Písanie o živote …

Veľa ľudí je o niečom presvedčených. Ale skutočná sila ich presvedčenia sa ukáže až v nejakej exponovanej situácii. Je totiž veľmi ľahké oháňať sa nejakým presvedčením, keď veci fungujú a všetko nám vychádza. Ale presvedčenie mnohých sa často rýchlo stráca, keď sa veci začnú komplikovať. To však znamená, že nebolo vôbec také silné, ako sme sa domnievali, pretože nebolo schopné vydržať v tlaku exponovanej situácie. A preto jedine to presvedčenie, ktoré zostáva pevné aj vo vyhrotenej situácii, je presvedčenie skutočné.

Z hľadiska vyššie uvedených skutočností sa teraz skúsme pozrieť na dva druhy kľúčového presvedčenia ľudí, a síce na presvedčenie idealistické a na presvedčenie materialisticko ateistické.

Skutočný a pravý idealista verí vo vyššiu, hmotu presahujúcu moc. A jeho viera sa v praktickom živote prejavuje tak, že v zmysle rešpektovania onej vyššej moci sa všemožne snaží o dobro, čestnosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Reálny život podľa týchto princípov možno potom pokojne nazvať presvedčením. Skutočným presvedčením vo vyššiu, univerzálnu moc dobra, ktorá sa prejavuje v spôsobe každodenného života dotyčného.

No a stane sa, že život takéhoto človeka sa priblíži ku svojmu koncu. Jeho duša sa pomaly a postupne začína odpútavať od fyzickej schránky a on ešte intenzívnejšie vyciťuje a vníma to, čo hmotu presahuje. Uvedomuje si, že žil správne a tvárou v tvár blížiacej sa smrti sa stáva jeho presvedčenie ešte silnejším. Dokonca ani smrť ním nemôže otriasť! Ba práve naopak! Ešte viac ho v ňom utvrdzuje! O tomto človeku možno povedať, že jeho presvedčenie bolo pravé, pretože dokázalo obstáť i v tak zásadnej skúške, ako je konfrontácia s realitou pozemskej smrteľnosti.

A teraz sa pozrime na presvedčenie ateistu a materialistu. Ten verí iba v hmotu a v nič iného. Iba v takzvaný reálny svet, ktorý je pre neho všetkým a to znamená, že po svojej fyzickej smrti už v nič nedúfa a s ničím nepočíta. Iba s veľkou ničotou.

Podobný postoj ľudí k vlastnému bytiu ich mnohokrát vedie k tomu, že sa snažia vyžmýkať zo života čo sa len dá. Že sa snažia užiť si naplno všetkých pôžitkov, ktoré im poskytuje. A to žiaľ neraz i za cenu nemorálnosti, nepoctivosti a nečestnosti. Veľká česť všetkým výnimkám!

I títo ľudia sa však postupne približujú k hraničnému momentu osudového odchodu do neznáma. I títo ľudia sa zrazu, spolu so svojim materialisticko ateistickým presvedčením ocitajú pred bránou smrti. I duše týchto ľudí sa začnú postupne odpútavať od ich fyzického tela a oni začínajú slabo tušiť, že by predsa len mohlo za reálnosťou hmotného sveta niečo byť. Že by to všetko, čomu verili a na čom postavili celý svoj život mohlo byť predsa len inak. A nemožno tvrdiť že vždy, ale mnohokrát sa potom stane, že presvedčenie takýchto ľudí nakoniec zakolíše. Ba dokonca sa i celkom zrúti.

Mnohokrát sa teda stáva, že presvedčenie týchto ľudí pred tvárou smrti neobstojí. Mnohokrát sa tiež stane, že človek na sklonku svojho života nadobudne úplne iné presvedčenie, než bolo to jeho pôvodné, materialisticko ateistické.

Veľmi zaujímavé však je, že o opaku pravdepodobne nikto nikdy nepočul. To znamená, že nikto asi nikdy nepočul o tom, že by sa nejaký hlboko veriaci idealista stal pred tvárou smrti ateistom a materialistom. To by sa dalo považovať za čosi kuriózneho, čo sa vymyká z bežného rámca. O opaku však možno počuť dosť často, čo rozhodne stojí za hlbšie zamyslenie.

Všetko, o čom bolo doposiaľ hovorené je odpozorované z bežného, každodenného života a ukazuje nám, aký druh presvedčenia dokáže odolať i v tých najvyhrotenejších situáciách a naopak, aké presvedčenie sa v takýchto hraničných situáciách dosť často láme.

V živote človeka mladšieho, alebo stredného veku však mnohokrát nenastalo ešte nič takého zásadného, čo by jeho presvedčenie a hodnoty z neho vyplývajúce nejakým radikálnym spôsobom preverilo. Človek v nižšom a strednom veku teda ešte nemusí mať takúto zásadnú osobnú skúsenosť. A práve to je dôvod, prečo vznikol tento text. Vznikol ako impulz k zamysleniu nad vlastným životom a nad presvedčením a hodnotami, ktoré v ňom preferujeme. Mali by sme totiž zvážiť, či staviame svoj život na tom, čo väčšinou obstojí, alebo či ho naopak staviame na tom, čo má tendenciu kolísať, alebo sa zrútiť. Mali by sme sa nad tým naozaj vážne zamyslieť, aby sme na sklonku svojho života nemuseli roztrpčene konštatovať, že sme ho celý iba premrhali honbou za prázdnymi, plytkými a nepodstatnými vecami.

Lebo múdry človek by mal byť schopný poučiť sa z chýb a negatívnych prežívaní iných, kým žiaľ ten nerozumný musí dospieť k pochopeniu až tým, že všetky dôsledky onoho nesprávneho a negatívneho prežije na vlastnej koži. Ale potom žiaľ už bude neskoro! Potom už totiž bude za ním celý jeho nenávratne premrhaný život, ktorý vo svojej ľahkomyseľnosti postavil na vratkom presvedčení.