi nepretržite ku cti Pána?

Tou piesňou a tým chorálom nie je nič iného, ako radostný čin! Tvorivé budovanie, naplnené radosťou, ktorá nasmerovaná k Stvoriteľovi úplne spontánne prerastá v akúsi pieseň chvály.

Anjeli v nebi teda chvália, vzývajú a uctievajú Stvoriteľa svojou tvorivou aktivitou! Svojimi radosťou naplnenými činmi! Svojou radostnou tvorivou prácou, podporujúcou celé stvorenie! A tejto nádhernej méty môže dosiahnuť i človek.

Akým spôsobom?

Kľúčom je radosť! Naša radosť z nejakej činnosti. Z činnosti, ktorú radi robíme.

Každý z nás určite prežíva počas dňa mnoho radostí. Vôbec nemusí ísť o radosti nejako extrémne a výnimočné. K nášmu účelu celkom dobre postačia i tie drobné, jednoduché a obyčajné. Môže to byť trebárs radosť z toho, že sa zobudíme do krásneho slnečného dňa. Radosť z prechádzky v prírode, radosť zo stretnutia s priateľom, radosť z možnosti dobre si odpočinúť po celodennej námahe, a tak ďalej, a tak ďalej.

No a vo chvíli, keď budeme prežívať podobnú radosť, pokúsme sa ju nasmerovať k Výšinám. Pokúsme sa ju pretaviť do vďačnosti. Pokúsme sa ju pretvoriť v spontánne vzývanie, uctievanie a velebenie Stvoriteľa.

Mnohí veriaci sa napríklad zvyknú modliť pred jedlom. Modliť sa buď slovami, alebo vo svojom vnútri. Môžeme však vyskúšať aj iný, vyššie popísaný spôsob modlitby. Môžeme sa pokúsiť povýšiť na modlitbu samotný proces jedenia. Môžeme totiž pretvoriť v modlitbu chvály a vďaky náš pôžitok, ktorý pociťujeme pri dobrom jedle. Ak to dokážeme, môžeme sa potom takýmto spôsobom modliť už tým, že jeme, pretože sme boli schopní pretaviť v živú modlitbu ten najprirodzenejší úkon, ktorý nám spôsobuje pôžitok a radosť.

Alebo iný príklad: kedysi bolo u našich predkov dobrým zvykom pomodliť sa pred zahájením nejakej činnosti. Sedliaci sa modlili pred tým, ako začali kosiť lúku, alebo pred žatvou. My však, na základe spomínaného príkladu s jedlom skúsme vytvoriť modlitbu chvály a uctievania Pána z práce samotnej. A skúsme to s takou prácou, ktorá je pre nás pôžitkom a robí nám radosť.

Kristus kedysi povedal: Dvaja budú ležať na jednej posteli. Jeden však bude vzatý a druhý sa ponechá. Dvaja budú pracovať vedľa seba na poli. Jeden však bude vzatý a druhý sa ponechá.

Navonok sa teda môže zdať, že dvaja ľudia vykonávajú úplne rovnakú činnosť. Z duchovného hľadiska ale záleží na tom, kam až a do akej výšky sú schopní posunúť vo vlastnom vedomí svoj vzťah ku všetkému, čo činia. Lebo práve tento vnútorný posun vo vedomí je činiteľom, ktorý dáva zdanlivo navonok rovnako vykonávanej činnosti vnútorne úplne iný rozmer. V našom prípade rozmer modlitby. Toto je tá najvyššia hodnota, ktorú je človek vôbec schopný prepožičať svojmu jednaniu.

Ide teda naozaj relatívne o jednoduchý spôsob, akým môžeme takmer zo všetkého, čo robíme sformovať modlitbu a takto vytvoriť z celého svojho bytia jedinú veľkú a nepretržitú bohoslužbu. Lebo žiaľ, pre ľudí všetkých vierovyznaní a náboženstiev spravidla časom pomaly, ale isto zovšednieva to, čo nazývajú bohoslužbou, zatiaľ čo všetci duchovne usilujúci bez výnimky sú v skutočnosti povolaní k tomu, aby naopak práve zo všednosti vytvorili bohoslužbu. Aby zo všetkého, aj z toho najjednoduchšieho a najvšednejšieho čo činia vytvorili prirodzenú modlitbu, stúpajúcu ako chvála k Stvoriteľovi. Aby každým svojim pohybom, každým svojim nadýchnutím a celým svojim bytím uctievali Pána. Aby sa jednoducho naozaj stali takými, ako anjeli v nebi. Aby dňom i nocou chválili Boha celým svojim bytím a všetkými svojimi radosťou naplnenými činmi. Lebo v skutočnosti modlitba nemá byť iba nejakým úkonom, pre ktorý si počas dňa vyhradíme čas. V skutočnosti je modlitba životom a bytím samotným!

