Písanie o živote …

Ak nás niekto udrie po jednom líci, máme mu nastaviť aj druhé. Takéto odporučenie nám zanechal Ježiš. Zaujímavé však je, že on sám sa podľa neho nezachoval. Pri jeho vypočúvaní veľkňazom ho jeden zo sluhov udrel a Ježiš sa ohradil slovami:

„Ak som zle hovoril, usvedč ma z toho! Ak však správne, potom prečo ma biješ?!“

Ako vysvetliť tento rozpor? Prečo Ježiš nerešpektoval vlastné odporučenie nastaviť aj druhé líce?

Pretože jeho význam je úplne iný, než doslovný! Veď predsa Pán nie raz hovoril v podobenstvách. A keď hovoril trebárs o rozsievačovi, ktorý rozsieva zrno a jedno padne do kameňov, jedno do tŕnia a iné zase do úrodnej zeme, nie je to možné brať doslovne. Je za tým treba vždy hľadať určitý skrytý, duchovný význam.

No a tento skrytý význam je treba hľadať aj v jeho podobenstve o nastavení druhého líca! A je ním skutočnosť, že všetko, čo nám osud prináša a čo neraz vnímame ako facku, ako nejaký úder do tváre je spravidla dôsledkom nášho vlastného, minulého negatívneho jednania. Spravodlivosť Najvyššieho nám totiž dáva prostredníctvom mechanizmu fungovania Zákona spätného pôsobenia práve takýmto spôsobom na vlastnej koži prežívať všetky dôsledky našich minulých omylov a našich minulých negatívnych činov.

Každá podobná facka vždy spravidla bolí. Niekedy viac a inokedy menej. Avšak práve týmto vlastným prežitím bolesti, ktorú sme my kedysi spôsobili iným je učinené zadosť Spravodlivosti Najvyššieho. Zlý čin, ktorý zranil niekoho z našich blížnych napokon dospel až k svojmu východisku, čiže k nám samotným, a tam sa zodpovedajúcim spôsobom vybil, čím bola naša vina vymazaná.

Ale pozor! Vymazanou môže byť len vtedy, ak prijímame údery Zákona spätného účinku ako spravodlivý dôsledok nášho vlastného, minulého negatívneho jednania! Ako spravodlivý dôsledok našej vlastnej negatívnej sejby! Jedine takéto nastavene líca zrelým spôsobom môže vymazať našu vinu, pretože sme to schopní vnímať ako prejav dokonalej Spravodlivosti nášho Pána, v ktorej účinkoch musíme zaplatiť za všetko nami spôsobené zlo až do posledného haliera. A to prostredníctvom toho, že na vlastnej koži bolestivo prežijeme to isté zlo, ktoré sme my sami kedysi spôsobili našim blížnym, i keď sa na to už nepamätáme.

Kto sa ale prieči úderom osudu, kto mu obrazne nechce nastaviť svoju tvár, kto teda prichádzajúce údery vníma len ako nespravodlivosť, alebo ako nezaslúžený, zlý osud, toho minulá vina nemôže byť vymazaná, ani odčinená. Naopak, svojim odporom, nepochopením, zlorečením a neprijímaním spravodlivých účinkov vyššej Spravodlivosti na seba vŕši vinu novú.

Lebo Spravodlivosť Najvyššieho sa prejavuje v živote samotnom a v ničom inom! Čiže vo všetkom tom, celkom konkrétnom a neraz i ťažkom, čo musíme vo svojich životoch prežívať. A buď to prijímame správne, zrelo a konštruktívne, buď pochopíme o čo ide, buď sa snažíme neopakovať stále tie isté chyby a negatíva, aby sme si tým nechystali údery, ktorými budeme sami seba fackať po tvári, alebo to naopak neprijímame, priečime sa tomu a zlorečíme na osud. Zlorečíme na nespravodlivosť, nie sme schopní hľadať príčinu sami v sebe a naša vina tým stále iba rastie.

„Ak ťa niekto udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé! Ak ti chce niekto vziať košeľu, daj mu aj plášť! Ak ťa niekto núti ísť jednú míľu, choď s ním dve!“

Ak chceme správnym spôsobom pochopiť význam týchto slov, stačí nám v skutočnosti iba nahradiť slovo „niekto“ slovom „osud“ a okamžite sa pred nami odkryje správny význam. Čiže: „Ak ťa niekto (osud) udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé! Ak ti chce niekto (osud) vziať košeľu, daj mu aj plášť! Ak ťa niekto (osud) núti ísť jednú míľu, choď s ním dve!“

Ale opäť pozor! Nikto z nás nemusí byť osudom fackovaný! Nikto z nás od neho nemusí prijímať nijaké údery! Kristus totiž prišiel na Zem preto, aby tomu tak byť nemuselo! Prišiel preto, aby nám ukázal, ako je treba správne žiť. Ako je treba správne uvažovať, správne hovoriť a správne jednať, aby nám náš vlastný osud v jeho spätných účinkoch mohol prinášať len dobro.

Kto sa teda reálne v každodennom živote riadi učením Krista, kto sa v súlade s ním snaží myslieť a jednať, toho nebude osud fackovať, ale naopak, tomu bude prinášať len šťastie a dobro.

Úderom a fackám osudu sa teda môžeme vyhnúť konaním dobra. Ak ale nekonáme dobro, ak neuvažujeme a nežijeme tak, ako nám ukázal Kristus, musíme nevyhnutne počítať s menšími, alebo väčšími údermi osudu, ktoré budú nevyhnutným dôsledkom nášho nedobrého a nesprávneho jednania.

Keď sme teda nekonali dobro, buďme aspoň natoľko čestní sami k sebe, že príjmeme údery osudu ako spravodlivú odozvu nášho vlastného, negatívneho jednania a čestne im nastavme svoju tvár. Lebo jedine takýmto čestným a zrelým prijatím úderu môže byť naša vina vymazaná.

Ak sme ale nekonali dobro a nie sme ani ochotní čestne prijať nevyhnutné dôsledky vlastného jednania v podobe faciek a úderov osudu, v našej neschopnosti prijatia tohto diania, prostredníctvom ktorého sa vo stvorení samočinne naplňuje dokonalá Spravodlivosť bude naša vina stále iba rásť, až sa premení v obrovský balvan, ktorý nás nakoniec definitívne a s konečnou platnosťou rozdrví.

Človeče, konaj iba dobro a nemusíš sa obávať ničoho!

Alebo, ak konáš zlo, čestne príjmi jeho dôsledky v úderoch osudu, čím vymažeš svoju vinu. Ak ale nechceš byť bitý osudom neustále, začni konečne konať dobro!

Ak však konáš zlo a ešte aj zlorečíš dôsledkom, ktoré ti to nevyhnutne prináša, činíš to najhoršie, čo len môžeš, pretože tvoja vina bude stále rásť. A to až do tvojho sebazničenia!