Písanie o živote …

Nebude tu reč o moci domnelej, za ktorou sa pachtia ľudia nášho sveta. Bude tu reč o niečom oveľa vznešenejšom, čo nakoniec človeka duchovne nezničí, ale naopak, veľmi vysoko povznesie. Bude tu reč o pravej moci a jej dosiahnutí.

Jednou z prvoradých povinností človeka je poznať svoje miesto vo stvorení. Poznať kam presne patrí a akú pozíciu má zaujímať vo vzťahu ku skutočnej Moci, Sile a Veľkosti, čiže voči Stvoriteľovi. Vo vzťahu k Najvyššiemu, vo vzťahu k jeho prenesmiernej velebnosti je naše miesto na kolenách a tvárou v prachu, pretože my ako ľudia sme tak nesmierne nepatrnými, že už len pri vyslovení tohto vznešeného pojmu sa nás musí zmocniť posvätná bázeň a najhlbšia úcta.

Preto jedine človek znalý vlastnej malosti, ba až ničotnosti stojí vo vzťahu k Najvyššiemu vo stvorení správne, čiže na tom mieste a v tej pozícii, aká mu ako ľudskej bytosti prináleží. Jedine v takomto správnom vnútornom naladení mu je potom umožnené nadviazať kontakt s pravou Veľkosťou, prostredníctvom ktorej sa on sám môže stať veľkým. Prostredníctvom ktorej môže dospieť k vlastnej veľkosti, sile, moci a dôstojnosti svojho človečenstva.

Poznanie a neustále prežívanie našej vlastnej ľudskej malosti vo vzťahu k veľkosti Pána je teda v skutočnosti jedinou pravou cestou k nadobudnutiu veľkosti. Lebo my ľudia môžeme byť veľkými, vznešenými a mocnými jedine vtedy, keď za nami stojí skutočná Veľkosť, Vznešenosť a Moc.

Ak človek dosiahne takéhoto druhu pokory, kráča stvorením v prúde Moci. Tá stojí za ním, pomáha mu a urovnáva jeho cesty. Pre celé stvorenie je takýto jedinec požehnaním, pretože všade okolo seba šíri pozitívne energie, ako nevyhnutný dôsledok stavu požehnania, v ktorom sa trvalo nachádza. A nachádza sa v ňom hlavne preto, lebo vnútorne zaujal správny postoj voči Pánovi. Lebo vo vzťahu k nemu stojí v správnej pozícii a na správnom mieste, na akom ako ľudská bytosť stáť má.

Ľudia však v sebe vo všeobecnosti prechovávajú jednu veľkú slabosť. Je ňou domnienka, že sú viac, ako v skutočnosti sú. Že sú väčší, ako v skutočnosti sú a že znamenajú viac, ako v skutočnosti znamenajú.

A čím viac si človek takéto niečo o sebe myslí, čím viac takéto niečo v sebe pestuje, tým viac sa vzďaľuje od svojho pravého miesta vo stvorení. Tým viac sa potom nevyhnutne vzďaľuje i od čistého spojenia s vyžarovaním Stvoriteľa a stáva sa slabším, opustenejším a úbohejším. Stáva sa vyslovene poľutovaniahodným, pretože podľahol klamlivej ilúzii o veľkosti, sile a schopnostiach seba samého. Všetko to zdanlivo veľké, čo vytvorili ľudia na zemi v ilúzii vlastnej veľkosti je v skutočnosti rovnako úbohé, malé, nízke a ničotné, ako sú oni sami vo svojej strate spojenia so Stvoriteľom.

Lebo človek bez Boha nie je ničím! A je nanajvýš otázne, nakoľko je za podobnej situácie ešte vôbec človekom. Preto je tiež naša planéta plná tragikomických postáv, ktoré sú o sebe presvedčené, že niečo znamenajú a že sú niečím viac, ak majú peniaze, vzdelanie, postavenie, moc, slávu, krásu, nové auto, a tak ďalej, a tak ďalej.

