Písanie o živote …

Kŕčovito sa držať tradícií je zhubné! A je to zhubné vtedy, keď sa v danej tradícii nachádzajú omyly. Keď sa v nej nachádza niečo, čo nekorešponduje so skutočnou pravdou a táto skreslená pravda sa potom s úcty k tradícii dedí z generácie na generáciu.

No a celkom konkrétne v duchovnej oblasti to znamená, že ak niekto neustále opakuje rovnaké chyby a omyly, nikdy sa nemôže povzniesť nahor. Potom nevyhnutne stagnuje, alebo dokonca upadá.

Konkrétnym účelom tohto textu je snaha o poučenie sa z dôsledkov osudového konfliktu Ježiša Krista s vtedajšou inštitucionalizovanou cirkvou. Ježišov príbeh je totiž príbehom rebela, ktorý prišiel do konfliktu s inštitúciou. Do konfliktu so vtedajším plne inštitucionalizovaným židovským náboženským systémom.

Išlo o náboženský systém, ktorý mal svoju pevnú hierarchiu, svoje školy, svoj spôsob výučby, svoje vyhranené názory a svoj vlastný pohľad na pravdu. Toto náboženstvo malo svoje nezanedbateľné spoločenské postavenie, kontakty a vplyv na mocných vtedajšieho sveta. Jednoducho povedané, išlo o duchovno mocenskú inštitúciu, spoločensky dôveryhodného charakteru presne tak, ako je tomu i dnes v rámci kresťanstva.

A zrazu sa odkiaľsi z neznáma vynorí človek s odlišným, ale mimoriadne silným a široké masy priťahujúcim učením. Ide o človeka, stojaceho v určitej opozícii voči onej nespochybniteľnej duchovnej inštitúcii. Človeka, vysvetľujúceho mnohé dôležité duchovné pravdy inak a ostro kritizujúceho chyby predstaviteľov oficiálneho náboženstva.

Treba však povedať, že podobné náhle objavenie sa samorastlého proroka nebolo v tej dobe v Izraeli žiadnou výnimkou. Vtedy totiž nebola núdza a rôznych samozvaných prorokov, okolo ktorých sa zhromaždilo väčšie, alebo menšie množstvo poslucháčov a stúpencov.

Nebezpečenstvo onoho nového proroka však spočívalo v tom, že jeho učenie pôsobilo mimoriadne silne a priťahovalo celé masy, ktoré boli okrem sily slova priťahované i nevídanými divmi a zázrakmi.

Argumentačná sila nového proroka, zázraky a odlišná interpretácia mnohých dovtedy zaužívaných duchovných právd začali v mnohých ľuďoch vzbudzovať oprávnené otázky: Ako je to teda s naším náboženstvom a s podstatou jeho učenia? Majú kňazi pravdu naozaj vo všetkom? Nemýlia sa snáď v niečom? Nie je snáď pravda na strane nového proroka?

Konflikt Ježiša s predstaviteľmi židovského náboženstva bol konfliktom medzi nositeľom Pravdy a cirkevnou inštitúciou. A táto inštitúcia, cítiac sa byť spochybňovaná a ohrozená, avšak majúca pozemskú moc a vplyv, začala usilovať o Ježišov život a nakoniec ho i o život pripravila.

V argumentačnej rovine sa totiž voči Pravde postaviť nedalo a preto sa musela nájsť nejaká vhodná zámienka, na základe ktorej bol nepohodlný a rebelantský nositeľ Pravdy odstránený.

Aké nám z toho všetkého plynie poučenie? Poučenie, ktoré z týchto tragických udalostí nebolo doteraz kresťanstvom vyvodené?

Poučenie spočíva v poznaní, že náboženský systém, ktorý dospeje k určitému stupňu inštitucionalizácie a zakonzervuje sa sám v sebe, uzurpujúc si právo na absolútnu pravdu, sa časom stáva neprístupným voči všetkému ostatnému. I voči tomu, čo by eventuálne mohlo prichádzať z Pravdy.

Takéto je teda poznanie, ktoré malo vyvodiť kresťanstvo z osudového konfliktu Ježiša so židovským náboženstvom, pretože každý inštitucionalizovaný náboženský systém sa nachádza v úplne rovnakom nebezpečí. Vrátane kresťanstva samotného!

Malo sa z toho vyvodiť poznanie, že Pravda môže prísť úplne odinakiaľ, ako z oficiálneho náboženského systému, ktorý má neblahú tendenciu skostnatieť a uzavrieť sa sám do seba v presvedčení vlastnej neomylnosti.

V takejto kritickej sebareflexii kresťanstva by spočívala veľkosť ducha. Avšak v presadzovaní nespochybniteľnej pravdy a neomylnosti akéhokoľvek náboženského systému sa skrýva neschopnosť poučiť sa z toho, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi Ježišovi.

