Písanie o živote …

Židovský národ je ešte aj v súčasnosti mnohými považovaný za výnimočný. Ale to je omyl! Bol výnimočný v minulosti, ale v súčasnosti ním už nie je! Už svoju výnimočnosť dávno stratil! A všetky dnešné tendencie živiť ju a vyhrievať sa na jej výslní sú už len beznádejným bludom a márnou fatamorgánou. Ale poďme pekne po poriadku a skúsme hľadať odpovede na nasledovné otázky:

Prečo bol práve židovský národ taký výnimočný? Prečo bol tak vysoko vyzdvihnutý spomedzi všetkých národov? Prečo si práve jeho Stvoriteľ vyvolil?

Veď keby sme zobrali už len čisto duchovnú oblasť, v dobe, kedy vzniklo židovské náboženstvo vznikli, alebo už dávno jestvovali aj iné, veľmi hodnotné náboženské systémy. A to napríklad v Indii. Celkom konkrétne trebárs Védy.

Védy v ich čistej podobe sú naozaj náboženstvom, veľmi úzko spojeným s pravdou bytia. Je to duchovné poznanie, ktoré každého, kto sa ním riadi vo svojom živote, musí nevyhnutne viesť k výšinám Svetla. No a na Védy nadväzuje a v mnohom z nich čerpá aj neskorší budhizmus. Ide o taktiež veľmi prepracovaný náboženský systém, schopný viesť svojich stúpencov veľmi vysoko nahor. Tak prečo boli práve židia povolaným národom, ktorých si vybral samotný Stvoriteľ?

Táto otázka je absolútne oprávnená a široká verejnosť by mala skutočne vedieť, v čom spočíva židovská výnimočnosť. Kto však chce spoznať správnu odpoveď, musí mať aspoň určitý základný prehľad o stavbe nášho univerza a jeho jednotlivých úrovniach, ktoré sa v ňom nachádzajú.

My žijeme teraz na zemi, v pozemskej úrovni bytia. Nad pozemskou úrovňou sa nachádza takzvaný druhý svet, kam odchádzajú ľudské duše po odložení svojho fyzického tela, čiže po svojej smrti. Pokiaľ žili cnostne a spravodlivo, odchádzajú do vysokých a svetlých úrovní druhého sveta. Pokiaľ žili nespravodlivo a bez cností, odchádzajú do nízkych úrovní druhého sveta. Tie sú pre svoju nízkosť a utrpenie v nich panujúce nazývané peklom.

Aj z vyšších, aj z nižších úrovní druhého sveta sa však ľudské duše opätovne rodia naspäť do pozemskej úrovne za účelom ďalšieho duchovného rastu a duchovného dozrievania. No a zavŕšenie celej tejto veľkej školy života spočíva v tom, že prostredníctvom rozvíjania dobra a cností dokážeme duchovne dozrieť natoľko, že sa po svojej fyzickej smrti povznesieme až do najvyšších úrovní druhého sveta a odtiaľ, ako už dokonalým duchovným bytostiam je nám dovolené vstúpiť do ríše Ducha – do večného kráľovstva nebeského.

A práve toto povznesenie sa do raja je zmyslom celého nášho bytia. No a Védy a budhizmus sú učenia, ktoré ľuďom cestu do raja ukazujú. Sú to učenia, ktoré ich prostredníctvom rozvíjania dobra a cností vedú k bránam kráľovstva nebeského.

Ale pozor! Nad úrovňou kráľovstva Ducha, nad úrovňou kráľovstva nebeského existuje ešte aj ďalšia úroveň. Alebo inak povedané, ďalšia ríša. A síce ríša božská. No a nad božskou ríšou sa nachádza more plameňov bezprostredného vyžarovania Stvoriteľa. A až za ním jestvuje Stvoriteľ samotný vo svojej, nikým, ani obyvateľmi božskej ríše nepoznanej, skutočnej podstate.

