Písanie o živote …

Na internete som si prečítal text, v ktorom sa hovorilo, ako sa dá prežiť keď skolabuje naša civilizácia. Išlo o určitú formu testu. Prostredníctvom neho mal možnosť každý čitateľ otestovať svoje vlastné, osobné možnosti prežitia v podobnej kritickej situácii.

Otázky v teste sa týkali oblastí, ako je fyzická kondícia, jedlo a zásoby, prístup k pitnej vode, zdravotnícka zručnosť a vybavenosť, možnosť tepla a úkrytu, momentálne dostupná finančná hotovosť, či zbraní a ochrany bezpečnosti.

Ak sa trochu hlbšie pozrieme pod povrch svetového diania, musíme chtiac nechtiac priznať, že žiaľ podobné články majú svoje opodstatnenie. Že ľudia by jednoducho mali byť pripravení a počítať aj s takouto alternatívou.

Čo je ale potom na tom tak iritujúceho?

Všetky informácie podobného druhu, ktoré žiaľ vzhľadom k stavu súčasnej spoločnosti môžu mať svoju cenu sa predsa len vyznačujú určitým druhom slepoty. Slepoty, spôsobenej obmedzeným vnímaním života, zameraného iba na hmotné. V našom konkrétnom prípade v obmedzení záchrany iba na záchranu čisto hmotného druhu. Čiže iba na čisto fyzické prežitie.

Mnohí si teda na jednej strane uvedomujú, že naša civilizácia sa rúti ku kolapsu, avšak na druhej strane sú schopní uvažovať o svojom vlastnom prežití jedine takým istým spôsobom, kvôli ktorému sa ku nám kolaps približuje. Čiže iba spôsobom hmotným, materiálnym a fyzickým.

A práve v tomto tkvie oná, nesmierne iritujúca, ba až poburujúca skutočnosť. Ľudia sa totiž vôbec nepýtajú na príčiny, ktorých poznaním a elimináciou by sa ešte dalo mnohé zachrániť. Ľudia uvažujú jedine o zachovaní vlastného života neuvedomujúc si, že práve ich dlhodobo egoistický a materialistický spôsob uvažovania má prichádzajúce zrútenie na svedomí.

Nadchádza však čas, kedy si budeme musieť konečne uvedomiť, že takto to ďalej ísť nemôže. Kedy si budeme musieť uvedomiť, že človek vždy bol a je predsa len viac, ako hmota a telesné funkcie. A preto jeho myslenie, snaženie a životné úsilie nemôže a nesmie byť zamerané iba na hmotu. Takýto druh obmedzenosti a osobnostnej degradácie v nás totiž aktivuje iba samé negatívne vlastnosti, akými sú sebectvo, chamtivosť, bezohľadnosť, egoizmus, konzumnosť, plytkosť, nečestnosť, nespravodlivosť a mnohé iné.

A to potom vyvoláva konflikty, nedorozumenia, spory, násilie a vojny. Ľudstvo drancuje Zem a prírodu, znečisťuje vodu i vzduch. Preferovaním pomýlených hodnôt spejeme vo svojej slepote, obmedzenosti a bezohľadnosti k veľkému celosvetovému kolapsu.

Človek však, ako už bolo povedané, vždy bol a vždy bude viac ako hmota. Človek je totiž bytosť duchovná. No a práve v našom vzďaľovaní sa od hodnôt ducha a zameriavaní sa iba čisto na hmotné sa skrýva pravá príčina toho, že sme to ako civilizácia napokon dotiahli až k hranici katastrofického zrútenia.

Táto príčina teda tkvie v našom vzďaľovaní sa od hodnôt ducha, tvoriacich najelementárnejší pilier samotnej ľudskosti. Tkvie v odkláňaní sa od najprirodzenejšej ľudskej túžby po hľadaní čohosi vyššieho a vznešenejšieho, čo hmotu presahuje.

Týmto spôsobom sa začala vytrácať skutočná ľudskosť, stojaca na hodnotách spravodlivosti, cti, ohľaduplnosti, skromnosti, jednoduchosti, ušľachtilosti a prirodzenej duchovnosti.

