Písanie o živote …

Hoci máme priam neuveriteľné poznatky v rôznych oblastiach života, poznanie seba samých je často krajinou neprebádanou a úplne neznámou. Ľudia vôbec nevedia, na akých princípoch funguje ich vlastný vnútorný život, a táto neznalosť spôsobuje, že mnohé poznatky nedokážeme použiť správne. Často nám preto prinášajú viac škody, ako úžitku.

Štruktúra nášho vnútorného života má totiž svoju pevnú hierarchiu, na základe ktorej je možné jasne rozlišovať prvky vyššieho a nižšieho charakteru. No a podstata celého problému spočíva v tom, že človek, ktorý nie je schopný tieto hierarchické stupne rozlišovať podlieha vo svojej nevedomosti tým nízkym namiesto toho, aby s jednoznačnosťou preferoval iba to najvyššie.

Takýmto spôsobom potom dochádza nevyhnutne k tomu, že všetko čo vieme, ba celý náš pohľad na svet ovplyvňujú a určujú nižšie zložky našej osobnosti. V tejto skutočnosti treba hľadať príčinu, prečo naša civilizácia napriek všetkým svojim poznatkom tlačí vlastnú planétu k ekologickému kolapsu a prečo vsádza na súčasný, trvalo neudržateľný spôsob života, založený na pokrivených hodnotách.

Buďme ale celkom konkrétni a v tom najzákladnejšom členení si definujme tri najdôležitejšie zložky našej osobnosti, ktorými sú pud, rozum a cit.

Pud predstavuje najnižšiu hierarchickú štruktúru osobnosti človeka, jasne spojenú s telesnosťou. Ak by sme mali iba pudy a riadili by sme sa iba nimi, bez možnosti ich korigovania vyššími hierarchickými štruktúrami svojej osobnosti, žili by sme ako zvieratá.

Rádovo vyššou zložkou našej osobnosti je rozum a z neho vyplývajúca racionalita. Prostredníctvom rozumu sa stal človek vládcom sveta a je ním schopný do určitej miery korigovať a kultivovať aj vlastnú telesnosť.

Rozum je hmotného charakteru a preto je predmetom jeho pôsobnosti všetko to, čo je hmotného druhu. Obrovský prínos rozumu spočíva teda v jeho schopnosti ovládania hmotného sveta. Zároveň sa v tom však skrýva aj jeho obmedzenie. Obmedzenie hmotou a hmotnými kategóriami priestoru a času, cez hranice ktorých sa rozum nikdy nedostane. Nikdy preto nebude môcť vnímať ani pochopiť nič, čo presahuje tieto hranice.

Treťou a najvyššou zložkou ľudskej osobnosti je cit. Ak sme pred tým hovorili o rozume, ktorého doménou je hmota, pretože on sám je hmotný, pri cite je to úplne inak. Prostredníctvom citu sme schopní vyciťovať a vnímať úplne iné dimenzie.

Náš cit je totiž prejavom vyššej reality ducha, nachádzajúcej sa nad hmotou. Prostredníctvom svojho citu sme schopní vnímať a vytušiť duchovný rozmer bytia, ktorého základnou charakteristikou je princíp všeobecného dobra. Princíp všeobsiahleho dobra, ktoré v sebe nesie všetky vysoké a ušľachtilé cnosti pravej ľudskosti, ako je napríklad zmysel pre spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a iné, podobné vlastnosti. Cit človeka je teda veľmi úzko prepojený s našou najvyššou podstatou, predstavujúcou základný element samotnej ľudskosti – s duchom.

Ľudský duch, pochádzajúci z úrovní nadhmotných, z úrovní všeobsiahleho dobra a prejavujúci sa citom nás nemôže na základe charakteru svojho vlastného pôvodu nikdy nabádať k ničomu inému, ako dobru, spravodlivosti, ušľachtilosti, atď. Cit v človek zostáva teda vždy a v každej situácii čistý. A to aj u toho najhoršieho jedinca.

Je to poklad, ktorý nemôžeme nikdy znehodnotiť a ktorý bude každého z nás vždy nabádať iba k dobru a ušľachtilosti. Kto je preto schopný načúvať podnetom svojho citu a riadiť sa nimi, kráča svojim životom správne tak, ako ľudská bytosť ísť má. Jedine za takejto situácie je potom tiež schopný využívať všetky nadobudnuté rozumové poznatky správnym spôsobom, ku prospechu seba, iných, i celej našej planéty.

Niekto by však mohol položiť otázku: ako je potom ale možné, že človek cíti niekedy závisť, alebo nenávisť? Neprotirečí to vari tvrdeniu, že všetko, čo pochádza z citu je iba dobré?

Chyba porozumenia sa skrýva v neznalosti. Nijaký človek totiž nemôže cítiť nikdy nič iného, ako to, čo korešponduje s dobrom. Ak ale hovoríme o závisti, nenávisti, či iných negatívach, tak tieto človek pociťuje! Človek pociťuje nenávisť, pociťuje závisť, atď. To znamená, že nejde o cit, ale o pocit! A pocity v nás vznikajú prostredníctvom súčinnosti pudu a rozumu.

Zmes pudu a rozumu teda vytvára pocit. Veľmi ľahko je to pochopiteľné napríklad pri telesnej náruživosti, kedy sú pudy čiastočne usmerňované rozumom. No a za súčinnosti pudu a rozumu vznikajú i všetky ostatné pocity. Či už tie negatívne, ako je závisť, nenávisť, atď., alebo aj tie pozitívne.

Pocity teda stoja hierarchicky vyššie ako pudy a rozum, avšak nižšie ako cit. A práve pre veľké množstvo negatívnych a nízkych pocitov, ktoré v sebe prechovávame nám náš pocitový život znemožňuje schopnosť čistého vnímania citu. V nevedomosti sa riadime svojimi pocitmi, považujúc ich mylne za to najvyššie. Za akýsi vlastný vnútorný hlas.

Ak sa potom skôr alebo neskôr popálime, čo je nevyhnutné, pretože sme sa riadili nižšími zložkami našej osobnosti, často zanevrieme na svoj vnútorný hlas a príjmeme rozhodnutie, že sa podľa neho už viac riadiť nebudeme. Že sa radšej budeme riadiť iba rozumom.

Netušíme však, že práve rozum bol spolupôsobiacim činiteľom pri pocite, ktorý nás sklamal a že svojim príklonom k čistému rozumu sa v podstate stále prikláňame k nižším štruktúram vlastnej osobnosti, ktoré nemajú nadhľad nad hmotou. Ich možnosti rozhľadu sú preto obmedzené a musia nás nevyhnutne skôr, alebo neskôr priviesť ku sklamaniam a nešťastiam. Lebo žiaľ rozum, aj napriek svojim vynikajúcim schopnostiam v hraniciach hmoty nemá potrebný nadhľad a preto je schopný vidieť iba krátkodobý prospech.

Našim skutočným vnútorným hlasom je iba cit a jeho podnety. Ak teda nechceme trvalo upadať do problémov a nešťastí, mali by sme naučiť ho vnímať a riadiť sa ním. A o tom, ako sa to dá, si povieme v ďalšom článku.