Písanie o živote …

Veľkým sa človek nikdy nemôže stať len tak sám od seba, ale jedine vtedy, ak sa upriami k veľkým cieľom a ideálom. A dorásť do skutočnej výšky vlastného človečenstva môže jedine vtedy, ak sa upriami k tomu najvyššiemu, čo vôbec jestvuje. K Bohu!

Ak však človek nejde v živote týmto smerom, zostane navždy malým a úbohým. Malými a úbohými budú jeho hodnoty, jeho myslenie i jeho činy.

No a práve modlitba je prostriedok, umožňujúci spojenie človeka s veľkosťou Najvyššieho, pričom odpoveďou na ňu môže byť odlesk tejto veľkosti, ktorý na nás spočinie. Odpoveďou býva požehnanie Pána, ktoré sa nás dotkne, aby nás viedlo k výšinám našej ľudskosti.

Súčasný človek venuje veľmi veľa času, ale i prostriedkov najrozličnejším veciam, ktoré považuje za dôležité, avšak to, čo je v skutočnosti najdôležitejšie a čo ho môže povzniesť až k vrcholu vlastného človečenstva medzi ne rozhodne nepatrí. Preto ľudia premrhávajú svoj život bez ohľadu na to, že dosiahli bohatstva, slávy, spoločenského ocenenia, či čohokoľvek iného.

Nechajme ale týchto slepých, nech si idú v ústrety svojmu osudu. Tento text je totiž určený len pre tých, ktorí ešte dokážu vnímať a vytušiť to, čo je naozaj hodnotné. A tým je rozhodne modlitba! Celkom konkrétne budeme hovoriť o jej štyroch základných typoch. A síce o prosbe, vďačnosti, chvále a uctievaní.

Prosba je prvým a najviac rozšíreným typom modlitby. Ak sa totiž ľudia, a treba podotknúť, že často aj ateisti, ocitnú náhle v núdzi, alebo v neriešiteľnej situácii, často si spomenú na Pána. A či už vnútorne, alebo verbálne ho začnú prosiť o pomoc, pričom prostredníctvom svojho prežívania nešťastia, bolesti, strachu, obavy, úzkosti, tragédie, alebo iných podobných veci sú neraz schopní dať svojej prosbe silný citový impulz. A na základe neho môže potom ich prosba naozaj smerovať k výšinám, aby odtiaľ priniesla nejakú formu pomoci a uľahčenia.

Treba totiž vedieť, že prosba dokáže vzlietnuť až tam, kde sa jej môže dostať vypočutia iba vtedy, ak je nesená citom. Iba silné city sú schopné katapultovať našu prosbu smerom nahor. V tomto prípade ide o silné city bolesti, úzkosti, alebo prežívania nejakej tragédie.

Modlitba bez citu, čisto mechanická, iba v podobe slovného odriekavania, nemá žiaden citový náboj. Preto zostáva iba pri zemi a je v podstate úplne zbytočná a kontraproduktívna. Len intenzita nášho citu určuje, do akej výšky sa dostane naša prosba.

Druhým, vyšším stupňom je vďačnosť, alebo modlitba vďaky. To je však už čosi, čo je ojedinelé a zriedkavé. Lebo človek je už taký, že na Stvoriteľa si spomenie hlavne vtedy, keď od neho potrebuje pomoc. Ale keď sa mu darí a keď ide všetko tak ako má, alebo keď je zdravý, málokoho napadne vyslať modlitbu vďaky smerom k Jedinému, z ktorého milosti k nám prichádzajú všetky dary.

Lebo vôbec nič nie je samozrejmosť! Nie je samozrejmosť, že ráno vstaneme, pretože sú mnohí, ktorí už ráno nevstanú. Nie je samozrejmosť, že máme jedlo na stole, pretože sú mnohí, ktorí ho v tento deň mať nebudú. Ba čo viac, sú mnohí, ktorí v tento deň zomrú od hladu.

