Písanie o živote …

Nedávno ma v rozhlase upútali slová kňaza, ktorý hovoril o tom, čomu veria kresťania. A kresťania veria, že keď zomrú, v deň súdu vstanú fyzicky zmŕtvych a budú žiť večne.

Z týchto slov však vanie absolútna neznalosť duchovných zákonitostí, pričom nejde vôbec o omyl bezvýznamný! Naopak! Ide o omyl nesmierne závažný, ktorý môže veriacim spôsobiť nenahraditeľné duchovné škody.

Vezmime si napríklad slová z Biblie, hovoriace, že „v deň posledného súdu príde Pán súdiť všetkých ľudí. Živých i mŕtvych!“ To podľa názoru kresťanov znamená, že príde súdiť tých, čo na zemi ešte fyzicky žijú, ako aj tých, čo už zomreli, ale k poslednému súdu vstanú telesne zmŕtvych.

Tento výklad je však nesprávny, pretože Biblia je knihou duchovnou, a preto všetko v nej treba chápať ako určité duchovné obrazy. Nie doslovne!

Vzhľadom k vyššie uvedenému citátu to znamená, že ide nie o fyzicky živých a fyzicky mŕtvych, ale o duchovne živých a duchovne mŕtvych! Čiže tých, ktorí žijú hodnotami ducha a tých, ktorí ignorujú hodnoty ducha! Pán teda príde súdiť všetkých duchovne živých i duchovne mŕtvych!

O tom, že je to treba chápať práve takto duchovne a nie doslovne, svedčia aj iné Ježišove slová, ktoré povedal jednému zo svojich učeníkov. Ten sa k nemu pridal, ale chcel ešte spolu s rodinou pochovať svojho príbuzného. Ježiš mu však riekol: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“. Čiže: nech si duchne mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych. To znamená, že ten, kto nasleduje Krista je duchovne živý, zatiaľ čo ten, čo Krista nenasleduje, je duchovne mŕtvy, i keď je ešte fyzicky medzi živými.

No a podobným spôsobom sú nesprávne chápané všetky citáty z Biblie, zdanlivo potvrdzujúce absurdnú tézu o fyzickom zmŕtvychvstaní zosnulých k poslednému súdu a následný večný život vo fyzickom tele.

Prevráťme však list a pozrime sa na veci tak, ako naozaj sú.

Ako veľmi dobre vieme, všetko čo je hmotné raz vzniklo a raz zanikne. Tak, ako raz vzniklo naše fyzické telo a raz zanikne, a v ďalšom prirodzenom procese sa rozloží na prach, presne taký istý osud čaká i našu planétu i našu slnečnú sústavu, pretože sú hmotnej podstaty, ako naše telo. Stane sa tak presne v duchu slov: „Prach si a na prach sa obrátiš!“ Hmota nie je večná a preto nie je možné žiť večne vo fyzickom tele.

A predsa každého, kto žil hodnotami ducha, očakáva večný život! Ale nie v hmotnosti, ani v hmotnom tele, ale v ríši Ducha, ktorá sa nachádza nad hmotou. Tam sa dostane každý, kto sa zdokonalil v cnostiach a zbavil všetkých prehnaných hmotných žiadostí. Presne tak, ako to naznačil Pán Ježiš slovami: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Čiže: Moje kráľovstvo nie je zo sveta hmoty, ale zo sveta Ducha.

Kráľovstvo nebeské je kráľovstvom Ducha a každý človek sa má prostredníctvom rozvíjania duchovných hodnôt a duchovných cností usilovať o to, aby sa osobnostne zdokonalil natoľko, že bude môcť vstúpiť do ríše večnosti, ktorá nie je z tohto hmotného sveta. To je našim cieľom! Tam máme smerovať a tam sa máme usilovať dostať! Do ríše Ducha, mimo hmotnosť! Jedine toto je správna viera a jedine toto je správne úsilie!

Ak ale niekto tak, ako kresťania, verí vo vzkriesenie tela, ak sa na každej omši vo vyznaní viery modlí ,,že verí vo vzkriesenie tela a v telesný život večný“, je to niečo nesmierne nešťastné, pretože takýto človek sa svojou vierou pripútava k hmote. Čiže k tomu, čo je dočasné.

A svoju nesprávnu vieru v telesný život večný si potom človek odnáša so sebou i po svojej smrti a drží sa jej aj na druhom svete. Táto viera ho však, ako železné okovy, púta k hmotnosti zeme a nedovoľuje mu stúpať na krídlach cností k výšinám Ducha. Nedovoľuje mu stúpať k večnej ríši Ducha, nachádzajúcej sa nad hmotou.

