Písanie o živote …

Mnohí ľudia sú ateistami a materialistami. Užívajú si konzumného spôsobu života a ak majú dostatok peňazí a môžu si kúpiť, čo sa im zažiada, vnímajú súčasnú realitu ako raj na zemi. A do tohto ich materialisticky konzumného raja im akosi vôbec nezapadá pojem Stvoriteľ. Znie im ako archaizmus a ako bájka, z ktorou už oni nemajú, a ani nechcú mať vôbec nič spoločné.

Ale pozor! Mnohí takto uvažujú len do chvíle, kedy ich postihne nejaká núdza, nešťastie, tragédia, alebo vážny zdravotný problém. A potom, čuduj sa svete, si dokonca aj mnohí zaujatí ateisti a materialisti rýchlo spomenú na Stvoriteľa. Spomenú si na to, že snáď On by im predsa len mohol pomôcť, keď im už vôbec nič iného nepomáha. A potom zrazu nachádzajú pokoru, ktorá im pred tým chýbala, sklonia sa a začnú prosiť. Takýto je už raz človek. Keď sa mu darí, na Pána si nespomenie, ale veľmi rýchlo ho začne prosiť o pomoc, keď sa mu dariť prestane.

A táto zákonitosť neplatí len vo vzťahu k vnútorným, myšlienkovým pochodom jednotlivcov, ale platí aj vo vzťahu k celému ľudstvu. Platí aj vo vzťahu k miliónom ľudí dneška, ktorí si žijú po svojom a ktorým je čosi takého, ako Stvoriteľ ukradnuté. Celý ich vnútorný obzor a všetko ich chcenie je totiž zamerané len na to, čo je hmotné. Nič iného ich nezaujíma.

Avšak z duchovného hľadiska je takýto život premárnený a úplne zbytočný. A aby ľudia vo vlastnej materiálnej obmedzenosti nestratili celé svoje bytie, príde im na pomoc svetové dianie. A síce v tom zmysle, že jedine ich vinou bude musieť nadísť doba, ktorá otrasie všetkým, čomu verili. Tisíce vecí, o ktoré sa usilovali a ktoré považovali za dôležité sa zrútia a stratia svoju cenu.

A keď už nezostane nič, o čo by sa mohli oprieť a srdce tohto sveta zovrie studená ruka zúfalstva, keď už nebude nikde inde možné nájsť podporu a ochranu, potom mnohí nakoniec nájdu to jediné a najdôležitejšie, čo ignorovali a čomu sa vysmievali, keď sa im darilo.

Žiaľ, všetko zatiaľ smeruje iba k tomu, že ľudia budú musieť skutočne všetko stratiť, aby mohli získať to najdôležitejšie. Aby sa im práve tragickou stratou tisícok vecí, ktoré boli pre nich pred tým dôležité, otvorila brána k poznaniu toho najpodstatnejšieho, čo jestvuje. K poznaniu súcnosti Stvoriteľa a všetkých dôsledkov, ktoré z toho poznania voči človeku vyplývajú.

Ale potom, keď úzkosť, bolesť, strach, zúfalstvo, hrôza a tragédia poznamenajú duše ľudí a oni začnú konečne prosiť smerom nahor, potom by si mali byť všetci títo ľudkovia vedomí jednej mimoriadne dôležitej veci. A síce toho, aké vyslyšanie svojich prosieb môžu vôbec očakávať. Mali by si byť vedomí toho, akej odpovede a odozvy na ich prosby sa im zhora môže dostať.

Ide totiž o to, že ich pohľad na život a ich názory boli doteraz zásadným spôsobom ovplyvnené len ich materializmom, ako aj tým, čo je z čisto ľudského hľadiska dobré a správne. A presne v tomto zmysle vysielajú aj svoje prosby nahor.

Ale odozva na ich prosby v dňoch zúfalstva, prichádzajúca zhora, čiže z Ducha, bude brať na zreteľ predovšetkým prospech ich najvnútornejšej, duchovnej podstaty, čiže ich skutočného, duchovného človeka. To znamená, že splnenie ich prosby bude potom často úplne iného druhu, než si to ľudia vo svojej materialistickej úzkoprsosti predstavovali.

Nešťastie, alebo choroba, alebo čokoľvek iného, čo nás postretne, je totiž často dôsledkom nášho predchádzajúceho nesprávneho jednania. A prežívame ich preto, že nimi platíme za naše viny z minulosti. Lebo v dokonalej Spravodlivosti Pána musí každý zaplatiť až do posledného haliera.