A kľúčom k nej je radosť! Pre materialistu je samotná radosť najvyšším ideálom. Hľadá v nej iba svoje vlastné uspokojenie. Je to teda niečo samoúčelné a v konečnom dôsledku egoistické.

Pre duchovne založeného človeka sa však radosť nemá stať cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom, alebo impulzom k symfónii chvály, oslavujúcej Stvoriteľa. Má sa mu stáť podnetom k velebeniu, vzývaniu a uctievaniu Najvyššieho.

Z tohto dôvodu zostávajú materialisti, i ostatní nevedomí ľudia vo všetkých svojich radostiach nesmierne chudobní, zatiaľ čo radosť, vedome pretvorená v modlitbu chvály a vďaky Najvyššiemu môže učiniť človeka v istom zmysle rovného anjelom v nebi. Anjelom na nebesách, ktorých práve pre ich život v ustavičnej modlitbe smerovanej k Pánovi všetkých svetov zaplavuje v nevyhnutnom spätnom prúdení blažené šťastie vedomia blízkosti Božieho majestátu. Svojim posväteným bytím, pretvoreným v modlitbu sú požehnaním pre celé stvorenie a preto sa nad nimi ustavične vznáša požehnanie ich Pána a Boha. A túto vznešenú métu môžu a majú dosiahnuť i ľudia na zemi, aby konečne aj na nej bolo tak, ako v nebi.

A ešte jedna dôležitá vec na záver pre všetkých tých, ktorí sa pokúsia pretvoriť vlastné bytie v trvalú modlitbu. Tak, ako nie je správne a neviedlo by k ničomu dobrému vynucovať si čistotu svojho vnútorného života rozumovým úsilím, tak isto by nebolo dobré usilovať sa o trvalú modlitbu čisto rozumovou sebakontrolou. Nie je teda na to potrebné vôbec ustavične vedome myslieť pri každej našej činnosti a pri pociťovaní každej radosti. To by bolo čisto rozumové a spútavajúce.

Naozaj postačí jedno vážne a silné vnútorné rozhodnutie! Rozhodnutie ducha, prostredníctvom ktorého sa od tejto chvíle zmení každý náš radostný čin v modlitbu chvály a uctievania Najvyššieho. Týmto spôsobom sa potom bude náš duch modliť aj bez toho, že by sme si toho museli byť neustále vedomí.

Celkom teda postačí, keď si iba z času na čas, ak ku tomu pocítime vnútorný popud povieme: Nech každá radosť, ktorú dnes prežijem, každý radostný čin, ktorý dnes vykonám, nech sa každé moje dnešné nadýchnutie a každý môj pohyb stanú živou modlitbou vďaky a chvály Najvyššiemu. Modlitbou velebenia, uctievania a vzývania Pána, ktorý mi toto všetko dovoľuje prežívať prostredníctvom daru vedomého bytia v jeho nádhernom stvorení.

A potom sa nám bude čoraz častejšie stávať, že si čisto spontánne, nechtiac a sami od seba uvedomíme, že sa modlíme. Že sa modlíme, avšak inak, ako doposiaľ! Uvedomíme si totiž, že sa modlíme samotnou činnosťou, ktorú vykonávame.

A potom prídu chvíle, náhle a neočakávané, kedy pocítime blažené šťastie. Kedy nás zdanlivo bezdôvodne zaplaví radosť a hlboký mier. A práve táto radosť, tieto chvíľky neočakávaného, tichého šťastia sú pozemským odleskom tej radosti a toho šťastia, ktoré pociťujú anjeli v nebi, nad ktorých hlavami sa priam hmatateľne vznáša požehnanie veľkého Boha. A toto požehnanie dobrotivého a vševládneho Boha sa môže vznášať i nad nami! I nad celým ľudstvom! I na celou Zemou! Nech je požehnaný ten čas!