Písanie o živote …

Dogma je niečo raz a navždy dané a nemenné. Dogmy sú vieroučné pravdy, ktoré sa prijímali na cirkevných konciloch záväzne pre celé kresťanstvo. Ich konečná podoba bola formulovaná najvyššou cirkevnou hierarchiou a kryštalizovala sa po vzájomných, intenzívnych a niekedy aj dlhodobých rokovaniach. No a konečný výsledok, čiže dogmu, zostávalo bežným kresťanom už len prijať. Prijať a veriť jej bez akýchkoľvek pochybností a bez premýšľania.

Dogmy neprijať, alebo o nich hoci už len kriticky uvažovať, bolo považované za kacírstvo. A ak napríklad v stredoveku niekto niekoho zo zlomyseľnosti, alebo z prehnanej horlivosti udal za podobné kacírske myšlienky, obvinenému hrozilo mučenie a často i upálenie.

V súčasnosti majú pojmy ako „dogma“ a „dogmatický“ negatívny význam. A treba podotknúť, že nie neoprávnene, pretože ľudia vnímajú, že na tomto princípe nie je niečo v poriadku. Že ide o niečo nesprávne a nezdravé, čo sa prieči ľudskej prirodzenosti.

No a my si teraz, so snahou o vecný prístup ukážme, v čom konkrétne spočíva nesprávnosť a škodlivosť dogiem.

Každý človek vlastní rozum, cit a slobodnú vôľu. To všetko sú dary od nášho Stvoriteľa, a našou povinnosťou je ich správne využívať a správne s nimi disponovať.

Reálne to znamená, že človek má vlastným cítením a myslením skúmať všetko, čo k nemu prichádza a s čím je konfrontovaný. A potom, zo svojej slobodnej vôle, sa má prikloniť na tú stranu, s ktorou je jeho vnútro v súlade. Ako pravdu má teda prijať len to, čo sa plne zhoduje s jeho vlastným cítením a myslením. Len to, s čím sa môže vnútorne plne stotožniť.

Toto je poctivý, pravý a správny prístup, ktorý je doslova povinnosťou každého človeka. Povinnosťou, vyplývajúcou mu z jeho schopnosti cítiť, myslieť a slobodne sa rozhodovať. Keby ľudia takýmto spôsobom pristupovali ku všetkým informáciám, ktoré ku ním prichádzajú, stali by sa silnými a samostatnými osobnosťami s vlastným názorom. S názorom, ktorý získali svojim vlastným skúmaním, a preto sa im stal presvedčením.

No a takýmto spôsobom by sme mali pristupovať i vo vzťahu k našej viere. I tú sme povinní preveriť našim skúmaním a prijať za svoje máme potom len to, s čím sa môžeme vnútorne plne stotožniť. To, za čo sa môžeme vnútorne postaviť.

Viera bez vlastného skúmania nie je totiž živá. Je mŕtva, pretože nestojí na vlastnom presvedčení. Je to potom len bezmyšlienkovité prijatie niečoho, čomu síce veríme, ale čo sme nikdy nepodrobili vlastnému skúmaniu. Iba sme to povrchne prijali ako nemennú pravdu.

Ak sa totiž nad samotným princípom dogmy hlbšie zamyslíme, nemá vôbec žiadnu logiku. Keby napríklad trebárs nejaká, dogmaticky ukotvená téza, stála naozaj v Pravde Pána, niet sa predsa čo obávať žiadneho samostatného skúmania jednotlivcov prostredníctvom ich zvažujúceho myslenia a cítenia. To by muselo vždy nevyhnutne iba potvrdiť pravdivosť takejto dogmy, opierajúcej sa o Pravdu. Lebo to, čo stojí v Pravde sa predsa nikdy nemusí obávať nijakého skúmania.

Naopak, musí ho iba vítať, pretože sa tým podporuje rozvoj samostatnosti, prostredníctvom aktívneho myšlienkového a citového zvažovania jednotlivcov, ktorý aj tak nakoniec musí vždy iba opätovne potvrdiť túto Pravdu.

Na základe uvedomenia si vyššie uvedených, jednoduchých a prostých skutočností však vzniká dôvodné podozrenie, že za každým ustanovením dogmy, zakazujúcej o nej uvažovať a skúmať ju, stojí v pozadí strach a obava, že by sa snáď podobným skúmaním mohlo dôjsť k poznaniu, že daná dogma pevne nestojí v Pravde Pána.

A žiaľ, práve takto je to v mnohých prípadoch aj v skutočnosti, pretože mnohé z cirkevných dogiem sa odkláňajú od Pánovej Pravdy, čo by pri vážnejšom skúmaní muselo vyjsť nevyhnutne na povrch.

A preto, ako obrana pred odhalením nesprávneho a pokriveného, bolo a stále je v prípade dogiem v podstate zakázané akékoľvek skúmanie ich pravdivosti prostredníctvom vlastného, samostatného myslenia a cítenia. Jedine týmto spôsobom sa zabezpečuje trvácnosť mnohých dogiem, ktoré aj keď sa odkláňajú od Pravdy, v cirkvách neustále pretrvávajú, pretože ich skúmanie vlastným cítením a myslením sa neodporúča, či priamo zakazuje.

Ešte raz preto treba zopakovať. To, čo stojí v Pravde, sa nemusí obávať žiadneho skúmania. To však, čo sa od Pravdy odkláňa a tento odklon by na základe vážnejšieho skúmania začal byť badateľný, to je možné udržať jedine tak, že sa to ľuďom zakáže skúmať. Že sa to prehlási za dogmu, ktorá je raz a navždy daná, a viac sa nepripúšťajú žiadne diskusie.

Takýto zákaz sa však prieči Vôli Najvyššieho a jeho darom, ktoré nám daroval, a ktoré máme, ba dokonca sme povinní využívať.

A preto ich využívajme! Preto všetko skúmajme prostredníctvom svojho citu a rozumu! Preto si prostredníctvom nich budujme svoje vlastné presvedčenie, pretože za to, či veríme veciam pravdivým, alebo nepravdivým, ponesieme zodpovednosť len my sami. Nepomôžu nám výhovorky, že iní nás viedli nesprávne. Že oni sú zodpovední za naše omyly a za našu pokrivenú vieru, pre ktorú spejeme do duchovnej záhuby.

Nie, milí priatelia! Každý je zodpovedný v prvom rade sám za seba! Každý má predsa dar cítenia a myslenia, a preto ho má využívať! Keby tak vo veciach viery činil, nemohol by byť oklamaný.

Ak ale bol pohodlný samostatne skúmať, alebo mal z toho strach, a preto iba poslušne prijíma všetky dogmy, duchovne sa to rovná podpisu zmluvy bez jej prečítania. A za takto ním podpísanú zmluvu bude potom musieť niesť zodpovednosť, ktorej sa už nemôže vyhnúť. Presne tak, ako sa to bežne deje aj na zemi.

Výsada cítiť a myslieť v sebe nesie povinnosť skúmať!

fJedine ten, kto takto koná, koná zodpovedne! Ten, kto bezmyšlienkovite prijíma niečo ako nemenné a raz navždy dané, o čom sa nepochybuje, koná nezodpovedne voči sebe samému, a za svoju nezodpovednosť bude raz musieť veľmi trpko zaplatiť.