Písanie o živote …

Kto čítal známu knihu „Hlava XXII“, bude si asi pamätať na základné pravidlá, určené bojovým letcom. Prvé z nich znelo: „Veliteľ má vždy pravdu“, a po ňom nasledovali všetky ostatné, pričom úplne posledné pravidlo znelo: „Ak je do očí bijúce, že veliteľ evidentne nemá pravdu, potom platí pravidlo číslo jedna“.

V istej knihe príbehov z druhej svetovej vojny sa písalo o tom, že raz dostal veliteľ ruskej jednotky rozkaz k priamemu útoku na pozície nepriateľa. Nepriateľ bol však v smere priameho útoku dobre opevnený a ísť proti nemu by znamenalo obrovské straty, a ešte s neistým výsledkom.

Preto sa spomínaný veliteľ rozhodol zaútočiť nie priamo, ale prostredníctvom obchvatu, nakoľko krídla nepriateľa neboli dostatočne chránené. A tento zámer sa podaril, kóta bola dobitá a straty minimálne.

Problém však nastal po návrate z akcie, pretože v nej došlo k neuposlúchnutiu nadriadeného, za čo bol dotyčný veliteľ okamžite degradovaný a poslaný do väzenia. A keby si jeho čin nevšimlo vyššie velenie a neocenilo ho medailou za chrabrosť, bez ohľadu na pozitívny výsledok by bol nakoniec za neuposlúchnutie rozkazu zastrelený.

Podobné morálne precedensy pri plnení povinností však nevznikajú len v armáde, ktorá je založená na nekompromisnom plnení rozkazov nadriadených bez akéhokoľvek premýšľania. Tento paradox sa snáď ešte zásadnejším spôsobom prejavuje aj v cirkvách. Aj vo fungovaní cirkevných hierarchií.

Vezmime si napríklad život v kláštore. Každý, kto chce byť mníchom, musí spravidla zložiť tri základné sľuby. Sľub čistoty, sľub chudoby a sľub poslušnosti, pričom poslušnosťou sa myslí bezvýhradná poslušnosť voči všetkému, čo vyžaduje predstavený.

A ide to dokonca až tak ďaleko, že poslušnosť voči predstavenému sa vníma ako poslušnosť voči samotnému Pánovi, a preto jeho príkazy majú byť plnené tak, ako by to boli príkazy Pána. No a o tom, čo sa na základe týchto pravidiel dialo v mnohých kláštoroch, bolo napísaných veľa kníh, kde je popisované, ako sa dá nemorálnym predstaveným najrozličnejším spôsobom zneužívať sľub bezpodmienečnej poslušnosti.

Takýto sľub je totiž v zásade nesprávny, pretože sa prieči dôstojnosti ľudskej bytosti. Je nesprávny, pretože kriví a deformuje obidve zúčastnené strany. Na jednej strane totiž dáva vznikať pocitu neobmedzenej moci, ktorý pestuje a privádza až k arogancii. Na druhej strane kriví aj osobnosť toho, kto je tomuto sľubu podriadený, a to tak, že v dotyčnom dochádza k častým vnútorným bojom medzi tým, čo on sám vnútorne cíti ako správne, a medzi tým, čo musí plniť, hoci to nepovažuje za správne. Z vlastného vnútorného presvedčenia by to totiž nikdy nerobil.

Sľub poslušnosti tak, ako je chápaný v cirkevnom prostredí je teda nesprávny! Poslušnosť voči svojim priamym nadriadeným je ale určite namieste, nie len v cirkvi, ale aj v armáde a všade inde, kde sa vyžaduje. Avšak bezvýhradne poslušný môže byť človek jedine vo vzťahu k najvyššej autorite! K autorite Stvoriteľa, ktorého Vôľa sa ozýva vo svedomí každého z nás.

Áno, svedomie a jeho podnety sú hlasom Vôle Pána v nás. Je to morálny zákon, ktorý bol Stvoriteľom vložený do každého človeka. A tento hlas svedomia sa v nás prejavuje prostredníctvom citu. Prejavuje sa prostredníctvom citových impulzov. Nie prostredníctvom rozumovo kalkulujúcej mysle. To je treba dôsledne rozlišovať.