Všetci takýto ľudia zostanú k hmote pripútaní až dovtedy, kým nezačne jej prirodzený rozkladný proces. Rozkladný proces potom nevyhnutne pohltí aj ich osobnosť, nesprávnou vierou natrvalo fixovanú k hmote, aby sa všetko premenilo v prach.

Na záver sa ešte trochu detailnejšie pozrime, čo sa deje po smrti s človekom pravej viery vo večný život v ríši Ducha a s človekom nepravej viery vo večný život vo fyzickom tele po telesnom zmŕtvychvstaní.

V najhrubšej hmote žijú ľudia vo fyzických telách a my ich nazývame živými. Keď zomrú, ich fyzické telo sa rozloží, avšak ich osobnosť, alebo ich duša odchádzajú do jemnejšej hmotnej úrovne – na druhý svet.

Tam žijú život, podobný životu na zemi. Platia tam však trochu iné pravidlá, ako na zemi, pretože jemná hmotnosť je rozdelená do viacerých úrovní, zodpovedajúcich duchovnej zrelosti jednotlivcov. To znamená, že duchovne zrelí, cnostní a dobrí odchádzajú do vyšších úrovní jemnej hmotnosti, ktoré sú bližšie k duchovnej ríši, a duchovne nezrelí, necnostní a nedobrí odchádzajú do nižších, alebo najnižších úrovni jemnej hmotnosti. Každý odchádza po smrti k seberovným. Dobrí a vedomí k dobrým a vedomým, a zlí a nevedomí k zlým a nevedomým.

Dobrí vo vysokých úrovniach jemnej hmotnosti prežívajú medzi seberovnými radosť a harmóniu, a zlí v nízkych úrovniach jemnej hmotnosti prežívajú medzi seberovnými bolesť a utrpenie. Je to ono klasické členenie na nebo a peklo.

Vysoké úrovne jemnej hmotnosti však ešte nie sú kráľovstvom nebeským večnej ríše Ducha. Sú len akousi vstupnou bránou, kde sa ľudia zdokonaľujú v cnostiach a duchovne dozrievajú až do takej miery, aby mohli napokon vojsť do večnej ríše Ducha.

V nízkych úrovniach ľudia trpia, ale nie je to utrpenie večné. V utrpení pomaly precitajú k hodnotám Ducha, stávajú sa lepšími, a tým pádom pozvoľna postupujú nahor z tých najnižších úrovní k tým najvyšším. Tí však, čo nie sú schopní polepšiť sa, zostávajú natrvalo v nízkych úrovniach medzi seberovnými.

Ak je človek cnostný a duchovne zrelý, a má pravú vieru vo večný život v ríši Ducha, po svojej smrti rýchlo postupuje k najvyšším úrovniam jemnej hmotnosti a odtiaľ vstupuje do večnej ríše Ducha.

Ak je ale niekto dobrý a cnostný tak, ako mnohí kresťania, ale verí vo večný život vo fyzickom tele, zostáva pripútaný k predmetu svojej viery, ktorým je hmotnosť. A nebude sa môcť odtiaľ pohnúť a radostne vykročiť k večnému bytiu v ríši Ducha, pokiaľ sa svojej falošnej viery nevzdá. Pokiaľ nepresekne okovy, ktoré ho pútajú k hmotnosti. A ak sa mu to nepodarí ani do posledného súdu, bude spolu s najhrubšou hmotnosťou i so všetkými úrovňami jemnej hmotnosti a ľuďmi, ktorí v nich uviazli, strhnutý do víru zničenia celého univerza. To sa obráti v prach, a tým bude rozomletá na prach i osobnosť každého takéhoto jednotlivca.

Čo však znamená pojem posledný súd? Posledný súd je posledná časová hranica, na ktorej sa má človek rozhodnúť, či bude prostredníctvom vlastného života v súlade s hodnotami Ducha smerovať do večnej ríše kráľovstva nebeského, alebo či nejakými väzbami, závislosťami, alebo falošnou vierou zostane spojený s hodnotami hmoty.

Ktorým smerom bude teda človek vnútorne naladený v dobe posledného súdu, presne to sa stane jeho osudom. Osudom večného života v ríši Ducha v prípade jeho vnútorného naladenia a smerovania k hodnotám Ducha, alebo osudom rozloženia všetkého hmotného v prach v prípade jeho naladenia, alebo väzieb na hmotné. A tento zánik v prachu rozloženej hmotnosti je večným zatratením a definitívnym vymazaním z knihy života.

PS. Text vznikol z naliehavej vnútornej potreby varovať kresťanov, aby vážne prehodnotili svoju vieru v telesné zmŕtvychvstanie k súdu, ktorá ich musí priviesť do nešťastia. Lebo dovtedy, kým sa tejto viery nezbavia, zostanú pripútaní k dočasnosti hmoty, a to sa im napokon môže stať osudným.