Písanie o živote …

Nikto z nás by sa nemal nechať svojou mysľou ovládať. Žiaľ, ale práve takáto je realita! Ľudia nie sú pánmi, ale otrokmi, s ktorými si ich vlastná myseľ robí čo chce.

Ako sa vymaniť z toho nedôstojného stavu? Veľmi jednoducho. Nájdite si tiché miesto, začnite nezaujato pozorovať svoju myseľ a odhalia sa pred vami skutočnosti, o akých ste ani len netušili.

Zaujmite teda pozíciu nezaujatého pozorovateľa a skúste pozerať na vlastnú myseľ ako na niečo cudzie, čo sa vás netýka. Svojim vedomím nevstupujte do jednotlivých myšlienok, ktoré vo vás vznikajú. Nech sú akékoľvek. Nedajte sa do nich vťahovať a nechajte ich plynúť. A ony budú skutočne plynúť jedna za druhou kamsi do stratena, pretože sa im od vás nedostalo nijakej pozornosti. Pretože sa im k sebe nepodarilo pritiahnuť vašu vedomú pozornosť.

K čomu týmto spôsobom dôjde? K tomu, že nezaujatým pozorovaním vlastnej mysle sa postavíme mimo nej. Už sa nedefinujeme s mysľou, nestotožňujeme sa s ňou, ale stojíme mimo nej.

Tým dôjdeme k zásadnému vnútornému uvedomeniu, že my a naša myseľ sú dve rozdielne veci. Pochopíme, že v našom vnútri existujú akési dve „ja“. Jedno „ja“, stojace nad mysľou, schopné ju nezaujate pozorovať a nedefinovať sa s ňou. A druhé „ja“, stotožnené s mysľou. Stotožnené s myšlienkami v mysli neustále prebiehajúcimi, ktoré považujeme za epicentrum svojej osobnosti.

Ak toto pochopíme, vnútorne to poznáme a prežijeme, môžeme urobiť jeden z najzásadnejších posunov v našom živote. Môžeme si totiž uvedomiť, že jadro našej osobnosti sa skrýva práve v onom, dovtedy nepoznanom, vyššom „ja“, stojacom nad mysľou. Nestotožňujeme sa teda už viac so svojou mysľou, čiže so svojim nižším „ja“, ale so svojim vyšším „ja“, ktoré dokáže byť nezaujatým pozorovateľom mysle.

Kto bude vo svojom vnútornom prežití schopný dospieť k tomuto pochopeniu, toho zaplaví pred tým nikdy nepoznaná radosť, šťastie a mier, ako dôsledok nájdenia svojho pravého „ja“. Ako dôsledok nájdenia svojho ducha, trvalo spojeného s realitou Ducha. Realita, v ktorej je ukotvené naše pravé „ja“, je realitou Svetla. Je realitou šťastia, radosti, mieru a blaženosti.

Stotožnením so svojim pravým duchovným „ja“ človek prežíva všetko objímajúcu jednotu a celistvosť bytia, ktorú pred tým nikdy nepoznal, pretože stotožnením sa so svojim nižším „ja“, reprezentovaným rozumom a mysľou, poznával vždy len jednotlivosti, izolované od celku bytia, z čoho pramení trvalé ľudské vnútorné nenaplnenie.

„Kráľovstvo nebeské je vo vás“, volá k nám Kristus. Nebesia nesie v sebe každý z nás, a reálne naplnenie týchto slov spočíva v stotožnení sa s našim pravým „ja“. V stotožnení sa s našim duchom, naplneným priezračnosťou, čistotou, jasnosťou, ušľachtilosťou, svetlom, radosťou, dobrotu, mierom a harmóniou.

To sme v skutočnosti „my“! To je naše pravé „ja“, stojace v láskyplnom a všetko objímajúcom prúdení veľkého, Svätého Ducha Božieho.

Ľudia však nepoznajú toto svoje pravé, vyššie „ja“, pretože sú pripútaní k svojmu nižšiemu „ja“ tým, že sa stotožňujú so svojim rozumom, a rozumom reprezentovanou mysľou. Z výšin mieru a radosti Ducha klesli do nížin rozumu a mysle, považujúc ich za to jediné jestvujúce, s čím plne identifikujú svoju osobnosť.