Ak ale potom prosíme, aby sme boli nejakého ťažkého údelu zbavení a zhora je videné, že práve toto musíme prežívať, aby sa náš duch oslobodil od starých vín, potom je samozrejmé, že splnenie nebude vôbec také, aké sme si predstavovali. V takomto prípade k nám môže prísť splnenie trebárs v podobe vnútorného a duchovného posilnenia, aby sme boli schopní niesť bez reptania svoj údel, a tým sa duchovne očistili od starých vín.

Znamená to teda, že odpoveď na našu úprimnú prosbu, i keď vynútenú bolesťou, vždy príde, ale nebude vždy taká, ako si predstavujeme. Úžitok bude totiž prinášať hlavne nášmu duchu, čiže našej najvnútornejšej duchovnej podstate, o ktorú ide predovšetkým.

Stručné zhrnutie: Ľudia nebudú zbavení svojho ťažkého údelu, ktorého dopad na seba si doslova vynútili. Ako odpoveď na ich prosby im však môže byť darovaná sila zniesť svoj údel a zároveň pochopenie, že to všetko je len nevyhnutným dôsledkom ich predchádzajúceho odvrátenia sa od Stvoriteľa a jeho Vôle.

Len tomu, kto poznal svoj predchádzajúci život v jeho odvrátení od Pána ako chybný, a kto ho ako taký chce zanechať, len tomu môže byť zhora na jeho prosbu darované toľko vnútornej sily, aby sa spamätal z úderu a začal žiť po novom. Aby začal žiť v súlade s hodnotami ducha. Takýmto spôsobom prosiacemu človeku sa dostane zhora toľko pomoci, aby všetko zvládol, zmenil sa a stal sa konečne veriacim v Pána a dôverujúcim jeho Vôli.

Ale prosby ľudí, ktorí budú prosiť len o odvrátenie ťažkého údelu, na nich doliehajúceho, nebudú môcť byť vyslyšané. A to preto, že zhora bude videné, že v nich niet túžby po novom a pravom živote. Že sa chcú zbaviť iba momentálnej bolesti a potom si chcú ďalej žiť po svojom, ako predtým. Že nemajú vôbec v úmysle zásadným spôsobom zmeniť hodnoty, ktoré ich priviedli do nešťastia.

Keby sa im pomohlo, veľmi rýchlo by sa vrátili na svoje staré chodníčky. Prosby takýchto ľudí nemôžu byť zhora vyslyšané, pretože to nie sú prosby pravé. Lebo keby snáď aj boli vyslyšané, posilnenie a pomoc, smerujúce k ich duchu, by sa aj tak museli len odraziť od neprekonateľného múru materializmu, obkolesujúceho ich ducha, ktorému sa preto nemôže dostať pomoci zhora.

Títo ľudia sa totiž stali neschopnými prijať akúkoľvek pomoc od Stvoriteľa, pretože jeho pomoc môže smerovať len k duchu človeka. Avšak ich duch ju nie je schopný prijať, pretože je spútaný hodnotami matérie. Pretože v ňom niet duchovnej túžby po obrodení a niet v ňom ani poznania svojho predchádzajúceho života ako hodnotovo nesprávneho.

Údelom takéhoto druhu ľudí bude potom len smrť a záhuba. Smrť a záhuba nie len fyzická, ale oveľa strašnejšia! Duchovná!

Všetci ľudia by však mali vedieť, že milosrdenstvo Pána je veľké! Mali by vedieť, že ak hoci aj v posledných minútach spoznajú nesprávnosť svojho predchádzajúceho života a vzbudia v sebe túžbu po radikálnej premene osobnosti smerom k hodnotám Ducha, ich bytie nemusí byť stratené. Presne tak, ako to učinil jeden z lotrov na kríži. Lebo prenesmierna milosť Pána všetkých svetov bdie nad každým z nás až do poslednej chvíle a dáva nám šancu k zmene.

Ak ale človek ani v poslednej chvíli k duchovnej zmene vnútorne nedozreje, ak sa v ňom neprebudí snaha o pravé hodnoty, o ich dosiahnutie a život v súlade s nimi, jeho osud je spečatený. Jeho údelom bude potom už len záhuba fyzická i duchovná, pretože on sám sa ukázal byť mŕtvym pre večné, pravé a nezničiteľné hodnoty Ducha.