Písanie o živote …

Pravda s veľkým „P“ je len jedna jediná a všetko čo jestvuje povstalo z tejto Pravdy. A povstal z nej aj človek, čoho dôsledkom je, že jej pečať nesie vo svojom duchu. V našom duchu, čiže v našom skutočnom, pravom, najvnútornejšom „ja“ nesie každý z nás nezmazateľne vryté povedomie o Pravde.

Okrem ducha má však človek i rozum, ktorý mu bol darovaný na uľahčenie života v hmote. Ak sa ale ľudia spoliehajú predovšetkým a len a len na svoj rozum, napokon stratia kontakt so svojim duchom. Stratia kontakt so svojim najvnútornejším „ja“, v ktorom však i naďalej prebýva oná spomínaná pečať Pravdy, ako driemajúci a nevyužitý predpoklad. Ako neomylný barometer pre rozpoznanie všetkého toho, čo je pravdivé.

Ak chcú ľudia hľadať a snažiť sa pochopiť Pravdu svojim rozumom tak, ako je tomu dnes, vznikne na ňu mnoho názorov a sformuje sa mnoho vierovyznaní, pričom nič z toho nebude to pravé.

Skutočnú Pravdu totiž dokážeme rozpoznať a nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme spojiť so svojim duchom. Ak dokážeme dať priestor svojmu duchu, a to prostredníctvom citu. Lebo cit je rečou ducha. Cez cit, pokiaľ nám ho neprekrýva a nekalí rozum, sme schopní jasne vnímať, chápať a rozpoznávať všetko to, čo pochádza a prichádza z Pravdy.

Túžbu nájsť Pravdu a schopnosť rozpoznať Ju nesie teda v sebe každý človek. Iba ju musí znovu „oprášiť“ a nesmie sa pritom dať miasť vlastným rozumom.

Všetko, čo ku nám prichádza by sme teda mali vždy konfrontovať so svojim najvnútornejším cítením, pochádzajúcim z Pravdy, a preto aj schopným Pravdu rozpoznávať.

Takto však žiaľ väčšina z nás nejedná z dvoch dôvodov:

Buď ide o duchovnú lenivosť, na základe ktorej je pohodlné prijímať rokmi osvedčené, cudzie názory a nepreverovať si ich svojim vlastným, najvnútornejším cítením. Nepreverovať a neskúmať, či s nimi môžeme vnútorne bezvýhradne súhlasiť.

Alebo potom je to naše podliehanie rozumu, naše spútanie tým, čo sme sa naučili, ktoré nám znemožňuje vnímať a potláča naše čisté cítenie.

Obe tieto príčiny však znižujú hodnotu osobnosti človeka, ktorý sa nevyužívaním predností ducha stáva vo stvorení menejcenným. Menejcenným a neschopným kráčať po správnej ceste života, a tak naplniť zmysel vlastného bytia na zemi. Takýmto spôsobom potom premrhávame svoj pozemský život, pretože iba náš duch, iba vrúcnosť nášho živého cítenia nás môžu viesť správnym smerom a učiniť náš život na zemi naozaj plnohodnotným.

Pamätajme preto, že plnohodnotnou ľudskou bytosťou je len človek citu. Je ňou citový človek, ktorý sa riadi predovšetkým svojim cítením. Zároveň ale používa aj svoj rozum, ale nedovolí, aby rozum uchvátil celú jeho osobnosť, rozkazoval jej a tým ju degradoval tak, ako sa to deje dnes.