Namiesto toho, aby z pozície výšky svojho ducha ovládali myseľ, sú oni sami ovládaní svojou mysľou. To sa im stáva vstupnou bránou k utrpeniu, ktoré prostredníctvom závisti, nenávisti, ľútosti, krivdy, smútku, depresie, a mnohých iných negatívnych vecí prežívajú vo svojej mysli. I celý materiálny svet so všetkými jeho negatívami je odrazom stotožnenia sa ľudstva z našim nižším „ja“, prejavujúcim sa dominantnosťou mysle.

Všetko čisté, skutočne krásne, dobré, čestné, spravodlivé a láskavé, čo okolo nás ešte existuje, je odrazom reality nášho vyššieho „ja“, s ktorým sa ľudia v kratučkých momentoch povznesenia nad vlastnú myseľ dostávajú do kontaktu. A tieto záblesky nevedomého spojenia s ich vyšším „ja“ potom vtláčajú do materiálneho sveta v podobe dobra, lásky, spravodlivosti a ušľachtilosti.

Pravdivosť všetkého, o čom sme doteraz hovorili, si môže každý človek overiť sám na sebe. A to tým, že bude nezaujato pozorovať svoju myseľ, čím automaticky prenesie pozornosť zo svojho nižšieho „ja“ na svoje vyššie „ja“. Na svojho ducha, ktorý z výšky hľadí na vlastnú myseľ, ale nedáva sa ňou ovládať, obmedzovať, spútať, ani zotročiť.

Ak sa nám toto podarí pochopíme, kým vlastne sme, pretože sa staneme duchovnými. A z pozície svojho ducha, svojho vyššieho „ja“ tiež potom pochopíme, o čom vlastne hovoria všetky náboženstvá. Pochopíme, že ich cieľom je priviesť osobnosť človeka k spojeniu a trvalému stotožneniu sa s jeho vyšším, duchovným „ja“.

Chápať náboženstvá rozumom a ním reprezentovanou mysľou je nemožné, pretože myseľ je schopná pohybovať sa iba v materiálnej realite. Iba v pozemskom ponímaní priestoru a času. Svojou mysľou nemôžeme chápať duchovné! Duchovné môžeme chápať a vnímať len svojim vyšším, duchovným „ja“, s ktorým sme stotožnení.

Naše stotožnenie sa s ním sa však neprejaví len schopnosťou chápať duchovné, ale aj tým, že dobro, spravodlivosť, láska, ušľachtilosť, mier a radosť, ktoré sú prirodzenou súčasťou nášho ducha, vtlačí toto naše vyššie „ja“ ako nezmazateľnú pečať do našej mysle. Tá sa stane dobrou, spravodlivou, láskyplnou, ušľachtilou a naplnenou mierom a radosťou. A takouto sa potom stane celá naša osobnosť, vrátane našej reči i našich činov.

Ale pozor! Platí to aj naopak! Ak sa totiž svoju myseľ budeme vedome snažiť udržiavať čistou a ušľachtilou, vybudujeme si tým rovnorodý most k tomu, aby sme dokázali prostredníctvom presvetlenej mysle nájsť spojenie zdola smerom nahor, so svojim pravým, čistým a ušľachtilým vyšším „ja“.

Znamená to teda, že aj vedomá snaha o čistou a ušľachtilosť mysle sa nám môže stať cestou k nájdeniu nášho vyššieho „ja“ a k zjednoteniu sa s ním, čoho v nijakom prípade nemožno dosiahnuť prostredníctvom bežnej, nekontrolovanej a nedisciplinovanej mysle, reprezentujúcej naše nižšie „ja“.

Človeče, staň sa slobodný v duchu a zbav sa utrpenia tým, že sa vymaníš z otroctva svojho rozumu a mysle, ktoré ťa spútavajú a s ktorými mylne stotožňuješ svoju osobnosť.

Záver: Staňme sa nezaujatými pozorovateľmi vlastnej mysle, čím pochopíme, kým vlastne sme.

Udržujme svoju myseľ čistou a ušľachtilou. Tým nadviažeme spojenie s čistotou a ušľachtilosťou svojho ducha, a tým zároveň aj spojenie s mierom, šťastím a radosťou, v ktorej náš duch trvalo spočíva.