Príliš rozumovým a ješitným sa totiž časom stáva každé inštitucionalizované náboženstvo. Tak rozumovo ješitným, že si začne vyhradzovať právo dokonalého rozpoznávania toho, čo je Pravda a čo Pravda nie je. Rovnako, ako si to za čias Ježiša vyhradili zákonníci, farizeji a kňazská elita. Cítili sa totiž nanajvýš kompetentnými, aby rozoznali prichádzajúceho Mesiáša. Že sa zmýlili a že Mesiáša boli schopní spoznať skôr obyčajní, prostí rybári svedčí o tom, do akej miery môže inštitucionalizácia náboženského systému vzdialiť jeho príslušníkov od skutočnej Pravdy.

Každá inštitucionalizácia je totiž spojená s racionálnosťou a rozumovosťou, ktorá postupne prekrýva to citovo vrúcne. To vrúcne citovo živé, čo robí človeka človekom a čo mu dáva v jeho vrúcnosti citu vyciťovať to, čo pochádza z Pravdy.

Kto sa však o toto opieral a v tomto zmysle jednal, mohol v osobe Ježiša Krista spoznať Mesiáša. Kto však uveril inštitúcii vtedajšej cirkvi, postavil sa proti Bohu a proti Pravde.

Prečo je o tom potrebné hovoriť práve takýmto spôsobom? Pretože tak, ako tomu bolo vtedy je tomu aj dnes! Vôbec nič sa nezmenilo! Aj dnes je napríklad možné vypozorovať určité varovné znaky povýšenosti v katolíckej cirkvi, ktorá všetkých ľudí, nenachádzajúcich sa bezprostredne v jej vlastnej hierarchickej štruktúre označuje ako laikov. Tým je nepriamo povedané, že oni sami sú profesionálmi a že teda stoja bližšie k Pravde a k Stvoriteľovi, ako obyčajní veriaci. Tým je tiež nepriamo povedané, že oni sú tými najkompetentnejšími posúdiť, či niečo pochádza, alebo nepochádza z Pravdy. Každému vnímavému človeku musí byť predsa jasné, že sa tu zotrváva presne na tom istom postoji a v tom istom omyle, ako za čias Krista.

Avšak príbeh Ježiša je príbehom svedčiacim o opaku! Je príbehom konfliktu nositeľa Pravdy s inštitúciou, ktorá sa mýlila! Takéto poučenie však kresťanstvo z tragického diania spred dvetisíc rokov doposiaľ nevyvodilo.

Zotrvávanie v tej istej chybe, ktorú robili náboženskí predstavitelia vtedy, robia ju aj dnes a vôbec sa z nej nepoučili však znamená, že keby Ježiš prišiel na zem znovu, znovu by narazil na ľudí kompetentných, ktorí by kompetentne posúdili, či ide o Posla Najvyššieho, alebo nejde.

Nie, nikto nie je duchovne slobodný, ak bezvýhradne verí inštitúcií! Človek musí byť otvorený voči všetkému, čo ku nemu prichádza. I voči cirkvám, ich myšlienkam a názorom, pretože aj tam sa nachádza mnoho dobrého. Musíme si však zachovať slobodu vlastného cítenia a zvažovania, na základe ktorej budme schopní samostatne posúdiť, kde sa nachádza skutočná Pravda. Rozhodovať sa musíme podľa hlasu nášho srdca! Jedine takto totiž jedná duchovne slobodný a vnútorne živý človek.

Kto sa však pri svojom rozhodovaní spolieha na inštitúciu a dobrovoľne jej prenecháva svoju plnú dôveru, ten nie je duchovne slobodný. Ten je iba poslušnou ovcou stáda, ktorá pôjde poslušne i proti Bohu, i proti Pravde. Ovcou, ktorá bude na čísi povel kričať „ukrižuj“ tak, ako sa to stalo za čias Krista. Ibaže dnes sa to stane inou formou, ale podstata zostáva úplne rovnaká.

Dnešná doba však už nemá byť dobou slepo poslušných, ale naopak, duchovne slobodných ľudí. Ľudí otvorených svojmu srdcu, svojmu vlastnému cíteniu a svojmu najhlbšiemu vnútru, ktoré im ako jediné môže ukázať správny smer.

Takto hrdo a samostatne by mal v dnešnej dobe duchovne stáť každý z nás. Je však nesmierne smutné, keď človek vidí veľké množstvo dobrých ľudí, poznačených otrockým znamením slepej poslušnosti duchovným inštitúciám. Tým duchovným inštitúciám, ktoré sa svojho času tak tragicky zmýlili vo vzťahu k osobe Ježiša Krista a ktoré, nepoučiac sa z toho, sa vo vzťahu k skutočnej Pravde mýlia i dnes.