Sú milióny tých, ktorí sa domýšľavo pchajú na popredné miesta za vrchstolom v domnení, že im právom patria. Mocou Najvyššieho však budú skôr alebo neskôr patrične odkázaní tam, kam naozaj patria, pretože prvé miesta prináležia iba ľuďom pokorným. Pretože jedine im, pokorným a vedomým si vlastnej malosti patria miesta za vrchstolom hostiny Pánovej. Sú to oni, neraz poslední v očiach tohto sveta, čo sa raz stanú prvými.

Ale nechajme bokom všetkých tých, čo podľahli bláznivej ilúzii, že človek môže niečo znamenať, ba dokonca môže byť veľkým i bez Pána. Že môže vykonať veľké veci i bez neho.

Smutné však je, že tomuto pokušeniu podliehajú i mnohí ľudia duchovného zamerania. Ľudia, ktorí konajúc niečo dobrého stavajú do popredia vlastnú osobu a vyzdvihujú vlastné zásluhy. Pozabudli žiaľ, že všetko to veľké a dobré, čo kedy smeli a mohli dosiahnuť dosiahli jedine v Sile, Moci a Požehnaní Pána. Že bez neho by to bolo nemožné.

Žiaľ, sila takéhoto druhu pokušenia je tak neobyčajne veľká, že jej svojho čas nebol schopný odolať ani archanjel Lucifer, až sa to napokon stalo príčinou jeho pádu.

Ak totiž človek stratí pokoru a tým vybočí z miesta, ktoré mu ako tvorovi vo vzťahu k Stvoriteľovi prináleží, jeho spojenie s ním sa okamžite kalí. Okamžite sa stráca čistota spojenia so skutočnou Veľkosťou, Mocou a Silou, pretože človek uveril vo vlastnú veľkosť, vlastnú moc a vlastnú silu.

A veľa krát často namiesto toho, aby čo najrýchlejšie spoznal svoj omyl a začal sa snažiť o opätovnú obnovu spojenia s Pánom prostredníctvom znovunadobudnutia pokory, snaží sa naopak svoje stratené spojenie s Veľkosťou, Mocou a Silou nahradiť pozemskou mocou, pozemskou silou a pozemským uznaním. Žiaľ, tomu podľahli i mnohí duchovní učitelia, kazatelia a majstri.

Toto smrteľné nebezpečenstvo však číha na absolútne všetkých o duchovno usilujúcich. Sú ním každodenne atakovaní. Tento smrteľný jed pokušenia vlastnej veľkosti a vlastných zásluh, tento jed pokušenia, že si niečo dokázal a že niečo znamenáš vytrhni preto človeče zo svojho vnútra okamžite, akonáhle sa tam objaví, aby zatemnil tvoju osobnosť a zakalil čistotu tvojho spojenia s Pánom.

Áno, človek sa má stať veľkým a mocným, schopným konať veľké veci. Ale cesta k tomuto cieľu vedie jedine cez pravú pokoru poznania vlastnej malosti pred velebným majestátom vševládneho Boha. Lebo jedine v uznaní svojej ľudskej malosti sa skrýva skutočná veľkosť človečenstva! Jedine v pokore sa môže človek priblížiť k svojmu Bohu! Jedine prostredníctvom pokory sa môže stať účastným Veľkosti, Sily a Moci Najvyššieho, ktorá ním začne prúdiť, aby s jej podporou smel na zemi konečne vytvoriť skutočne veľké veci.

Je už totiž najvyšší čas, aby sme my ľudia tu na zemi práve za pomoci Veľkosti, Sily a Moci Pána všetkých svetov, ktorej nemôže trvalo čeliť žiaden nepriateľ a odolať žiadne zlo konečne vybudovali pozemský odlesk rajských záhrad.

Lebo v tom, kto našiel spojenie so Svetlom a stojí v jeho sile tým najprirodzenejším spôsobom začínajú rozkvitať všetky cnosti, ako je napríklad odvaha, hrdinstvo, vernosť, odhodlanie, ale i spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a mnohé iné, pretože všetky tieto cnosti sú najprirodzenejšou súčasťou Svetla.

Ktože potom môže trvalo čeliť takýmto ľuďom? Ktože môže obstáť pred svetlým snažením tých, s ktorými je Pán?