Písanie o živote …

Veľkosť človeka možno posúdiť podľa miery veľkosti jeho cieľov. Hodnotovo vysoké a ušľachtilé ciele majú prevažne ľudia osobnostne vysoko stojaci a naopak, hodnotovo nízke a málo ušľachtilé ciele majú ľudia osobnostne nízko stojaci. V čo teda veríme a v aké ideály usilujeme, takými sa nakoniec sami stávame. A nie len to! Takým sa stáva i naše okolie, ktoré nevyhnutne formujeme sebe vlastným spôsobom.

Ak teda človek verí iba hmote a iba v hmotu, formuje sám seba i svoje okolie do podoby života, aký žijeme v súčasnosti. Do podoby života plného závisti, nenávisti, bezohľadnosti, podvodu, klamstva, chamtivosti, nečestnosti, zištnosti, nespravodlivosti, nemravnosti, skazenosti, zvrhlosti, duševnej plytkosti, a tak ďalej, a tak ďalej.

Ak by ale človek skutočne veril v Stvoriteľa ako v najvyššiu Ušľachtilosť a uctieval by ho ušľachtilosťou vlastného bytia, už dávno by sme žili život naplnený spravodlivosťou, čestnosťou, ohľaduplnosťou, ľudskosťou, nezištnosťou, mravnosťou a harmóniou.

Žiaľ, pre moderných ľudí dneška viera v Stvoriteľa veľa neznamená. Presnejšie povedané, neznamená pre nich takmer nič. Vôbec netušia, ako by ho mali milovať a je im to v podstate ukradnuté. Láska celej ich osobnosti totiž patrí niečomu inému. A síce hmote! Tú milujú, tú uctievajú a tej sa klaňajú.

Do všetkého súčasného materialistického bláznovstva však znejú Kristove slová, hovoriace o tom, čo je v skutočnosti pre každého človeka najdôležitejšie: „Milovať budeš Pána, celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou“.

Dnešný človek si však s týmto slovami nevie dať rady. Nevie čo znamenajú a nevie, ako ich zrealizovať.

Ale v konečnom dôsledku ich predsa len určitým spôsobom chápe a rozumie im! A to práve prostredníctvom materializmom pokriveného odrazu, ktorý tak dôverne poznáme a vo svojich životoch naplňujeme. Pokrivený, materialistický odraz vyššie zmienených Kristových slov totiž znie: „Milovať budeš iba hmotu a všetky jej pôžitky! A to celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ Tomuto už všetci dokonale rozumejú. Práve podľa tohto totiž uvažujú a jednajú, a podľa tohto si zariadili celý svoj život.

Len sa pozrime na súčasného materialistu, ktorý má rád život a má rád všetky nepreberné možnosti, ktoré mu život ponúka. Jeho dni sú naplnené prácou, ale aj mnohými pôžitkami, ktoré si peniazmi za svoju prácu dokáže zabezpečiť. Toto absolútne pohlcuje a zamestnáva celý jeho vnútorný život, a samozrejme aj ten vonkajší. Všetko toto je však iba hmota, ktorú dotyčný človek takýmto spôsobom bezvýhradne miluje.

Čo je však viac? Stvorenie, alebo Ten, čo ho stvoril? Sformované, alebo Ten, čo všetko sformoval?

Čo je dominantnejšie? Čo je podstatnejšie? Čo je hodné väčšej pozornosti? Čo je hodné väčšej úcty a lásky?

Náš záujem, naša pozornosť a naše snaženie môžu patriť aj matérii, ale oveľa väčší záujem a oveľa väčšia pozornosť by mala patriť Tomu, kto stojí nad matériou.

Môžeme mať radi život v hmotnosti so všetkými jeho radosťami a možnosťami, ale oveľa viacej máme mať radi samotného Tvorcu a Udržiavateľa tohto života.

Stvoriteľ a veci ním stvorené sú dva základné prvky bytia, avšak nesmierna tragédia a nesmierna malosť ľudí spočíva v tom, že túto elementárnu dvoj rozmernosť života zredukovali iba na jeho materiálnu časť.

Materiálna realita bola vytrhnutá z veľkého, celkového kontextu bytia. Ľudia sa obmedzili iba na hmotné a takýmto spôsobom sa oni sami stali obmedzenými. Obmedzenými hodnotovo aj osobnostne! Obmedzenými ľudsky aj duchovne! A vo svojom obmedzenom vnímaní reality nevyhnutne vytvárajú veci tomu zodpovedajúce. Veci, a dokonca aj myšlienky iba materialisticky obmedzené a sploštené. No a tento, nami úzko obmedzený svet, sa nám stal realitou, v ktorej žijeme.

