Písanie o živote …

Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe, v ktorej sa javy, stojace mimo normu, začínajú presadzovať ako norma pre celú spoločnosť. Na základe toho sa však potom, relatívne normálna spoločnosť, stáva sama postupne nenormálnou.

Buďme konkrétni a ukážme si dva príklady. Na Slovensku prebehla nedávno intenzívna kampaň za to, aby všetci budúci prváci museli povinne absolvovať rok v predškolskom zariadení. Zdôvodňovalo sa to tým, že to veľmi pomôže deťom zo znevýhodneného prostredia, najmä deťom z rómskej komunity, ktoré získajú základné sociálne a hygienické návyky. A v nemalej miere i základy slovenského jazyka.

Ide o ukážkový príklad terorizovania väčšiny menšinou, ktoré sa stretlo s odporom mnohých rodičov. Sú totiž toho názoru, že rodič má právo rozhodovať o živote svojho dieťaťa, a pokiaľ sa oň zodpovedne stará a chce si ho v predškolskom veku ponechať doma, štát mu nemá právo niečo povinne nariaďovať.

Celá kauza je ukážkovým príkladom toho, ako v dnešnej zvláštnej dobe doplácajú čestní, poctiví a zodpovední na nezodpovedných a neporiadnych, ktorých nezodpovednosť sa stáva rozhodujúcim kritériom pre vznik zákona, dopadajúceho v rovnakej miere na všetkých bez rozdielu.

A pozrime sa na ďalší príklad, ktorý ešte radikálnejším spôsobom zasahuje do normálneho života väčšiny, práve na základe z normy vybočujúceho správania sa menšiny. Ide o homosexualitu a gender ideológiu.

Všetci vieme, že v normálnej, heterosexuálnej spoločnosti existujú a vždy existovali určité skupiny, ktoré vnímajú vlastnú sexualitu trochu inak. Ide o ľudí, ktorí sa necítia doma či už vo svojom mužskom, alebo ženskom tele. Vnútorne sa teda cítia byť iní, než to z hľadiska zovňajšku vyzerá. Podla toho sa mnohokrát správajú a jednajú, čo vo väčšinovej spoločnosti zákonite vzbudzuje minimálne rozpaky.

Samozrejme, že nie je správne, aby títo ľudia boli väčšinovou spoločnosťou nejako perzekvovaní, ale nie je správny ani opačný extrém, keď je v dnešnej dobe týmito menšinami perzekvovaná celá spoločnosť.

Ako? Trebárs práve v tej najcitlivejšej oblasti, a síce, pri výchove a formovaní detí. Deje sa tak na školách, kde pri výchove ku gender tolerancii sú normálne deti často nútené vžívať sa do myslenia homosexuálnych jedincov, alebo sú dokonca informované o spôsobe homosexuálneho pohlavného styku v súvislosti s ochranou, ktorú je treba pri ňom používať.

Takéto niečo je tým najhorším terorom mimo normy stojacej menšiny na normálnu väčšinu. Dieťa totiž častokrát nemá o týchto veciach ani len tušenia a úplne prirodzene si žije svoj život v rámci všeobecnej normy. A do jeho nevinnosti je surovo zasahované tým, že sa nie len že predčasne zoznamuje s niečím „iným“, ale že je dokonca násilne nútené vžívať sa do tohto „iného“.

Keby boli deti iba veľmi citlivo informované o týchto skutočnostiach, bolo by to v poriadku. Ale ako už bolo spomenuté, prax je taká, že sú v rámci výuky ku gender tolerancii nútené hrať trebárs v motivačných scénkach stretnutie a nadväzovanie vzťahu homosexuálnej dvojice. Alebo sú „znalými“ a „múdrymi“ informovaní o tom, že pohlavie, s ktorým sa narodili, nie je vôbec niečím záväzným. Že je v tomto smere možné si voľne vyberať zo širokej ponuky, podľa svojich osobných predstav. Lebo človek má byť slobodný a nesmie byť ničím obmedzovaný.

Takýmto spôsobom však deti začínajú pochybovať o svojej vlastnej sexuálnej orientácii a to zdravé, normálne a úplne prirodzené je v nich spochybňované, atakované a terorizované niečím, čo vo vzťahu k väčšinovej populácii stojí mimo normu.

Je takéto niečo normálne? Je to zdravé? Nie je to vari iba chorobné upadanie do extrémov v tom zmysle, že kým v minulosti boli homosexuálne a inak zmýšľajúce menšiny terorizované väčšinou, dnes je scestnými názormi týchto menšín terorizovaná väčšina? Nie je nenormálne, že to, čo stojí mimo normu, sa pretláča ako norma pre tých, ktorých by nič takého nikdy nenapadlo?