No a týmto vysvetlením sa už pomaly dostávame k pochopeniu, prečo bol židovský národ tak vysoko vyzdvihnutý. Odpoveď spočíva vo výške napojenia smerom nahor. Ak totiž Védy a budhizmus majú napojenie do ríše Ducha, otec židovského národa Abrahám sa dokázal vo svojom vnútornom zrení napojiť až k samotnému Stvoriteľovi.

Samozrejme, že aj pred Abrahámom mali mnohé dávne národy určité povedomie o existencii jediného Stvoriteľa všetkého, ale u nich to bolo len povedomie, zatiaľ čo u Abraháma došlo ku priamemu kontaktu so Stvoriteľom. A keďže dosiahnutie takéhoto kontaktu a takejto vysokej miery napojenia smerom nahor bolo v tej dobe na zemi absolútne ojedinelé, stal sa preto židovský národ národom povolaným.

Nestal sa ním teda preto, že by si ho Stvoriteľ nejako náhodne vybral spomedzi všetkých národov sveta, ale stal sa ním preto, lebo jedine židia sa v tej dobe dokázali vo svojom vnútornom zrení povzniesť až k Stvoriteľovi a dostať sa s ním do priameho kontaktu. Ich spojenie s Najvyšším ich teda automaticky postavilo na najvyššiu duchovnú priečku spomedzi všetkých národov.

Keby sme si mali tieto skutočnosti nejakým spôsobom priblížiť na príklade s pozemského sveta, tak snáď trebárs tým, že je rozdiel, keď sa niekto osobne pozná so zástupcom riaditeľa nejakej organizácie, alebo podniku, a keď sa niekto iný pozná priamo s riaditeľom. No a napojenie Véd a budhizmu možno prirovnať k známosti so zástupcom riaditeľa, prostredníctvom spojenia s ríšou Ducha a Duchom Božím, ktorý v nej vládne. Avšak židovstvo sa môže pochváliť známosťou priamo s riaditeľom, čiže samotným Stvoriteľom. Na základe tohto sa stali židia národom, povolaným k veľkým veciam.

Žiaľ, ako sa však vraví, je veľa povolaných, ale len málo vyvolených. Len málo je teda tých, ktorí sa stanú vyvolenými na základe reálneho naplnenia svojich predpokladov. V tomto smere židovský národ sklamal. Nestal sa národom vyvoleným, pretože nenaplnil svoje povolanie k veľkým veciam. Tragicky zlyhal a uholným kameňom jeho pádu sa stala osoba Ježiša Krista, ktorý bol, Synom Božím, čiže pozemským Vyslancom toho Pána, ktorý bol Pánom židov. Avšak židovský národ sa od jeho Vôle časom odklonil až natoľko, že nebol schopný poznať a prijať Syna svojho Pána v osobe Ježiša Nazaretského.

V evanjeliách sú zaznamenané slová, vytýkajúce židom tieto skutočnosti. Píše sa v nich: „Ku svojim vlastným prišiel a jeho vlastní ho neprijali“. No a tragédia odklonu židovského národa od svojho Pána a jeho Vôle bola zavŕšená zákernou vraždou jeho Syna. Týmto činom židia stratili svoju povolanosť a ich povolanosť k uskutočneniu veľkých vecí prešla na kresťanstvo. Na kresťanstvo, ktoré v osobe Ježiša Krista poznalo Syna Najvyššieho a tým pádom získalo priame napojenie až k Ocovi nebeskému, o ktorom Ježiš často hovoril. Židovský národ však sklamal a medzi ním a jeho dovtedajším spojením so Stvoriteľom stojí ako prekážka odmietanie jeho Syna.

Ako už bolo spomenuté, a ako je zaznamenané v evanjeliách, Ježiš často hovoril o Otcovi nebeskom, čo je naozaj názornou ukážkou a potvrdením najvyššej miery napojenia smerom nahor. No a práve prijatím a akceptovaním najvyššieho napojenia smerom nahor, ktoré Ježiš učinil svojim učením ešte silnejším a vedomejším, sa stalo kresťanstvo na dlhé stáročia najvyššie duchovne stojacim náboženstvom na zemi. A s najvyššou mierou duchovnosti kresťanstva a jeho hodnôt bol spojený i pozemský vzostup európskych kresťanských národov. Preto stála kresťanská Európa dlhé stáročia na vrchole duchovnom, ale zároveň aj na vrchole svetskom.

