Písanie o živote …

Existuje mnoho ľudí, ktorí hľadajú vlastné duchovné smerovanie. Ktorí sa snažia zorientovať v súčasnom obrovskom množstve rôznych duchovných podnetov a nájsť to pravé.

Ak budú mať šťastie, po mnohých peripetiách napokon narazia na kresťanstvo a jeho hodnoty. Spoznajú ho, ako vrchol všetkých duchovných snáh a začnú so záujmom skúmať základné pravdy jeho učenia.

V prvom rade veľmi rýchlo pochopia, že k základným pilierom kresťanstva prináleží Desatoro prikázaní. V nich je stručne vyjadrené to najpodstatnejšieho, o čo má človek usilovať a akým má byť, aby kráčal duchovne nahor.

Ale žiaľ, veľmi sklamaný a zarazený musí zostať každý vážne hľadajúci z nepochopiteľného správania ľudí, nazývajúcich sa kresťanmi práve vo vzťahu k tomu, čo vyžadujú prikázania. Celkom konkrétne trebárs hneď to druhé, ktoré nabáda k úcte k menu Pána. Ktoré upozorňuje, že toto meno nemá byť v nijakom prípade brané nadarmo.

V najostrejšom protiklade s požiadavkou úcty k menu Pána, jasne definovanej v druhom prikázaní je však toto meno vyslovované jeho „prívržencami“ aj stokrát za deň. A to pri najbanálnejších príležitostiach, pričom mnohí si už dokonca ani neuvedomujú svoje nesprávne jednanie a považujú ho len za akúsi bezvýznamnú malichernosť.

Vážne duchovne hľadajúci, nezaujato pozorujúci reálny stav vecí však musí zostať v značných rozpakoch nad neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou stúpencov kresťanských náuk voči požiadavkám ich Pána. Nutne si musí položiť otázku: má pre týchto ľudí ich viera vôbec nejakú vážnosť? Má pre nich nejakú cenu?

Veď ak sa vo svojej ľahkomyseľnosti mnohokrát za deň previnia voči jednému z prvých prikázaní, ktorého zachovávanie ani nevyžaduje až takú veľkú námahu, iba dať si trochu pozor na ústa, ako vážne a dôsledne budú brať všetky ostatné? Veď predsa z ich ľahkomyseľného vzťahu k jednému z nich sa dá ľahko odvodiť prístup a vzťah ku všetkým ostatným.

Takéto jednanie veriacich však až príliš jednoznačne svedčí o povrchnom prístupe k vlastnej viere a o nezáujme prenikať hlbšie do jej podstaty. Chýba vážnejšie osobné úsilie vo veciach viery a preto všetko zostáva iba na povrchu. Navonok sa teda síce ľudia formálne hlásia ku kresťanstvu, avšak vnútorne tomu chýba život. Chýba tomu hlbší záujem, hlbšia vážnosť a samostatnejší prístup, bez ktorého nemožno dospieť k vlastnému, živému presvedčeniu.

A ak si náš zmienený, duchovne hľadajúci bude ešte detailnejšie všímať správanie kresťanov, s veľkým prekvapením zistí, že aj napriek dennodenne sa opakujúcim previneniam proti základným pilierom vlastnej náuky zostávajú neochvejne presvedčení o istote svojho spasenia. Je však otázne, odkiaľ čerpajú svoju istotu, že vojdú do kráľovstva svojho Pána, ak nikdy nerešpektovali ním stanovenú povinnosť mať v náležitej úcte jeho meno. Veď predsa na nutnosť brať túto vec naozaj vážne boli upozornení i druhou vetou Otčenáša. Ňou svojmu Pánovi sľubujú: Posväť sa meno tvoje!

Jeho meno by teda malo byť pre nich sväté. Malo by byť vyslovované iba s najväčšou vrúcnosťou a úctou. Trebárs ako za čias Mojžiša, kedy mohlo byť vyslovené iba raz za rok a ľud, zúčastnený na pobožnosti padol v tej chvíli na kolená.

Prečo sa s týmto, vo všetkých kresťanských cirkvách tak veľmi rozšíreným nešvárom laxného prístupu k druhému prikázaniu neurobil doteraz poriadok? Môžu potom veriaci skutočne stáť pevne vo svojej viere, ak im unikajú tie najelementárnejšie veci? A je nakoniec celé kresťanstvo naozaj pevné, keď sa jeden z jeho základných kameňov úcty k menu Najvyššieho tak povážlivo kýva? A nemali by snáď duchovní pastieri, kazatelia a správcovia najrozličnejších kresťanských cirkví ísť v tomto smere príkladom? Nemali by sami oveľa úzkostlivejšie zvažovať, či veľkosť a vznešenosť mena Pána skutočne zodpovedá situácii, v ktorej sa ho hodlajú vysloviť? Jeho časté a neuvážené opakovanie, hoci aj v kostoloch totiž prispieva k jeho zovšedneniu a ku skĺznutiu medzi bežné, každodenné slová.

„Posväť sa meno tvoje!“ – znamená predsa povinnosť precítiť, či je daná chvíľa naozaj hodná k vysloveniu jedného z najvznešenejších pojmov, aké vôbec existujú. Aký smú ľudské ústa vôbec vysloviť! Platí to pre každého bez výnimky, ale dvojnásobne pre kňazov všetkých cirkví. Lebo nakoniec ani postavenie v cirkevnej hierarchii nemôže nikoho uchrániť pred prekračovaním druhého prikázania. Práve naopak! Kto viac dostal, od toho sa bude i viac požadovať.

A mimochodom, v evanjeliách môžeme tiež čítať: „Kto pozná moje Slovo, ale nekoná podľa neho, lepšie by mu bolo, keby ho vôbec nepoznal.“

To znamená, že tí, ktorí poznali znenie druhého prikázania a svojim vyslovovaním modlitby Otčenáš zároveň sľubovali zachovávanie posvätnej úcty voči menu Najvyššieho, títo nemôžu čakať nijaké ospravedlnenie, pretože svojim povrchným prístupom ho vedome strhávali medzi obyčajné, banálne pojmy. A to už ani nehovoriac o nadávaní a zlorečení! Nie je možné, aby za toto všetko neniesli svoj diel zodpovednosti.

Ale je tu ešte druhá smutná vec. A síce, že takéto pokrytecké chovanie musí mať neblahý, či dokonca až odstrašujúci vplyv na všetkých duchovne hľadajúcich, ktorí sa snažia urobiť si obraz o kresťanstve a kresťanoch. Títo ľudia totiž na základe jednoduchého pozorovania musia vidieť ostrý rozpor medzi základnými piliermi kresťanského učenia a bežným životom ľudí, hlásiacich sa ku kresťanstvu.

A citlivý, vnímavý človek, vidiaci toto všetko môže nakoniec cúvnuť. Farizejské správanie stúpencov ho totiž odradí od učenia, ktoré by pri jeho správnom pochopení a uplatňovaní muselo nevyhnutne priniesť obrovské množstvo pozitívnych zmien v jeho osobnom živote. A to je potom obrovská škoda.