Nie je samozrejmosť, že žijeme v mieri, lebo sú mnohí, ktorí sú vystavení hrôzam vojny. Nie je samozrejmosť, že sme zdraví, lebo sú mnohí, ktorí trpia najrozličnejšími chorobami. Nie je samozrejmosť, že máme dostatok, lebo sú mnohí, ktorí trpia katastrofálnou biedou. Nie je samozrejmosť, že máme rodinu a priateľov, lebo sú mnohí, ktorí sú opustení a zabudnutí. Nie je samozrejmosť, že máme vodu, lebo sú mnohí, ktorí trpia jej nedostatkom. A takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Existuje skutočne tisíc dôvodov k tomu, aby človek prejavil vďačnosť za to, čoho všetkého sa mu dostáva a čo vôbec nie je také samozrejmé, ako sa pri povrchnom pohľade zdá.

Ale žiaľ, človek dneška arogantne prijíma všetko čo má ako samozrejmosť, bez potreby byť za to Najvyššiemu vďačný. A pretože za tisíce vecí, ktorých sa mu každodenne z milosti Pána dostáva vďačný nie je, bude raz musieť v budúcnosti na vlastnej koži bolestivo pocítiť, že nie je všetko takou samozrejmosťou, ako sa on arogantne nazdával.

Naučme sa preto byť vďační! Vďační za nový deň! Vďační za zdravie! Za chlieb! Za priateľov! Za rodinu! Za krásu prírody! Za čistú vodu! Za letnú noc! Za svoje bytie! Za radosť zo života, ktorú pociťujeme!

A práve vzácne chvíle prežívania intenzívnej radosti sa nám môžu stať silným citovým impulzom k modlitbe vďaky. K modlitbe vďaky, ktorá s využitím nášho silného citu prežívania radosti môže skutočne vzlietnuť až k trónu Najvyššieho.

Modlitba vďaky je zlomok sekundy trvajúci citový impulz, smerujúci k výšinám. Silný impulz citu, hoci aj bez slov, ako prejav úprimnej vďaky Tvorcovi za všetko, čoho sa nám dostáva.

A predsa si človek tento zlomok sekundy svojho času nenájde! A predsa sa stále správa ako nevychované dieťa, ktoré nevie ani poďakovať, keď mu niekto niečo dá. Veď predsa vyjadriť svoju vďačnosť slovom „ďakujem“ učia rodičia deti už v rannom veku, ako jednu z najzákladnejších vecí. A je smutné, že väčšina ľudí našej vyspelej civilizácie sa túto detsky základnú vec prejavenia vďačnosti Darcovi všetkého doposiaľ nenaučila. A hoci je naša civilizácia civilizáciou vedecko technického pokroku a vzdelaných ľudí, vo vzťahu k Stvoriteľovi sa správa ako jedno arogantné, nevďačné a nevychované decko.

Ďalším druhom modlitby je modlitba chvály. Ak už modlitba vďaky je ojedinelá, modlitby chvály na zemi takmer vôbec niet. Aby sme získali určitú predstavu, o čo tu vlastne ide uveďme si príklad:

Svojho času skladali barokoví majstri oslavné chorály, komponované na chválu Najvyššieho. Nejde teda už o vďačnosť, ale o vyšší stupeň. O chválu a oslavu Pána nie kvôli niečomu, čo nám doprial, ale kvôli nemu samému. Ide o oslavu jeho Veľkosti, jeho Vznešenosti, jeho Sily, jeho Moci, jeho Múdrosti, jeho Dobroty, jeho Spravodlivosti a jeho nekonečnej Lásky.

Lebo ak je niečo naozaj hodné slávy a chvály, tak je to jedine Pán, dobrotivý darca života a bytia. Uvedomenie si týchto skutočností a z tohto uvedomenia prirodzene vyplývajúcu modlitbu chvály však podmieňuje určitý stupeň veľkosti ducha. Ale žiaľ, tohoto stupňa veľkosti ducha na zemi niet, pretože ľudia v malosti vlastných duší vzdávajú chválu a oslavujú veci, ktoré sú v porovnaní s nesmiernou vznešenosťou Pána neuveriteľne nízke a malicherné.

