Písanie o živote …

Takzvané telenovely dokonale vystihujú banalitu života mnohých, ktorý je plný problémov. Ich banalita spočíva v tom, že ľudia sú upriamení iba na ne a nič iného ich nezaujíma. Jednoducho nie sú schopní zastaviť sa, zdvihnúť hlavu a zahľadieť sa aj niekam inam. Aj niekam vyššie. A pretože to mnohí nikdy neurobia, zostanú navždy a bez konca hodnotovo, myšlienkovo i osobnostne uväznení v kolotoči starostí, sporov, obáv, lások, plánov, intríg, úspechov, úkladov a mnohého iného. Presne tak, ako v telenovelách.

Avšak i napriek mnohému, čo sa dá telenovelám vytknúť, majú predsa len jeden klad. Klad, spočívajúci v nastavení zrkadla banalite života väčšiny ľudí, naplno ponorených do svojich každodenných radostí a starostí. Ponorených do nich tak, že ich duševný pohľad a celé ich životné snaženie sú zamerané iba týmto jediným smerom.

Naplno ich to pohlcuje a paradoxne, čím viac sa svojimi problémami zaoberajú, tým viac problémov a starostí pred nimi vyvstáva. Čím viac vecí riešia, tým viac sa im ukazuje vecí, ktoré riešenie potrebujú. A práve obmedzené upriamenie duševného pohľadu ľudí týmto jediným smerom bolo v telenovelách dovedené až do absurdnosti a smiešnej malichernosti, nastavujúcej zrkadlo nedôstojnosti života mnohých. Nedôstojnosti života, polapeného do pasce vlastných problémov a radostí ako do kolotoča, točiaceho sa neustále dookola a pomaly rozomieľajúceho ľudskú osobnosť až k hranici trápnosti a úbohosti. Až sem totiž dospeje časom človek, ktorého vnútorný pohľad je neustále upretý iba na seba samého bez toho, že by sa niekedy dokázal duševne odpútať a nasmerovať svoju pozornosť kamsi inam.

A síce smerom nahor! Smerom k výšinám! Každý človek by totiž mal byť schopný zameriavať svoj pohľad a svoje snaženie týmto smerom s rovnakou vervou a s rovnakým zaujatím, s akým je zameraný na seba samého a svoje vlastné problémy.

Pretože to však nerobíme, zostávame uväznení v malichernosti a v bezvýchodiskovosti neúspešného hľadania konečných riešení svojich problémov. Lebo paradoxne, tieto riešenia môžeme nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme duševne odpútať a zamerať svoju pozornosť nahor. Až tým totiž vzniká potrebný nadhľad, prostredníctvom ktorého sme schopní uvidieť všetky svoje problémy, ba celý svoj život v úplne inom svetle. Neraz ich potom vidíme v celej ich malichernosti, ktorá ani nezasluhuje našu pozornosť.

Paradoxne totiž platí, že mnohé problémy sú neriešiteľné práve preto, že sa ich až príliš kŕčovitým spôsobom snažíme riešiť. Ich skutočné riešenie spočíva v odpútaní sa od nich a v prenesení nášho duševného pohľadu smerom nahor.

Ale akom pohľade nahor je to tu vlastne stále reč? Kam má človek pozdvihnúť svoj zrak od kolotoča každodenných problémov? Kam ho má nasmerovať?

Odpoveď je jednoduchá a jednoznačná. Skrýva sa v prvom prikázaní, ktoré nám jasne ukazuje, kam máme dvíhať svoj pohľad a upriamovať svoju pozornosť. Ukazuje nám, čo máme v skutočnosti považovať za najdôležitejšie. Toto prikázanie znie: Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov, ktorým by si sa klaňal.

Inými slovami povedané: Človeče, nauč sa dvíhať svoj zrak k Najvyššiemu a usiluj sa poznávať jeho Vôľu a jeho Zákony. S pohľadom upretým k Výšinám sa snaž žiť podľa Vôle Stvoriteľa a jednať podľa jeho Zákonov. Ak budeš takto činiť, vzdialia sa od teba všetky problémy a ty budeš šťastný.

Ježiš to povedal trochu inak: Milovať budeš svojho Pána, celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou.

Alebo ešte omnoho radikálnejšie: Kto ma nemiluje viac, ako svojho brata, sestru, manželku, matku, či deti, ten ma nie je hoden.

To inými slovami znamená, že ten, kto nepostaví hodnoty Božie, a síce poznanie jeho Vôle a jeho Zákonov na najvyššiu priečku vlastného hodnotového systému a neustále k nim nevzhliada, ten sa stáva nehodným dobra, prúdiaceho z Výšin. Takéhoto človeka bude preto každé trvalé šťastie obchádzať a on navždy uviazne vo svojich neustále sa opakujúcich problémoch.

Toto je teda onen pohľad, ku ktorému má smerovať náš zrak. Nemá byť neustále upriamený iba na nás samotných a na naše problémy, nemáme o nich donekonečna hĺbať a nimi sa zapodievať, i keď aj tomu treba dopriať patričný priestor.

My však musíme mať pred vnútorným zrakom predovšetkým tie najvyššie a najvznešenejšie ideály, to jest snahu kráčať k Svetlu a približovať sa žitím vlastného života Vôli Najvyššieho a jeho Zákonom.

Máme v tom byť ako deti, ktoré s učia chodiť a ktoré pri tom možno aj stokrát spadnú. Avšak vždy vstanú a znova a znova kráčajú vpred. Zbytočne nehĺbajú a neskĺzajú k nikdy nekončiacim, vnútorným analýzam, ale s pohľadom upretým k vysokému cieľu vždy po každom páde a neúspechu vstanú a pokračujú vpred. Vpred a nahor!

Všetko je prosté a jednoduché. Ak dokážeme upriamiť celé svoje životné snaženie smerom k Svetlu, naša cesta nám bude až zázračne urovnávaná. Urovnávaná vo všetkom! Či už v práci, v našich hmotných pomeroch, alebo v spoločenských, rodinných, či najužších, partnerských vzťahoch, pretože veľkosť a vznešenosť cieľa, za ktorým kráčame, zodpovedajúcim spôsobom formuje, harmonizuje a zušľachťuje celý náš život. Lebo jedine v smerovaní k Svetlu a k Výšinám sa skrýva náš osobný, hmotný i duchovný vzostup.