Písanie o živote …

Pred mnohými stáročiami existovala ríša zvaná Atlantída. Od ostatného sveta bola zo všetkých strán oddelená oceánom, čo malo za následok jej prirodzenú izoláciu. Atlantída žila svojim vlastným životom, ktorý sa vyznačoval mimoriadne hlbokým prienikom do poznania tajomstiev prírody.

Nie však v zmysle súčasného vedeckého chápania a bádania, ale v schopnosti vnímania neviditeľných síl, alebo lepšie povedané bytostí, stojacich za prírodou a prírodu spravujúcich a ovládajúcich.

Príroda a všetko dianie v nej totiž nefunguje samo od seba, akoby sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, ale za jej činnosťou stojí celkom určitý druh inteligencie.

Stoja za ňou určité bytosti – bytosti prírody, ktoré sú úzko špecializované na celkom konkrétne činnosti a deje, prebiehajúce v prírodnom dianí. Existujú bytosti vzdušné, bytosti vodné, bytosti starajúce sa o pôdu, horniny a formovanie Zeme, bytosti starajúce sa o rastliny, stromy, kvety a podobne.

Za tým, čo my nazývame príroda a čo sa nám zdá, že funguje akosi samočinne, sa skrýva ten najčinorodejší život, v ktorom má každá z jednotlivých prírodných bytostí presne vymedzený okruh vlastnej činnosti a túto činnosť vykonáva verne, oddane a dokonalo. Ich pôsobenie je preto také dokonalé, lebo nemajú svoju vlastnú vôľu, ale sú vo všetkom podrobené Vôli Vyššej.

Praktickým dôkazom vernej, harmonickej súčinnosti a vzájomného spolupôsobenia všetkých prírodných bytostí je nádhera prírody a jej dokonalé fungovanie.

O tomto všetkom vedeli dávni Atlantíďania a ich prienik do tohto poznania bol taký veľký, že dokázali komunikovať a dorozumievať sa s prírodnými bytosťami. Dokázali s nimi vedome spolupracovať.

Výsledkom ich spolupráce, okrem iného, boli napríklad mnohé nádherné a veľkolepé stavby. Pri ich výstavbe bytosti prírody pomáhali s premiestňovaním ťažkých kamenných kvádrov, či iných stavebných prvkov, ktoré by bolo ťažké premiestniť, alebo s nimi vôbec pohnúť i pri súčasnom vedecko technickom pokroku.

Takýto bol teda život v Atlantíde. Z nášho pohľadu možno trochu drsnejší, ale harmonicky sa zachvievajúci s prírodou a vedome spolupracujúci s bytosťami, spravujúcimi prírodné dianie. V tom spočívala veľkosť a múdrosť Atlantídy.

Potom však nadišla nová epocha v období vývoja Zeme a do krajiny, až doteraz oddelenej od ostatnej civilizácie oceánom, začali postupne prichádzať cudzinci. Začali sem prichádzať ľudia z iných krajín.

Pre Atlantíďanov to bola výzva. Výzva k tomu, aby svoju múdrosť a svoje veľké poznanie začali sprostredkovávať iným. Aby prakticky celý svet a celú vtedajšiu ľudskú civilizáciu posunuli práve prostredníctvom svojho nebývalého vedenia omnoho ďalej.

Žiaľ nestalo sa tak, ale došlo k pravému opaku. Z ľudí, ktorí ku ním prichádzali si urobili doslova otrokov a oni sami sa dali vyhlásiť za bohov. Svoju prevahu nevyužili ku podpore a pomoci iným, ale ku nadvláde nad inými a k ich zneužívaniu.

V tomto bol však skrytý začiatok ich klesania a nasledujúci, nevyhnutný pád. Klesania najprv neviditeľného a duchovného. A to sa napokon zhmotnilo a prejavilo i navonok potopením Atlantídy. Kvôli tomuto teda zanikla bájna civilizácia, ktorá svoju múdrosť nechcela dávať a ňou pomáhať, ale ktorá sa prostredníctvom nej snažila ovládať a podmaňovať si.

V zákonoch univerza však platí, že iba tomu, kto dáva dobro, múdrosť a pomoc, sa môže dosať dobra, pomoci a pozdvihnutia. Ak však šíri zlo, nespravodlivosť a útlak, jemu samému sa napokon dostane zla, bolesti, trpkosti a nakoniec i zničenia.

Taký je železný a spravodlivý Zákon, votkaný do chodu univerza. Na základe neho musí raz každý zožať presne to, čo sám rozsieval. Či už ide o jednotlivca, alebo hoci aj o celý národ, či civilizáciu.

A teraz obráťme svoj zrak do prítomnosti. Aj dnes existujú vo svete národy a štáty, ktoré majú nad ostatným výraznú finančnú, ekonomickú, technologickú a materiálnu prevahu. Aj dnes, po stovkách, ba tisícoch rokoch sa však história stále opakuje, pretože tí, čo stoja v určitom smere vyššie ako ostatní, nevyužívajú to, čo majú ku prospechu, pomoci a pozdvihnutiu druhých, ale naopak, k ich ovládnutiu, zotročeniu a podmaneniu. Ani nie v tak dávnej dobe k tomu dochádzalo hrubou vojenskou silou (viď koloniálna nadvláda, alebo prvá a druhá svetová vojna), kým dnes sa tak deje sofistikovanejším spôsobom. A síce, prostredníctvom peňazí a kapitálu.

Železný Zákon spätného účinku, podľa ktorého musí napokon každý zožať presne to, čo zasieva však platí rovnako dnes, ako pred tisícročiami. V účinkoch tohto Zákona musí postupne upadať a smerovať k záhube každý národ a každá civilizácia, ktorá jedná nesprávnym spôsobom.

Náš svet a naša civilizácia, založená na zneužívaní, využívaní, podmaňovaní a ovládaní iných sa postupne potápa presne tak, ako kedysi bájna Atlantída a tento dej je čoraz očividnejší. Naozaj iba slepí to nevidia a nevnímajú. Náš svet slepo smeruje k osudu bájnej Atlantídy! Smeruje k úplne rovnakému zničeniu a záhube, ak si to včas neuvedomí a nevynasnaží sa zmeniť a tým svoj pád zastaviť.

Zastaviť úpadok je však možné iba zásadnou vnútornou i vonkajšou premenou! Zásadnou premenou k lepšiemu! Zmenou hodnôt! Zámenou zhubnej túžby po ovládaní, zisku, moci a snahy o podmanenie za úsilie o pomoc, podporu, spoluprácu a veľký, všeobecný, celosvetový prospech. Nie len slovne proklamovaný, ale skutočný!

Ozajstný celosvetový prospech bez nadradených a podradených, bez ľudí prvej, druhej, alebo dokonca tretej kategórie, ako to napríklad naznačuje i v súčasnosti tak zaužívaný termín „tretí svet“. V skutočnosti však niet nijakého prvého, druhého, ani tretieho sveta! Je len jeden svet, a ten buď spoločne povznesieme, alebo potopíme.

Zostáva iba dúfať, že je ešte čas zastaviť súčasné rýchle klesanie a za ním nevyhnutne následujúci pád. A preto osobná zmena hodnotového systému každého jednotlivého človeka má v dnešnej kritickej dobe omnoho väčší význam, ako by sa snáď mohlo na prvý pohľad zdať. Lebo napokon naozaj iba pár jednotlivcov môže rozhodnúť o tom, či sa miska váh preváži na jednu, alebo na druhú stranu. Či preváži súčasné sebectvo, a teda zničenie, alebo dobroprajnosť a s ním spojená záchrana a nová nádej.