Citový impulz svedomia je hlasom nášho ducha, ktorý má spojenie s Duchom Božím. Je to hlas nášho vyššieho, vznešenejšieho, spravodlivejšieho a ušľachtilejšieho „ja“. Jeho hlas je možné označiť aj pojmom intuícia, alebo tušenie.

Okrem toho však máme v sebe aj svoje nižšie „ja“, prejavujúce sa rozumom, mysľou a myšlienkami. A pretože väčšina ľudí je neustále ponorená do nejakých myšlienok, nadobúdajú dojem, že nič iného v ich vnútri ani nejestvuje. Nadobúdajú dojem, že ich myslenie je tým najvyšším, čo sa v nich nachádza. A preto samých seba a svoju osobnosť stotožňujú s mysľou, s myšlienkami a s rozumovými kalkuláciami a úvahami.

Avšak prítomnosť existencie svedomia v nás je svedectvom toho, že v sebe máme aj vyššie, duchovné „ja“, stojace nad mysľou, ktoré nás vo svojej prirodzenej ušľachtilosti vždy smeruje iba na cesty dobra.

A práve tomuto nášmu vyššiemu „ja, ktoré je hlasom nášho ducha, máme byť vždy bezvýhradne poslušní! To je tá zásadná autorita, ktorú máme vždy poslúchať! To je tá najrozhodujúcejšia autorita, ktorá nám v tušení, v intuícii a v citových impulzoch svedomia ukazuje cesty, po ktorých by sme mali bezpodmienečne kráčať, pretože tieto cesty vedú iba k dobru.

Máme teda poslúchať svojich nadriadených, ale hlas nášho svedomia stojí nad všetkým!

Ak však vnímame, že nám nadriadený káže niečo, čo je nesprávne, máme dve možnosti.

Prvou možnosťou je poslúchnuť ho, ale ísť pritom proti sebe samému! Poslúchnuť ho, ale spreneveriť sa sebe samému! Poslúchnuť ho, ale zaprieť seba samého v podobe hlasu nášho vyššieho, duchovného „ja“, ktoré nám ukazuje vždy iba to, čo je správne.

Ak za takejto situácie poslúchneme, budeme síce navonok poslušní a dobrí, ale zneúctime sami seba a v istom zmysle sami sebe napľujeme do tváre.

Alebo potom máme druhú možnosť, ktorá spočíva v neuposlúchnutí príkazu, za čo prídu sankcie, ale my sa v každom prípade budeme môcť pozrieť ráno v zrkadle sami sebe do očí. V tom, ako sa rozhodneme, má každý právo slobodnej voľby.

V histórii našej planéty existuje množstvo príkladov, kedy morálne vysoko stojaci ľudia konali v súlade s tým, čo vnútorne cítili ako správne, hoci za to neraz zaplatili aj vlastným životom. Títo ľudia mali vždy možnosť ísť cestou ľahšieho odporu. Mali možnosť prispôsobiť sa a manévrovať tak, aby všetkým preplávali bez úhony, a ešte z toho aj osobne profitovali. Ale to by sa už potom nemohli pozrieť sami sebe do očí.

A preto radšej volili cestu, ukázanú im ich duchom! Cestu, ukázanú im ich vyšším „ja“! Cestu, ukázanú Vôľou Pána, ozývajúcou sa v ich srdci prostredníctvom citových impulzov svedomia!

Jedine toto je cesta pravého človeka, veľkého duchom! Jedine toto je cesta pravého človeka, slobodného v duchu, zatiaľ čo tá druhá je cestou človeka neslobodného. Je cestou človeka, skláňajúceho sa pred názormi a príkazmi iných, aj za cenu popierania seba samého. Aj za cenu popretia toho, čo sami vnútorne cítime. Je to cesta klamania seba samého a cesta neúcty a neúprimnosti k sebe samému.

Takéto sú možnosti a každý z nás musí veľmi dobre zvážiť, ktorú z nich si vyberie. Ak sa však chce aj naďalej nazývať človekom, má v skutočnosti na výber iba jedinú možnosť.