Písanie o živote …

Existuje spôsob, ako je človeku možné pretransformovať jeho každodenný život na modlitbu. Toto je totiž cieľ, ku ktorému má smerovať celé naše bytie. Lebo človek má práve týmto spôsobom dospieť k najvyššej miere rozvoja svojej ľudskej veľkosti. Tak sa potom modlitba a život spoja do jedného a stanú sa jedným.

Ako toho dosiahnuť a ako k tomu dospieť?

Veľmi jednoducho! A síce, zásadným vnútorným rozhodnutím! Silným osobným rozhodnutím, obnovovaným iba sporadicky raz za čas slovami: Nech všetko, čo učiním v dnešný deň, slúži len ku cti Pána!

A toto jednoduché, vnútorne hlboko prežité, so všetkou vážnosťou a vrúcnosťou vyslovené prianie, má schopnosť urobiť modlitbu naozaj zo všetkého, čo budeme každý deň robiť. Modlitbu uctievania Pána, ktorou sa tak stane každý náš pohyb, každý náš nádych, každá naša myšlienka a každé naše slovo.

Zásadné, vnútorné, hlboko precítené rozhodnutie činiť počas dňa všetko len ku cti Pána je možné pripodobniť k pádu lavíny. K pádu lavíny, ktorú z vrcholu zasnežených hôr môže spustiť aj niečo tak nepatrného, ako je zvuk. Ako je zvuková vibrácia.

A presne tak, ako sa pri zdanlivej nepatrnosti zvuku začne postupne na seba nabaľovať sneh, a ten sa nakoniec zrúti z vrcholu hory do údolia v podobe lavíny, presne takým istým spôsobom sa postupne začnú našim jediným zásadným rozhodnutím formovať naše city, myšlienky, slová a celkové jednanie do podoby uctievania Pána, čo sa nakoniec sformuje v lavínu jeho velebenia v podobe absolútne všetkého nášho jednania v každodennosti.

A je dôležité vedieť, že my vôbec nemusíme tieto veci vedome kontrolovať, pretože oni sa úplne samé postupne sformujú do správnej podoby práve na základe nášho prvotného, vážneho a hlbokého vnútorného rozhodnutia.

No a časom to dospeje až do takého stavu, že keď chce človek niečo vysloviť, alebo niečo vysloví a nie je to tým, čo by slúžilo ku cti Pána, automaticky sa zháči. Uvedomí si totiž, že to nekorešponduje s jeho zásadným vnútorným rozhodnutím, čím získava vlastnú, silnú mravnú sebakontrolu.

Áno, až takúto moc môže mať toto zásadné vnútorné rozhodnutie, ktoré začne vo vzťahu k našej každodennosti postupne samovoľne kontrolovať a selektovať všetko, čo robíme. A nám to potom zrazu nedá urobiť, nedá vysloviť, alebo nám dokonca nedá ani pomyslieť na veci, ktoré nie sú v súlade s našim ušľachtilým vnútorným rozhodnutím.

Rozhodnutie, činiť všetko už len ku cti Pána, môžeme tiež pripodobniť trebárs k ceste do Ríma. Ak sa totiž rozhodneme ísť do Ríma a vydáme sa naozaj na cestu, absolútne všetko, čo nás na nej postretne, všetci ľudia, s ktorými sa na nej zoznámime a všetky situácie, ktoré sa nám prihodia bez toho, že by sme si to v danej konkrétnej chvíli uvedomovali, sú len nevyhnutným a automatickým dôsledkom nášho prvotného rozhodnutia ísť do Ríma. Lebo jedine toto vážne rozhodnutie dalo do pohybu všetky veci, čo sa nám dejú.

Ak teda chceme naozaj vážne pretvoriť celý náš život v trvalú modlitbu každodennosti tak, ako to v skutočnosti byť má, učiňme vážne rozhodnutie konať všetko už len ku cti Pána. A ono potom zásadným spôsobom ovplyvní všetko, čo sa bude okolo nás a v súvislosti s nami diať. Náš každodenný život sa premení v trvalú modlitbu a my sa staneme kňazmi všedných dní a všednej každodennosti. To našu každodennosť radikálne zmení, pretože ju sformuje do nepretržitej série posvätných úkonov, vykonávaných ku cti Najvyššieho.

