Uholným kameňom vstupu do novej, lepšej budúcnosti Zeme bude veľká očista. Veľká očista, ako už dávno avizované oddelenie kozlov od baránkov. Oddelenie múdrych panien od nemúdrych. Oddelenie pšenice od kúkoľa. A títo baránkovia, ktorí zostanú, tieto múdre panny a táto pšenica, zhromaždená v Pánových sýpkach bude mať životu úplne iný vzťah. Bude žiť úplne inú kvalitu života, ktorú reprezentujú tieto ich slová, zaznievajúce ku nám z budúcnosti:
Ďakujeme, že môžeme už tu na Zemi, tak nesmierne vzdialenej od Stvoriteľa všetkého, svojim každodenným bytím nepretržite uctievať jeho nesmiernu velebnosť. Ďakujeme, že môžeme každej svojej myšlienke, každému svojmu pohybu, každému svojmu činu a každému svojmu nádychu vnútorne, vo svojom vedomí, prepožičať rozmer uctievania Pána. Ďakujeme, že môžeme prostredníctvom svojich radostných činov spievať veľký oslavný chorál ku cti Jediného a Najvznešenejšieho.
Ďakujeme, že sme takýmto spôsobom schopní žiť životom trvalej modlitby. Modlitby trvalého uctievania Pána absolútne všetkým, čo činíme a čím sme. Trvalej modlitby, na ktorú sme svojim zásadným vedomým vnútorným rozhodnutím povýšili absolútne všetko, čo prežívame.
Naše bytie sa tak premenilo modlitbu! V modlitbu nepretržitého uctievania Pána, ktorá v nás blčí neustále, ako jasný plameň sviece v podobe toho, čo práve konáme. Vo podobe práce, keď pracujeme, v podobe radosti, keď sa radujeme, v podobe odpočinku, keď odpočívame, v podobe chôdze, keď ideme, alebo v podobe lásky, keď milujeme.
A tak sme k modlitbe, ktorá sa dovtedy dvíhala k Pánovi z našich pier a z našich sŕdc pripojili modlitbu úplne inú a novú. Je ňou celé naše bytie, ktoré sa stalo zosobnením modlitby samotnej. Lebo modlitba, to už nie je čosi mimo nás, ale sme to my samotní!
A preto keď ráno vstávame, už sa nemodlíme, ako bolo zaužívané, aby sme sa potom ponorili do každodenného života. Teraz, keď vstaneme, prostredníctvom každodenného života sa ponoríme do modlitby! Do nepretržitého uctievania Pána všetkými radostnými činmi toho dňa, ktoré vykonáme. Oni sú našou modlitbou! My sami a celé naše bytie je modlitbou!
Ale nie len tým velebíme Pána! Uctievame ho aj svojou bolesťou a strasťami, ktoré musíme ešte prežívať. Prichádzajú totiž ku nám v účinkoch jeho neomylnej Spravodlivosti. No a my, rozpoznávajúc vo svojich strastiach a vo svojom utrpení účinky tejto veľkej Spravodlivosti, ich pokorne prijímame. Neprotivíme sa im, neodmietame ich, nenadávame na ne, ani sa nesťažujeme.
Svojim pokorným a odhodlaným prijímaním vlastných strastí tak uctievame dokonalú Spravodlivosť Najvyššieho, ktorá sa voči nám takto prejavuje. Avšak uctievaním prejavov tejto Spravodlivosti uctievame Tvorcu samotného! Uctievame jeho všemúdrosť, dokonalosť a moc!
A tak sa nie len naše radostné činy stávajú našim nepretržitým uctievaním Pána, ale stáva sa ním aj naša bolesť a naše strasti.
A tohto všetkého je možné dosiahnuť jednoduchým, ale zásadným posunom vo svojom vedomí. Zásadným posunom vo vedomí, ktorým odsunieme bokom všetky naše doterajšie priority jednania, či už vlastný prospech, prospech svojej rodiny, peniaze, kariéru, majetky, moc, slávu a podobne, a nahradíme ich prioritou jedinou a najvyššou. Prioritou uctievania veľkosti a vznešenosti Pána všetkým čo činíme, myslíme a čím sme, aby sa tak celá naša existencia premenila v jedinú modlitbu chvály Najvyššieho. Aby sme tak už tu na Zemi mohli žiť podobní anjelom v nebi, ktorí ho práve takto neustále oslavujú.
Pane, tebe patrí naše bytie so všetkým, čím sme a čo činíme! Nech ti je sláva! Nech ti je chvála na veky vekov!
Celá debata | RSS tejto debaty