Písanie o živote …

Príčina je veľmi jednoduchá. Snažíme sa o to nesprávne, a to svojim rozumom. Rozum však nemáme na to, aby sme chápali veci duchovné. Rozum je určený na prácu s hmotou a na jej pochopenie. V tomto smere sa skutočne dobre osvedčuje. Ale musí beznádejne zlyhať, ak s ním chceme uchopiť a pochopiť aj veci duchovné.

K pochopeniu duchovného rozmeru bytia musíme v sebe aktivovať inú, vyššiu zložku našej osobnosti, ktorá je schopná chápať skutočnosti nad hranicou hmotného.

Duchovno a jeho Zákony sú totiž určitou nadstavbou jestvujúcich hmotných a prírodných zákonov. Fungovanie prírodných zákonov je poznateľné logikou rozumu. Ale na všetko, čo presahuje hmotnosť, priestor a čas už jeho logika nepostačuje. Tu už musí prevziať štafetu logika ducha, reprezentovaná citom, ktorá nám umožní porozumieť vyšším, najhrubšiu hmotnosť presahujúcim, duchovným Zákonom.

V podstate ale ide vždy stále o tie isté Zákony, avšak trochu inak sa prejavujúce v najhrubšej hmotnosti a trochu inak v oblastiach nad ňou.

Vezmime si napríklad fyzikálny zákon akcie a reakcie: Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu. Tento základný fyzikálny zákon funguje v hmotnom svete úplne dokazateľne a učí sa o ňom i na školách.

Avšak tento istý zákon funguje aj vo sférach nad najhrubšou hmotou, ibaže je mierne modifikovaný do podoby Zákona spätného účinku, ktorý môžeme vyjadriť nasledovne: Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže čo si kto zaseje svojim cítením, myslením, rečou a jednaním, to určite napokon aj zožne.

No a práve na tejto hranici nastávajú rozhodujúce problémy. Rozumoví ľudia, ktorí uznávajú fyzikálny zákon akcie a reakcie už totiž nedokážu prijať, pochopiť a akceptovať fungovanie Zákona spätného účinku, činného v jemnejších úrovniach nad najhrubšou hmotnosťou, ktorého účinky sa vzťahujú na ich vlastné cítenie, myslenie, reč a jednanie. Nechápu to preto, že jednoducho nie sú schopní prekročiť vlastné rozumové obmedzenie a logiku rozumu vystriedať logikou ducha.

Každý človek však má v sebe rozvinúť obe základné zložky svojej osobnosti, ak sa chce stať človekom plnohodnotným. To znamená, že nie iba logiku rozumu, ktorej sídlo sa nachádza v mozgu, ale aj logiku ducha. Logiku ducha, ktorého má každý z nás a ktorý pochádza z oblastí na touto hmotnosťou. No a rozvinutie tohto druhu logiky spočíva v plnom rozvinutí a rešpektovaní svojich citových podnetov, ktoré sú prejavom a rečou nášho ducha.

Uveďme si trebárs na ilustráciu príklad rozumového človeka, ktorý v súvislosti so situovaním duchovného rozmeru bytia smerom „hore“ kladie uštipačnú otázku: A kde je vlastne to vaše „hore“ a kde „dole“, keď sme v Austrálii?

Ide o typickú otázku rozumového človeka, vnútorne obmedzeného hmotnými kategóriami priestoru a času. Človeka, ktorý z tohto dôvodu zostáva stáť pred neriešiteľnou rozumovou dilemou a preto si robí posmech z toho, čomu nerozumie.

Avšak pojmy „nahor“ a „nadol“ boli v tomto prípade použité v duchovnom slova zmysle. Ale v duchovnom zmysle, neobmedzenom kategóriami priestoru a času niet nijakého nepochopenia a nijakých problémov. Našim citom sme to schopní pochopiť úplne presne!

Nech sme už totiž hocikde na zemi, ono „hore“ je iba jedným, jediným smerom – smerom k Svetlu, dobru, spravodlivosti a ušľachtilosti. A ono „dole“ smerom k hmotnosti tejto zeme. Smerom k hmote a uctievaniu hmoty, ku ktorej zostávame navždy pripútaní svojim rozumom a ktorej hranice nebudeme nikdy schopní prekročiť práve pre svoje pripútanie sa na rozum.

Z tohto dôvodu sa ľudia podobajú pozemským červom, plaziacim sa neustále v bahne zeme, namiesto toho, aby sa na krídlach ducha, na krídlach citu vzniesli k výšinám. K výšinám vlastnej ľudskej veľkosti, prekonávajúcej človeka nedôstojnú, hmotnú obmedzenosť so všetkými negatívami, ktoré to so sebou prináša.