Písanie o živote …

Táto vec je otázkou priorít. A síce v tom zmysle, či chceme byť slobodní a nezávislí, alebo naopak, zotročení dnešnou materialistickou dobou a jej hodnotami. Dosiahnuť skutočnej slobody je však možné len vtedy, keď sa usilujeme o hodnoty ducha.

Hovorí sa totiž, že kto nehľadá slobodu ducha, zostáva otrokom, i keby bol kráľom. Z toho ale na druhej strane vyplýva, že kto by bol hoci aj otrokom, je v skutočnosti slobodným, ak našiel slobodu ducha.

Priemerný súčasník je však zväčša otrokom hmoty. V tomto druhu otroctva zotrváva po celý svoj život a nakoniec v ňom aj zomiera. Ale váha hmotných nárokov a potrieb ťažko dolieha i na ľudí, usilujúcich sa o hodnoty duchovné.

Ako sa majú s týmto tlakom vysporiadať? Ako majú reálne žiť? Ako môžu oslobodiť seba a svoju rodinu od útlaku daní, zloženiek, stálych platieb a iných položiek? Ako sa dá nájsť spôsob, aby sa krásne slová o duchovnej slobode stali naozaj realitou?

Za súčasného spoločenského systému sa to javí ako niečo nerealizovateľné. Je možné predstaviť život trebárs na Novom Zélande niekde na samote, v súlade s prírodou a bez veľkej byrokracie.

Svojím spôsobom môže byť slobodný trebárs človek na ulici, ktorému nemá v podstate nikto čo vziať. Ale to je dosť nepohodlné. A navyše je tu riziko, že celý vnútorný život sa za takejto situácie môže scvrknúť na túžbu po teple, jedle a možnosti umyť sa. Že by si niekto vybral takéto niečo úplne dobrovoľne, nie je asi veľmi pravdepodobné.

Ľudia by si mali uvedomiť, že miera ich vonkajšej slobody sa odvíja od vnútornej slobody ich ducha. Ak je človek duchovne neslobodný, ak utláča svojho ducha tým, že ignoruje jeho túžbu po duchovných Výšinách, ak neusiluje o duchovné hodnoty a o život v súlade s nimi, za takéhoto stavu vlastného duchovného zotročenia ho nevyhnutne stíha zotročenie hmotné, a to v najrozličnejších formách a podobách.

Iným spôsobom podlieha hmotnému otroctvu chudák a núdzny a iným spôsobom zase majetný a bohatý. Núdzny je zotročovaný a zväzovaný nedostakom, zatiaľ čo majetného zotročujú jeho premrštené hmotné potreby, kvôli ktorých uspokojovaniu už nemá čas na nič iného. Iba ten, kto nastúpil cestu k slobode ducha, iba ten sa ocitá na ceste oslobodenia sa od otroctva hmoty a hmotných potrieb.

Ako sa k tomu ale postaviť čisto prakticky? Ako to uviesť do každodenného života?

Nie je to zložité. Človek musí zmeniť iba uhol pohľadu. Ak totiž dovtedy žil na zemi tak, že pre neho boli prvoradé hlavne materiálne a hmotné záujmy, mali by sa pre neho stať prvoradými predovšetkým záujmy jeho ducha. Záujmy vzostupu jeho ducha, spočívajúce v preferovaní duchovných hodnôt a v poznávaní duchovných právd.

Takýto človek bude mať samozrejme aj svoje hmotné potreby tak, ako doposiaľ, ale nebudú tak ako doposiaľ pre neho všetkým. Ich naplňovanie sa nestane stredobodom jeho života, ale iba prostriedkom k tomu, aby mal zabezpečené základné potreby a mohol sa duchovne rozvíjať.

Týmto spôsobom potom nečakane odpadne mnoho vecí, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujeme, ale za ktorými sa pachtia ľudia zameraní iba na hmotu, pretože si myslia, že bez naplňovania množstva, dokonca až nezmyselných potrieb by nebol ich život taký plný a kvalitný.

Ale keby hoci aj získali všetky poklady sveta, zostanú vnútorne prázdnymi a nenaplnenými, pretože prázdnotu ich duše nedokáže zaplniť nič, čo je hmotné.

Kto však naozaj vážne vykročí na cestu vlastného duchovného vzostupu, ten napodiv začne veľmi rýchlo získavať všetko, čo z materiálneho hľadiska potrebuje k svojmu plnohodnotnému životu, pretože jeho snaha o duchovné hodnoty mu umožní rozpoznávať, čo je pre neho z hmotného hľadiska naozaj potrebné a čo je už nadštandard a zbytočný prepych. Človek jednoducho odmietne byť otrokom svojich vlastných potrieb.

A jeho nenáročný prístup k životu bez prehnaných potrieb mu následne daruje slobodu, ktorú mnohí ľudia dnešnej doby nemajú, pretože podľahli konzumnému spôsobu života a dali si nahovoriť, že potrebujú množstvo vecí, v skutočnosti absolútne nepotrebných.

Popri ostatných cnostiach o duchovné hodnoty usilujúceho človeka sú totiž skromnosť a nenáročnosť v potrebách práve tými duchovnými cnosťami, ktorých nadobudnutie môže darovať človeku dnešnej doby takú výraznú mieru osobnej slobody, o akej súčasní otroci hmoty nemajú ani len tušenia. A to pri rešpektovaní všetkých základných, ale zbytočne nepremrštených potrieb dnešného moderného človeka.