Písanie o živote …

Mnohým vŕta v hlave, čo bolo na židoch také výnimočné, že dokázali získať priazeň samotného Stvoriteľa? Prečo boli práve oni vybraní spomedzi všetkých národov, hoci aj niektoré iné z nich stáli na vysokom stupni duchovnosti? Išlo len o náhodný výber, alebo sa tak udialo na základe určitých zákonitostí a logiky?

Skôr, ako začneme objasňovať tieto otázky treba zvlášť zdôrazniť, že duchovná výnimočnosť židovského národa sa týkala len jeho minulosti. V súčasnosti tomu tak už nie je. A dosiahnuť sa mu ju podarilo tak, ako by si to asi žiaden národ neprial. A síce, v prežívaní bezvýchodiskovej bolesti a utrpenia.

Ako konkrétne?

Židia trpeli v egyptskom jarme a ich utrpenie sa čoraz viacej stupňovalo. Stali sa z nich otroci a zaobchádzalo sa s nimi ako so zvieratami. Dostali sa do situácie, v ktorej si uvedomovali, že nikto a nič z nášho materiálneho a fyzického sveta im už nemôže pomôcť. Každé racionálne, rozumové a logické zvažovanie možnosti obratu k lepšiemu sa ukazovalo ako beznádejné. Na vlastnej koži a do hĺbky duše bola nimi prežitá nedostatočnosť rozumu a čisto materiálneho snaženia.

Ale ako múdre úslovie hovorí, keď sa pred nami zavrie jedna brána, niekde inde sa nám otvorí druhá. Len ju treba nájsť. A pretože pred neľudsky trpiacim židovským národom sa zatvorila brána nádejí v akúkoľvek materiálnu a rozumovo racionálnu pomoc, otvorila sa pred nim brána iná.

Brána k užšiemu kontaktu s Božstvom! K nemu sa začali židia vo svojej bezvýchodiskovej situácii čoraz viacej upínať. K nemu, ako k jedinej možnej pomoci začali čoraz intenzívnejšie a vrúcnejšie smerovať svoje modlitby.

A tak napokon došlo k tomu, že židia získali taký vzťah a takú mieru poznania a chápania Stvoriteľa, akú nemal nijaký zo vtedajších národov sveta. A práve na základe svojho úzkeho prepojenia so Stvoriteľom a fixovania sa naň, sa postavil židovský národ na duchovný piedestál ľudskej civilizácie, pretože jeho pochopenie a vnímanie Božstva bolo najbližšie k skutočnej Pravde.

No a napokon došlo aj k tomu, že jeho modlitby boli vyslyšané. Z Výšin im bol poslaný pomocník v osobe Mojžiša, ktorý ich nakoniec vyviedol z Egyptského otroctva a zároveň im sprostredkoval Vôľu Najvyššieho v podobe Desatora prikázaní. Nimi bola židom, ale aj celému svetu ukázaná cesta k pozemskému šťastiu, ale zároveň aj cesta ku kráľovstvu nebeskému.

Všetko to, čo sa udialo medzi židmi a Hospodinom, sa udialo na základe neomylnej logiky zákonov stvorenia. Celkom konkrétne na základe zákona rovnorodosti. Len najvyššia možná miera duchovnosti určitého pozemského národa totiž umožnila nadviazať spojenie s Najvyšším.

A práve účinky zákona duchovnej rovnorodosti, fungujúceho vo stvorení, nám dávajú jasnú odpoveď na to, ktorý národ na zemi sa v danom čase skutočne vnútorne dostal na takú výšku, aby mohol nájsť spojenie so Stvoriteľom. Lebo mnohí si myslia, že oveľa duchovnejším smerom je napríklad budhizmus, alebo indické Védy. Tieto náboženstvá majú samozrejme svoje veľké prednosti. Majú však aj svoje nedostatky, ale žiadne z nich nemá takú pevnú väzbu priamo k Stvoriteľovi, akú boli schopní nadobudnúť dávni židia.

Ak napríklad niekto načúva slovám súčasných prívržencov budhizmu, alebo indických Véd, slovo Boh sa v nich vyskytuje minimálne a veľmi okrajovo. Keď však nahliadneme do Starého Zákona, takmer všetko v ňom sa odvíja od vzájomného vzťahu jednotlivcov, alebo celého národa k Stvoriteľovi. Takúto fixáciu a takúto väzbu priamo nahor, k Najvyššiemu, ako k jedinému východisku všetkého bytia, v budhizme vôbec nenájdeme. A nenájdeme ju ani v indických Védách. Ale práve nájdenie, získanie a budovanie tohto vzťahu postavilo židovský národ na duchovný vrchol.

