Písanie o živote …

Smrť, zánik a zničenie je údelom všetkého, čo je hmotné. Je to údelom človeka, rastliny, zvieraťa, našej planéty, nášho Slnka i celého nášho okolitého vesmíru. Nad všetkým týmto hrozivo visí Damoklov meč istého zániku. Všetko je len otázka času.

A smutná istota zániku sa netýka len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.

No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.

Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.

Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.

Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.

Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.

A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.

A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!

V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.

A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.

Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.

A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.

Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.

Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.

Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.

Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.

Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.

A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!

Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!