Ide o jasné svedectvo neschopnosti ľudstva poznať, čo je skutočne hodnotné a jeho dôsledkom je oslavovanie vecí málo hodnotných, alebo úplne bez hodnoty. To však vedie v konečnom dôsledku k tomu, že všetko, čo súčasná civilizácia vytvára je málo hodnotné, alebo úplne bez hodnoty. Preto sa náš svet aj napriek technickému pokroku utápa v neuveriteľnej duševnej malosti a nízkosti, ktoré ho ženú až na pokraj sebazničenia.

No a štvrtým stupňom modlitby je modlitba uctievania Pána. Je to modlitba, akú praktizujú anjeli v nebi, obyvatelia kráľovstva nebeského a je dosiahnuteľná aj ľuďom na zemi. Ide o trvalú a nikdy nekončiacu modlitba uctievania Pána celým svojim bytím. Absolútne všetkým, čo konáme, pretože každý náš čin, každé naše citové hnutie, každé naše nadýchnutie a každý náš pohyb sa stáva živým a najprirodzenejším uctievaním Pána. Lebo všetko, čo takýto jedinec koná, koná už len ku cti Najvyššieho.

Ide teda o najvyšší stupeň modlitby uctievania Pána radostným činom. Radostným tvorením! Takéto tvorenie totiž automaticky vyvstáva z prežívania vedomia súcnosti Božej a z prílevu jeho sily, ktorej sa nám potom od neho dostáva v nevyhnutnom spätnom účinku. A táto posvätná sila Pána nás sama nabáda, alebo dokonca až tlačí do radostného činu a do radostného tvorenia. Do radostného tvorenia ku cti Najvyššiemu! No a za takejto situácie a za takéhoto vnútorného postoja sa potom absolútne všetko stáva modlitbou.

Všetky naše činy sa stávajú modlitbou! Stávajú sa najprirodzenejším a najspontánnejším uctievaním Pána, ktoré nám prešlo do krvi. Stávajú sa životom samotným, v ktorom všetko, čo činíme, činíme ku cti Najvyššieho. A preto sa naše činy skvejú čistotou, spravodlivosťou a láskou na počesť najsvätejšej Čistoty, Spravodlivosti a Lásky veľkého, dobrotivého Boha.

Každý, kto vnútorne vzhliada k Najvyššiemu, bude svojou osobnou snahou o približovanie sa k nemu rásť do výšky vlastného človečenstva. Lebo Pán je opora a človek je ako vínna réva, ktorá sa obtáča okolo tejto opory, rastie do výšky ducha a prináša bohatú úrodu dobra. Avšak každý človek bez opory v Pánovi je ako vínna réva, ktorá sa musí preto plaziť iba po zemi v podobe takzvaného racionálneho materializmu a jej ovocím sú iba zhnité plody materialistického sebectva.

Človeče, poznaj konečne, že hodným úcty je jedine Pán! Len jeho uctievanie ťa môže povzniesť do výšin, zatiaľ čo tvoje nepatričné prejavovanie úcty čomukoľvek inému, oveľa menej hodnotnému, ťa bude postupne ľudsky degradovať a nakoniec ťa zničí. Pochová ťa to v tebou samotným vykopanom hrobe hodnotového smerovania k nízkosti a malosti, pretože si nebol schopný nájsť tu najvyššiu Hodnotu, aká vôbec jestvuje a jedine k jej uctievaniu zamerať celé svoje bytie.

Lebo človeče niet väčšieho šťastia, ako stáť svojim bytím v pravej úcte k Najvyššiemu. Niet väčšieho šťastia, ako mu v záplave jeho sily slúžiť všetkými svojimi činmi.

Pocítili ste dakedy, že by ste boli ochotní dať za niekoho aj život? Že by ste urobili pre neho všetko, čo sa len dá a čo je len možné? Ak áno, tak presne takéto city prežíva ten, kto zažil najvznešenejšiu velebnosť blízkosti Božej, ktorej slúžiť je od tej chvíle pre neho najväčším šťastím. Všetko ostatné, predtým prežívané šťastie totiž bledne pred týmto jediným a najvyšším šťastím, spočívajúcim v radostnom tvorení ku cti vznešeného Svetla najsvätejšej velebnosti Božieho majestátu.