Akým spôsobom však správne riešiť tieto problémy?

Existuje len jediný správny spôsob ich riešenia, opierajúci sa o pochopenie duchovných súvislostí a zákonitostí.

Čo to konkrétne znamená z hľadiska našich dvoch spomenutých príkladov?

V prípade snahy o uzákonenie povinnej školskej dochádzky paušálne pre všetky deti to znamená, že rodičia, ktorí sa príkladne starajú svoje deti stoja duchovne a osobnostne oveľa vyššie, ako rodičia, ktorí sa o ne zodpovedne nestarajú. Ak však chce niekto vytvoriť zákon, platný pre všetkých, a príčinou jeho vzniku je chovanie nezodpovedných, musí sa jeho uplatňovanie aj na tých zodpovedných stretnúť s oprávneným odporom.

Jednoduché riešenie problému spočíva v tom, že k zodpovednejšej výchove detí nezodpovedných rodičov môže štát pristupovať aj nátlakovo. Zodpovedným rodičom však má byť vo vzťahu predškolským zariadeniam ponechané právo ich osobného, slobodného rozhodnutia.

No aké je správne duchovné riešenie problému homosexuality?

V prvom rade si každý, kto sa v mužskom tele cíti ako žena a v ženskom tele ako muž musí uvedomiť, že to nie je prirodzené, a že teda je v prvom rade nejaká chyba v ňom samotnom. A túto chybu je treba hľadať a pracovať na jej odstránení tak, aby sa všetko skôr, alebo neskôr mohlo dostať opäť do normálu.

Jedine v tomto spočíva konštruktívny prístup k veci. A každý, kto chce takýmto konštruktívnym spôsobom svoj problém riešiť, môže sa v tomto smere ponoriť do skúmania duchovných súvislostí a zákonitostí, ktoré mu ukážu cestu. Lebo kto naozaj vážne hľadá, celkom zaručene aj nájde.

Je však veľkým nešťastím pre každého jedinca, nachádzajúceho sa vo vnútornom rozpore medzi svojim cítením a vlastným fyzickým telom, ak uverí tomu, že takýto stav je úplne prirodzený. Že takáto inakosť je jednoducho normálnou, a preto treba bojovať, aby bola aj spoločnosťou vnímaná ako normálna.

Celá tragédia spočíva v tom, že namiesto toho, aby sa dotyčný sústredil na vlastný, osobný boj so svojou odchýlkou, sústreďuje sa na vonkajší boj za to, aby jeho inakosť bola spoločnosťou akceptovaná ako normálna. Aby to bolo spoločnosťou brané ako niečo prirodzené, hoci to takým nie je, ani nikdy nebude, pretože prirodzené môže byť len to, čo nie je vo vnútornom rozpore so sebou samým.

Ak ale spoločnosť na normalizáciu niečoho, čo stojí mimo normu pristúpi tak, ako sa to deje v súčasnosti, klame samu seba. A zároveň duchovne škodí všetkým „inak“ orientovaným ľuďom. Škodí im tým, že im berie motiváciu a dôvod duchovne pracovať na sebe a na opätovnom nastolení stavu prirodzenej vnútornej harmónie so sebou samým.

Na našej planéte jestvuje množstvo problémov, ktoré čakajú na svoje riešenie. Ľudia ich však riešia po svojom, čiže tak, ako oni sami považujú za najlepšie. A tak sa často mnohé problémy, riešené takýmto čisto ľudským spôsobom, stávajú nakoniec ešte väčšími problémami, vytvárajúcimi ešte väčšie pnutie podobne, ako napríklad pri snahe o paušálne uzákonenie povinnej predškolskej dochádzky, alebo pri celoplošnom presadzovaní sexuálnej „inakosti“ ako normy.

Z tohto dôvodu by si preto mali ľudia už konečne uvedomiť, že všetky naše problémy možno optimálne riešiť a vyriešiť jedine v zohľadnení duchovných súvislostí a zákonitostí, jestvujúcich v našom univerze, ktorým podlieha celé naše bytie.

Všetkým, vnútorne otvoreným jedincom, ktorí chcú v tomto smere vykročiť správnou cestou, môže ako neoceniteľná opora v poznávaní duchovných zákonitostí poslúžiť výnimočné dielo s názvom „Vo Svetle Pravdy“.