Mnohí ľudia, hlavne ateisti si myslia, že viera ako taká, a teda aj modlitba, ktorá s ňou súvisí, je zbytočná. Že keď sa človek modlí iba stráca čas, a ten by sa rozhodne dal využiť oveľa lepšie a zmysluplnejšie.

Treba však vedieť, že absolútne nijaké úprimne a s vrúcnosťou vyslovené, alebo hoci len vnútorne myslené slovo modlitby sa nestráca, aj keď máme ten dojem. Aj keď sa domnievame, že nám nikto neodpovedá a že na to nikto nereaguje.

Realitou však je, že každučké takéto slovo modlitby predstavuje tenučké vlákno povrazového rebríka, tkaného od nás smerom nahor. A po tomto rebríku, ktorý si pozvoľna tkáme slovami svojich modlitieb, sa pomaličky posúva nahor naša duša, aj keď my to vedome nevnímame.

A teraz si skúsme uvedomiť tú prevratnú vec, že ak dovtedy každé jednotlivé slovo našej modlitby predstavovalo malé vlákno povrazového rebríka pre našu dušu, smerujúcu nahor, rozhodnutím činiť každý deň všetko už len ku cti Pána sa rýchlosť nášho tkania neuveriteľne zvýši. A radikálne sa zvýši preto, lebo už nie len slová modlitby, vyslovované v mysli, alebo verbálne, ale každý náš pohyb, každé naše nadýchnutie, každý náš cit a každá naša myšlienka budú modlitbou. Náš záchranný povrazový rebrík bude potom neuveriteľne rýchlo rásť zdola smerom nahor, a naša duša bude po ňom letieť k výšinám.

Bude letieť k výšinám, pretože premenila celé svoje bytie a celú svoju existenciu, so všetkým, čo z jej osobnosti vychádza, na trvalú modlitbu. Tak sa potom človek stane podobným anjelom v nebi, ktorí žijú práve takýmto spôsobom, a preto smú prebývať v blízkosti svojho Pána, ktorého oslavujú a velebia celým svojim bytím, v nepretržitej a trvalej modlitbe radostného tvorenia.

Ak teda človeče chceš aj ty dospieť až sem, stačí ti k tomu jedno jediné zásadné rozhodnutie. Ono zmení celý tvoj život a urobí z tvojej každodennosti trvalú modlitbu činov, slov, myšlienok a citov, formovaných ku cti tvojho Pána.

Kto toto neprežil a toto neokúsil, nikdy nepochopí, čo to znamená! A práve pre túto nevedomosť môžu žiť ľudia tak plytko, úboho a povrchne, ako žijú v súčasnosti neuvedomujúc si, na akú vysokú priečku by mohli postaviť celý svoj život a celú svoju každodennosť jediným hlbokým a vážnym rozhodnutím. A preto toto rozhodnutie nikdy neučinia. A preto nakoniec zomrú v plytkosti bytia, ako zvieratá.

PS. Stavu nepretržitej modlitby je treba dosiahnuť podobne, ako stavu čistej mysle. Jednou zo základných povinností človeka, žijúceho v tomto stvorení je totiž udržiavať svoju myseľ čistú a ušľachtilú. Ale táto povinná čistota mysle nemá byť dosahovaná kŕčovitou a neustále vedomou myšlienkovou kontrolou.

Čistota mysle má byť dosiahnutá slobodne a radostne, a to práve prostredníctvom jediného zásadného rozhodnutia ducha. Má byť dosiahnutá silným aktom citového chcenia, ktoré jasne vymedzuje kvalitu mysle skôr, než jednotlivé myšlienky vôbec vzniknú.

No a presne tento istý princíp je treba uplatniť aj vo vzťahu k našej každodennosti, ktorú môžeme jediným zásadným aktom nášho citového chcenia pretransformovať na trvalú modlitbu. Na trvalú modlitbu uctievania Pána všetkým, čo v každý jednotlivý deň vykonáme. Lebo čo naozaj chceme, to sa nám aj stane!