Písanie o živote …

Prší a vietor stromy kolíše.
Všetko ku spánku ukladá sa.
A básnik báseň napíše.
Nekompromisnú, ako priamy zásah!

O tom, že zem a príroda pod jarmom ľudstva plačú!
Že voda aj vzduch sú skazené.
Že podvodu a lži plné rieky tečú.
Že všetko ušľachtilé je k zemi zrazené.

Píše, že prázdnota mysle všade vládne.
Že na celej čiare konzum vyhráva.
Píše, že planéta je dne.
Že umieráčik už na pohreb zvoláva.

A píše básnik hrotom pera ostrým,
že v ľuďoch ľudskosť zomiera.
Že človek sa stal všetkým možným, len nie dobrým.
Že v prázdnote svojho bytia klesol pod zviera.

Že zvrátená zvrhlosť zákonom sa stáva.
Že deti nemravnosti učia sa.
Že vrah bezbranných zástavou mieru máva.
Že skromnosť a česť sa už nenosia.

A píše ďalej, že zúfal by si keby,
to nebolo len dočasu.
A nová nádej lepšej, krajšej doby,
nedozrela by do klasu.

Raz zvíťazí dobro a s ním i všetci dobrí!
A všetko zlé a nízke bude zlomené!
Spravodlivosť Pána už hrot meča si ostrí!
Neobstojí viac nič, čo je skazené!