Písanie o živote …

Po rokoch komunistického režimu k nám zavítala sloboda. Veľké problémy v rôznych oblastiach spoločenského života však spôsobuje pokrivené chápanie tohto pojmu, ktorý si mnohí zamenili za svojvoľnosť. Za možnosť robiť si čo chcem.

No a žiaľ, takéto nezrelé a nesprávne uchopenie pojmu sloboda sa veľmi negatívnym spôsobom premietlo i do celkovej atmosféry na našich školách a prejavilo sa úbytkom úcty a rešpektu k autorite učiteľa, vychovávateľa, ale i rodiča.

Pojem slobody, osobnou nezrelosťou prekrútený v svojvoľnosť a nezdravý demokratizmus má u mládeže všetkých vekových kategórií za následok vzrast neúctivosti, ba niekedy až arogancie k dospelým, ktorí by pre nich mali byť vždy určitou prirodzenou autoritou.

S dospievajúcou mládežou bývali samozrejme problémy stále, v každom spoločenskom systéme, avšak dnes, z hľadiska vyššie uvedených, negatívnych faktorov sa situácia stáva takmer neúnosnou. Prejavuje sa to tak, že vyučovanie vo vyšších ročníkoch základných škôl sa pre mnohých učiteľov stáva doslova utrpením. Rušitelia poriadku a disciplíny sú si totiž veľmi dobre vedomí svojej beztrestnosti a nepostihnuteľnosti, a títo jedinci strhnú svojim zlým príkladom mnohokrát i slušných žiakov, ktorí nakoniec robia veci, aké by sami od seba nikdy nerobili. Na školách rastie agresivita, arogancia, neúctivosť a neprístojné chovanie žiakov, ktorí niekedy doslova terorizujú učiteľov. Ide o jav, ktorý pred takými dvadsiatimi, alebo tridsiatimi rokmi vôbec neexistoval. V tých časoch to bolo niečo nemysliteľné.

Žiaľ, honba rodičov i celej spoločnosti iba za peniazmi a hmotným prospechom, rôzne nevhodné modely spoločenského správania s týmto fenoménom súvisiace, ktoré deti vidia a vnímajú v každodennom živote, nevhodné vzory a celkový, prázdny, povrchný a konzumný spôsob života, ktorý je im podsúvaný vo filmoch, na internete a podobne, toto všetko spolu urobilo svoje a veľmi negatívnym spôsobom sa odrazilo na chovaní mladej generácie.

Chýbajú pozitívne vzory, chýba výchova k zodpovednosti – deťom sa až príliš hovorí o ich právach, ale už menej o ich povinnostiach. Chýba výchova k prirodzenej úcte k autorite dospelého, ktorú spochybnila nezdravá demokratizácia, chýbajú vysoké hodnoty a ušľachtilé ciele, ku ktorým majú byť deti vedené. Jednostranne sa kladie dôraz iba na rozvoj vzdelanosti, pričom sa zabúda na zodpovedajúci rozvoj citovo emocionálneho rozmeru osobnosti dieťaťa, a tak ďalej, a tak ďalej.

Aké kroky treba urobiť zlepšeniu tejto situácie? Ako na deti správnym spôsobom výchovne pôsobiť tak, aby sa stali opäť deťmi, spontánne a prirodzene cítiacimi a prejavujúcimi úctu k autorite dospelého – k autorite rodiča, učiteľa a vychovávateľa?

Deti musia byť vedené a vychovávané v duchu pravej lásky! No a najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť.

Pravá láska nedbá na to, čo sa druhému páči, čo je mu príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť len podľa toho, čo mu prospieva. Nezáleží, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.

A ak niekto nemôže dôjsť inak k rozpoznaniu správneho od nesprávneho, treba ho aj pokarhať! Tým mu preukážeme službu. Len pri tom musí vládnuť spravodlivosť a nie svojvoľnosť, lebo pravú lásku nemožno oddeliť od spravodlivosti.

Nemiestna ústupčivosť by totiž znamenala pestovanie chýb a ďalšie klesanie po šikmej ploche. Bolo by takéto niečo naozaj láskou?

Uplatňovanie spravodlivého princípu pravej lásky, ktorá je aj prísna a aj karhá ak je to nevyhnutné, práve tento princíp by sa mal stať základným kameňom na ceste k zdravému a správnemu formovaniu osobností detí. A to nie len na našich školách, ale samozrejme v prvom rade a predovšetkým v rodinách.

Jednoduchý vzorec pre správnu výchovu detí a mládeže teda znie: Pravá láska + pravé hodnoty = pravý človek.

Z tohto vzorca však vyplýva, že ak rodičia, učitelia a vychovávatelia s deťmi nejednajú v pravej láske a sami nevedia, aké sú pravé hodnoty, tieto hodnoty nerešpektujú a deti k nim nevedú, potom je výsledok práve taký žalostný a biedny, aký nám ukazuje chovanie dnešnej mladej generácie.

Áno, je to tak, práve v chovaní deti a mládeže môžeme ako v zrkadle uvidieť svoju vlastnú tvár. Tvár nás rodičov, učiteľov a vychovávateľov, tvár celej našej spoločnosti, ktorá nežije v skutočnej, spravodlivej láske ľudí k ľuďom, nevie čo sú pravé hodnoty, ani o ne neusiluje. Ak sa to však nezmení, bude naša mládež čoraz horšia a nezvládnuteľnejšia, pretože ona je iba obrazom a zrkadlom nás samotných.