O tom, že je to tak, svedčia aj prvé dve prikázania z Desatora, ktoré jasne hovoria o potrebe vzťahu a úcty človeka k Stvoriteľovi. No a samozrejme, Ježiš, ako Syn Najvyššieho, pokračuje v tomto smerovaní a napríklad svoju modlitbu modlitieb – Otčenáš, začína práve upriamením človeka k nebeskému Otcovi.

Jadro celého Starého Zákona a všetko to, o čom hovorili proroci zhutnil Ježiš, ako súhrn toho najpodstatnejšieho pre človeka, do dvoch prostých bodov. Prvým je naučiť sa milovať svojho Stvoriteľa celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou. A druhým je naučiť sa milovať svojho blížneho, ako seba samého.

V týchto dvoch vetách je v priamočiarej jednoduchosti povedané všetko, čo človek naozaj potrebuje. V prvom rade si potrebuje vybudovať živý, úprimný, láskyplný a srdečný vzťah k svojmu Stvoriteľovi, a v druhom rade si potrebuje vybudovať živý, láskyplný, úprimný a srdečný vzťah k svojim blížnym. Z toho jasne vidíme, že dávne židovstvo a neskôr kresťanstvo, ktoré prebralo jeho štafetu, sú hlavne a predovšetkým o vzťahu. A to v prvom rade o vzťahu k Stvoriteľovi, čo napríklad v budhizme, alebo indických Védách absolútne chýba.

Budovaním tohto vzťahu vzniká totiž vlákno, ktorým sa naša osobnosť spája so Stvoriteľom. A práve táto vzájomná väzba je jedinou skutočnou istotou v našom neistom svete, ktorú máme. Ak sa jej budeme držať v premenlivosti nášho bytia a v rôznych životných búrkach, bude nás ona vždy držať nad hladinou a nedá nám utonúť. A nakoniec, keď odložíme svoje fyzické telo, naša láska a náš vzťah k Stvoriteľovi sa stane pre nás cestou, vedúcou ku Svetlu.

Je však strašné, ak niekto nemá nijaké vlákno, ktoré by ho spájalo so Stvoriteľom. Potom totiž nemá absolútne nijakú istou a absolútne nijaký pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť. Potom ho nemá čo podržať v premenlivosti bytia, ani v najrozličnejších životných búrkach. A keď nadíde chvíľa jeho pozemského smrteľného zápasu, nebude ničoho, čo by ho po jeho fyzickej smrti viedlo k Svetlu.

A preto bude vydaný napospas temnote! A temnota ho obklopí, pevne pritiahne k sebe a nakoniec zničí jeho osobnosť. Osobnosť, ktorá sa dobrovoľne sama vzdala Svetla. Osobnosť, ktorá si nevybudovala žiaden vzťah k Stvoriteľovi, pretože pre ňu boli oveľa dôležitejšie vzťahy k tisícom iných, nízkych a rádovo bezvýznamných vecí.

A táto fatálna neschopnosť rozlíšiť to, čo je podstatné, od toho, čo je podružné, zničí a naveky zahubí všetkých, ktorí jej podliehajú. Lebo všetko iné bolo pre nich dôležité a podstatné, len nie to skutočne najdôležitejšie a najpodstatnejšie.

Na čo sme teda vo svojej slobodnej vôli zamerali svoje chcenie, to sa stane našim osudom! Osudom života v prípade vybudovania vzťahu k Zdroju všetkého Života. A osudom zničenia a skazy v prípade ignorovania akéhokoľvek vzťahu k Zdroju všetkého Bytia.

Ak si niekto nevie predstaviť, aká má byť a čo konkrétne má znamenať láska k Stvoriteľovi, tak je to v prvom rade snaha o dôkladné poznanie jeho Vôle, a následne snaha o dodržiavanie tejto Vôle v každodennosti vlastného života. Takto vyslovene konkrétne a reálne sa má prejavovať naša láska k Najvyššiemu. Má sa teda prejavovať v našom živote v súlade s Vôľou Najvyššieho. Poznanie Vôle Pána je možné nájsť v učení Ježiša Krista, alebo trebárs vo veľmi detailnom vysvetlení v diele „Vo Svetle Pravdy“.

Človeče, čo si ty sám slobodne zvolíš, toho sa ti nakoniec aj dostane! A dostane sa ti toho preto, lebo si to ty sám tak chcel! Potom však už budeš márne plakať a prosiť! Potom už nič nezmeníš!

Zmeň sa preto teraz, kým je ešte čas a upriam svoju dušu k Pánovi! Upriam ju k poznaniu jeho Vôle a k snahe o tvoj vlastný život v súlade s ňou.