Samozrejme, že nikto nechce popierať skutočnosť, že kresťanstvo má na svedomí veľké množstvo zla a nešťastí, ktoré privodilo mnohým jednotlivcom, alebo celým národom. Tu si je ale treba uvedomiť, že takýmto spôsobom sa chovali iba tí jedinci, čo vôbec nepochopili podstatu učenia Ježiša Krista a svojim zlovoľným jednaním voči iným ľuďom, alebo iným národom sa otvorene postavili proti jeho učeniu o nevyhnutnosti lásky k blížnemu.

Alebo potom išlo o ľudí, ktorí kresťanské ideály a kresťanstvo ako také iba nehorázne zneužívali, aby pod pláštikom jeho krásnych ideálov usilovali len o svoje vlastné zištné, finančné, politické, alebo mocenské ciele. Takéto zlovoľné jednanie jednotlivcov, alebo celých skupín ľudí, spojených s kresťanstvom však nič nemení na realite napojenia kresťanstva prostredníctvom učenia Ježiša Krista až k Otcovi nebeskému. A práve pre toto napojenie bolo kresťanstvo vlajkovou loďou všetkej duchovnosti na zemi. A kvôli tejto vysokej miere napojenia smerom nahor ním aj naďalej zostáva.

Tým však ale nemá byť v nijakom prípade upretá mimoriadne vysoká duchovná hodnota Véd, alebo budhizmu. Ich napojenie je však o niečo nižšie, konkrétne do ríše Ducha, kam má smerovať púť každého človeka.

PS. Ak bude niekto neustále namietať, že kresťanstvo nemôže stáť tak vysoko, pretože inak by predsa nemalo na svedomí toľko zla, treba si len spomenúť na známe úslovie, hovoriace, že pod svietnikom je vždy najväčšia tma. To znamená, že čím je niečo vyššie stojace, hodnotnejšie a svetlejšie, tým viac je to napádané a atakované zo strany temna, ako nepriateľského protipólu všetkého svetlého.

Lebo ak trebárs stojí niekto duchovne relatívne nízko, nie je ho v podstate ani potrebné nejako zvlášť atakovať, pretože na základe mnohých vlastných nízkostí, alebo duchovnej ľahostajnosti aj tak postupne smeruje nadol do temnoty. Čím sa ale niekto dostáva duchovne vyššie a duchovne vyššie stojí, tým väčšia je snaha zo strany temna všemožným spôsobom ho strhnúť opäť nadol, do náručia temnoty a nízkosti. Alebo, ak sa to nedá a ľudia sú pevní v cnostiach a odolávajú, tak ich treba aspoň pošpiniť a skompromitovať v očiach iných.

No a žiaľ, smutným faktom zostáva, že mnoho kresťanov a mnoho vysokých cirkevných hodnostárov neodolalo tomuto silnému nátlaku temnoty. Podľahli jej a častokrát sa stali jej priamymi služobníkmi. A tým vrhli zlé svetlo na celé kresťanstvo. Kto ale nie je povrchný a plytký vo svojom posudzovaní, dokáže tieto veci od seba odlíšiť. Dokáže pochopiť, v čom spočíva veľkosť kresťanstva a jeho výsadné postavenie spomedzi všetkých duchovných učení na zemi, ale zároveň si tiež uvedomuje, prečo mnohí takzvaní kresťania napáchali počas dlhej histórie také množstvo zla. Je však rozhodne povrchným a plytkým každý, kto pre toto zlo odmieta celé kresťanstvo aj s jeho mimoriadnymi hodnotami, ktoré v sebe ešte stále vo svojom zdravom jadre nesie.