Príklonom ľudí iba k hmotnému začali naopak bujnieť a rozrastať sa všetky, už raz spomínané negatívne ľudské vlastnosti, s takouto obmedzenosťou spojené, ako sú nespravodlivosť, nečestnosť, bezohľadnosť, egoizmus, konzumnosť, chamtivosť, povrchnosť, neušľachtilosť, nízkosť, skazenosť a mnohé iné.

Tak bola nastúpená cesta, ktorá ani nemôže viesť nikam inam, ako k totálnemu zrúteniu. No a v tušení nevyhnutného konca sa ľudia opäť mylne domnievajú, že prežije iba človek svalov. Človek hmoty. Človek, ktorý bude mať najlepšiu kondíciu, najviac zásob a bude aj po ostatných stránkach dobre materiálne pripravený.

Všetko bude ale úplne inak! Tam totiž, kde je len telo, sa zhromaždia supy! To znamená, že iba čisto telesné a materiálne nebude môcť tentokrát obstáť. Tentokrát bude totiž môcť skutočne obstáť iba to, čo v sebe ponesie i hodnoty ducha!

Kto totiž hodlá zachrániť iba svoj hmotný život, stratí ho, čo znamená, že každý človek bez hodnôt ducha je už teraz v podstate mŕtvy. Avšak na druhej strane, keby snáď niekto hoci aj fyzicky zomrel, na základe jeho vnútorného naladenia k hodnotám ducha bude žiť.

K vysokým a ušľachtilým duchovným hodnotám vzhliadajúci človek nemôže preto v nadchádzajúcej dobe absolútne nič stratiť, zatiaľ čo človek materialistický stratí svojou fyzickou smrťou absolútne všetko.

Nikto samozrejme nechce tvrdiť, že sa nemáme i hmotne zodpovedne pripraviť na možnú eventualitu fyzického prežitia v prípade veľkého celosvetového kolapsu. Avšak naša príprava nesmie v nijakom prípade zostať iba čisto hmotnou, pretože ak sa zodpovedne nepripravíme aj duchovne, nebude nám to nič platné. Dominantné rozhodujúce budú totiž tentokrát predovšetkým hodnoty ducha.

A je tu ešte jedna veľmi vážna vec, ktorá je zvlášť iritujúca na všetkých predpovediach kolapsu civilizácie. Je ňou skutočnosť, že ich šíritelia si vôbec nekladú otázku, ako by sa ešte dalo tomuto kolapsu zabrániť, či prípadne, ako by sa v dnešnej dobe ešte dali minimalizovať jeho dôsledky na najnižšiu možnú mieru. Lebo ak už aj ľudstvo vo svojej slepote a tupej materialistickej obmedzenosti premeškalo možnosť odvrátenia kolapsu svojej pokrivenej civilizácie, možnosť minimalizácie jeho účinkov tu stále ešte je! A táto možnosť spočíva v obrate čo najväčšieho počtu ľudí k duchovným hodnotám.

Je preto doslova trestuhodné, ak nám niekto hovorí o prichádzajúcom zrútení civilizácie a o tom, aby sme sa naň dobre materiálne a fyzicky pripravili, ale nehovorí nám o tom, že stále ešte existuje veľmi výrazná možnosť, ako toto zrútenie minimalizovať.

A práve toto by malo byť v dnešných dňoch prioritou! Každý z nás sa totiž môže stať veľmi výrazným nápomocným činiteľom minimalizácie nadchádzajúceho kolapsu na čo najmenšiu možnú mieru. Nápomocným svojim vlastným, vážnym vnútorným obratom k hodnotám ducha. K hodnotám pravdy, cti, dobra a spravodlivosti. K hodnotám vecí duchovných, ktoré vysoko presahujú úzke hranice racionálno hmotného obmedzenia. Toho racionálno hmotného obmedzenia, ktoré ľudstvo tlačí k okraju priepasti.