Ale ľudia sú vo svojej najvnútornejšej podstate ako vtáci, ktorých krídlami je rozmer úcty a lásky voči Stvoriteľovi. Keďže sme však svoje krídla prestali používať, zakrpateli nám a my sme stratili svoju prirodzenú schopnosť lietať. Pohybujeme sa preto už len po zemi a svet výšin, prístupný iba voľnému letu nám zostáva neprístupný. Tak neprístupný, že sme už dokonca stratili aj vieru, že niečo takého vôbec existovalo a existuje.

Jedine láska a úcta k Stvoriteľovi nám totiž môže dať nadhľad nad hmotou. Môže povzniesť našu myseľ, naše vedomie i našu dušu k Výšinám, odkiaľ už hmotu nemožno vnímať ako niečo dominantné, ale len ako niečo podružné. Ako niečo, čo môžeme a máme plnými dúškami využívať, ale našu myseľ, naše vedomie a našu dušu to nesmie nikdy plne ovládnuť.

Ak ale ľudská bytosť stratí úctu a lásku k Stvoriteľovi, stráca tým zároveň aj patričný nadhľad nad hmotou. A to hmotné ju potom plne pohltí a zotročí. A to až tak, že človeka nakoniec presvedčí, že nič iného neexistuje. Že hmota a jej pôžitky sú všetkým a na ničom inom nezáleží. Že duchovno a existencia Stvoriteľa je len fantázia a výmysel.

Náš svet učinil z nepatrnosti hmoty veľkosť a zo skutočnej veľkosti, stojacej nad hmotou rozprávku a nezmysel. A v tomto tragickom hodnotovom omyle prežije väčšina obyvateľstva celý svoj život. Tomu tiež plne zodpovedá ich ľudská, osobnostná a duševná kvalita. Kvalita, ktorú si môžeme ukázať na tomto konkrétnom príklade:

Začiatkom prázdnin som videla pri ceste skupinu asi dvanásťročných detí, ktoré sa evidentne nudili a čisto z nudy pokrikovali na okolo prechádzajúcich cyklistov.

Keď sa ku ním nejaký cyklista blížil, išlo o pokriky viacmenej neutrálne, až dobromyseľné. Ale čím viac sa cyklista vzďaľoval, tým bola rétorika tvrdšia a z diaľky za ním zneli tie najvulgárnejšie nadávky. Takto sa teda cez prázdniny bavia dnešné, zhruba dvanásťročné deti.

Ide o názorný príklad, jasne dokumentujúci duševné a osobnostné kvality mládeže, narodenej dnešným rodičom materialistických hodnôt, pre ktorých je jediným náboženstvom len hmota a hmotné pôžitky. A podobným, negatívnym spôsobom sa smerom zvnútra navonok prejavuje kult zlatého teľaťa matérie nielen u školopovinných detí a dospievajúcej mládeže, ale i u ľudí absolútne všetkých vekových kategórií.

Nesmierna úbohosť, nízkosť a malosť preto vanie z dnešných ľudí takmer na každom kroku. Vanie zo všetkých ich slov a rozhovorov. Je trvalo prítomná vo všetkom ich životnom snažení a vo všetkých ich činoch. Bije do očí aj pri ich zábave a trávení voľného času.

A nemôžu na tom nič zmeniť ani najnovšie mobily a tablety, ani značkové oblečenie, ani najnovšie modely áut, ani atraktívne dovolenky a plné peňaženky. Lebo aj napriek vlastníctvu všetkého tohto je až zarážajúcou desivá materialistická úbohosť, len čo ľudia otvoria ústa a dajú tak nestrannému pozorovateľovi nahliadnuť do svojich duší.

A k takejto, až ľudsky nedôstojnej devalvácii a osobnostnej degenerácii došlo preto, lebo celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou dušou a celou svojou silou milujeme iba to hmotné a materiálne. Namiesto toho, aby sme sa stali skutočne ľudsky veľkými a hodnotnými tým, že celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou budeme milovať jedine Pána a svojho Boha.

A to konkrétne tak, že sa budeme snažiť žiť podľa jeho Vôle, podľa jeho Zákonov a v duchu najvyšších a najušľachtilejších cností. Jedine pre takýchto ľudí bol stvorený hmotný svet a jedine takýto ľudia budú smieť v budúcnosti využívať všetkých jeho darov, možností a radostí.